logo F1online.sk

Aký otec, taký syn – dediči formulového volantu (2. časť)

Mick Schumacher
© Haas Media
Vladimír Ševc
Vladimír Ševc5. 4. 2021

Po tom, ako Damon Hill dostal sedačku v špičkovom tíme Williams vedľa vracajúceho sa Alaina Prosta, konkurenčný McLaren prišiel s ďalšou prestupovou bombou. Vedľa Ayrtona Sennu angažoval Michaela Andrettiho, syna majstra sveta z roku 1978.

Tento článok je druhou časťou minisérie, ktorej prvú časť sme zverejnili v piatok.

Michael Andretti sa v F1 dlho neohrial, hoci prišiel s vynikajúcim životopisom. V americkej CART získal majstrovský a štyri vicemajstrovské tituly. Podobnou cestou sa mal uberať v Európe. História vraví, že nie každý “americký majster“ sa presadí aj v F1. Prvé štyri preteky nedokončil. Body získal až v Španielsku, neskôr pridal bod v Magny-Cours. To bolo žalostne málo, najmä v porovnaní so Sennom. Po GP Belgicka trónil Ayrton s 53 bodmi na druhej priečke priebežného hodnotenia, kým Michael mal len tri body. O jeho osude bolo rozhodnuté. Pri derniére na talianskej Monze zažiaril pódiom, ale bolo neskoro. Posledné tri GP odjazdil Mika Häkkinen.

O jazdeckých kvalitách Maria Andrettiho pochybuje málokto, veď za 14 sezón získal dvanásť triumfov. Pri lepšom pohľade na jeho kariéru nemožno prehliadnuť, že najväčšie úspechy – majstrovský titul a tretie miesto získal s famóznym Lotusom 78 a 79 i s pomocou R. Petersona, resp. G. Nilssona. Avšak sedieť v pravý čas v najrýchlejšom monoposte je tiež umenie.

Keď sa na scéne F1 objavil Jacques Villeneuve, mnohí sa pýtali či zavŕši prácu, ktorú nestihol dokončiť otec Gilles. Náročnú úlohu splnil takmer hneď v debutovom ročníku, ale tímový kolega Hill bol o niečo skúsenejší. Keď Brit z Williamsu odišiel, cesta k splneniu sna bola otvorená a neskrížil ju ani Michael Schumacher. Žiaľ, po splnení cieľa už Jacques nikdy neprenikol na najvyšší stupienok a výsledky šli, až na pár výnimiek, dole vodou. Pritom nechýbalo veľa, aby sa i Gilles hrdil titulom. Doplatil na svoju česť a dané slovo. V roku 1979 mohol pokoriť Jodyho Schecktera, no dohovorenú tímovú réžiu do bodky splnil. Naivne veril, že v budúcnosti mu to iný kolega vráti. Mýlil sa tak kruto, že ho to stálo život.

Ak sa vysloví meno Rosberg, staršia i mladšia generácia si povie, že Keke aj Nico získali titul so šťastím. Keke nazbieral za štyri roky v F1 šesť bodov, keď sa mu pre ročník 1982 nečakane otvorila brána do Williamsu, ktorý sa pýšil konštruktérskym titulom. Vinou smrti, ťažkých havárií a technických problémov konkurentov to bol fúzatý Fín, ktorý zdvihol nad hlavu najcennejšiu trofej. K tejto méte mu stačilo jediné víťazstvo! Jeho kariérna bilancia zaznamenáva 17 pódií, čiže nebol len obyčajným pilotom… Nico tiež strávil istý čas vo Williamse, avšak ten sa takmer štvrťstoročie po triumfe otca pohyboval v úplne iných častiach roštu. Preto keď prišla ponuka budovať Mercedes po boku Rossa Brawna i M. Schumachera, neváhal. Časom Nemca nahradil Hamilton, ktorý sa stal obľúbencom nemeckej automobilky. Od príchodu hybridnej éry nemal Mercedes konkurenciu, no Nico ťahal vždy za kratší povraz. Všetko sa zmenilo v sezóne 2016, keď využil Lewisove technické problémy. Nico po zisku koruny šampióna ukončil kariéru, z pohľadu štatistík však otca prekonal.

Williams umožnil debut Kazukimu Nakajimovi, ktorého otec Satoru bol chránenec Hondy na prelome 80. a 90. rokov 20. storočia. Japonská automobilka ho chcela vidieť v aute tímu z Grove, no Frank Williams to odmietol. Satoru putoval do Lotusu, kde ho výkonmi deklasoval A. Senna. Za päť rokov v F1 získal 16 bodov a najrýchlejšie kolo pretekov na GP Austrálie 1989. Keď koncom sezóny 2007 Toyota chcela, aby Kazuki dostal sedačku vo Williamse, Frank neváhal. Zľava na pohonnú jednotku bola príliš atraktívna. Prvá celá sezóna nebola najhoršia, Kazuki zaostal za skúsenejším Nicom Rosbergom (Williams v rokoch 2008-2009 vsadil na synov bývalých pilotov) o osem bodov. Rok 2009 priniesol suchoty a s odchodom Toyoty sa skončili i Kazukiho formulové dni. Japonec sa uchytil v športových automobiloch a dnes je z neho trojnásobný víťaz pretekov 24 hodín Le Mans.

Manfred a Marcus Winkelhockovci sú netradičnými postavami formulovej histórie. Otec sa v F1 pohyboval medzi rokmi 1980-1985, ale v monopostoch Arrows, ATS, Brabham a RAM nikdy nemal konkurencieschopné auto. Preto zisk dvoch bodov v Brazílii 1982 bolo z pohľadu ďalšieho vývoja sezóny skôr dielom náhody. Možno by sa časom presadil, keby tragicky nezahynul v pretekoch športových automobilov. Marcusa si diváci pamätajú z bláznivej GP Európy 2007, ktorú poznačil prudký lejak. Spyker Marcusovi hneď v úvode vymenil pneumatiky a po štarte z posledného miesta sa v rozmedzí 2.-7. kola ocitol na čele. Po reštarte rýchlo klesal, až ho zastavila porucha motora. Pre mladého Nemca bola premiéra zároveň derniérou.

Nelson Piquet, Brazílčan známy nielen mnohými ženami, ale aj troma titulmi, si všetky vavríny právom zaslúžil. Nebyť rôznych okolností, mohol pridal ďalšie. Bez úspechov dostal príležitosť v Brabhame, ktorému dôveru oplatil najlepším možným spôsobom – titulmi. Šťastie priniesol Williamsu a čiastočne i Benettonu. Nelson jr. mal pridať ďalšie triumfy, ale opak bol pravdou. V Renaulte s neohrozenou jednotkou Fernandom Alonsom a šéfom Flaviom Briatorem sa vôbec nechytil a druhé miesto na GP Nemecka 2008 bolo žalostne málo. Aby si udržal kokpit, súhlasil s úmyselnou haváriou v Singapure, čo v roku 2009 vyústilo do obrovskej aféry a konca Nelsinha v F1. Satisfakciu priniesol mladému Piquetovi titul vo Formule E, v ktorej sa stal prvým šampiónom.

Jan a Kevin Magnussenovci mali spoločnú vec: debutovali za McLaren. Pokým Jan zaskočil za M. Häkkinena, Kevin dostal príležitosť na celú sezónu. Debut v Austrálii 2014 okorenil druhou pozíciou, čo je jeho najlepší výsledok. Po roku v pozícii testovacieho pilota McLarenu a aktívneho pretekára Renaultu spojil sily s ambicióznym Haasom. Krivka výkonnosti americkej stajne klesala, čo vyústilo v Dánov odchod z F1 na konci vlaňajšej sezóny. Pritom aj Jan pomáhal rozbiehať nový projekt. Tím Stewart v začiatkoch neoplýval konkurencieschopnosťou a keď sa pilot dostal do nezhôd so šéfom Jackiem, stajňu opustil – paradoxne po tom, čo získal premiérový bod na GP Kanady 1998.

Jos Verstappen prišiel do F1 s vizitkou nádejného pilota. V roku 1994 debutoval vedľa Michaela Schumachera (Benetton) a viac než výsledkami sa uviedol požiarom pri tankovaní v Nemecku. Následne získal dve pódiá, ale ani tie ho nezachránili pred koncom v špičkovej stajni. Benetton siahol po skúsenejšom pilotovi a Jos putoval k Simteku. To bol jeho koniec, keďže nemal možnosť predviesť svoje kvality. Nič sa nezmenilo ani potom, lebo zvyčajne jednoročné pobyty v tímoch Footwork, Tyrrell, Stewart, Arrows (tu prežil dve sezóny) a Minardi mu vyniesli biednych sedem bodov. Aj Max vstúpil do F1 s nálepkou veľkého talentu. Na rozdiel od otca ho s pomocou Red Bullu dokázal naplno rozvinúť. Stal sa najmladším pilotom všetkých čias, rovnako najmladším víťazom Grand Prix (Španielsko 2016). Prvenstvo ukoristil hneď po prestupe do hlavného tímu Red Bullu v druhej kompletnej sezóne. V nasledujúcich rokoch síce vyrobil nejaké chyby, ale postupne dozrieval a dnes je považovaný za najväčšieho súpera L. Hamiltona v boji o titul.

Posledným zmieneným duom sú Jonathan a Jolyon Palmerovci. Jonathan vstúpil do F1 ako víťaz Formuly 2. Napriek titulu nedostal do rúk konkurencieschopné auto. V roku 1983 síce pilotoval tretí Williams, ale to bolo všetko. Nasledovali zastávky v tímoch RAM, Zakspeed a Tyrrell, kde nemal možnosť zažiariť. Preto zisk štrnástich bodov a najrýchlejšieho kola pretekov nevyznieva zle… Aj Jolyon sa pred vstupom do F1 chválil titulom GP2 (dnes F2). Po roku testovania sa nečakane stal oficiálnym pilotom Renaultu, ktorý sa po krátkej pauze vrátil na okruhy veľkých cien so snahou nadviazať na dávne úspechy. Jolyon nestíhal ani jednému tímovému kolegovi (Hülkenberg ho zdolal o 37 bodov) a po necelých dvoch rokoch jeho formulová kariéra skončila. Dnes pôsobí ako expert britskej televízie.

Ak si zosumarizujeme predošlé riadky, duel medzi otcami a synmi nateraz vyznieva v pomere 10:6. Na ktorú stranu sa pohnú misky váh v prípade Micka Schumachera? Čo bude v jeho prípade znamenať úspech? Ak Mick získa šesť titulov, stále bude horší ako otec. Preto výsledné štatistiky často nebývajú jediným kritériom úspešnosti. Veľa bude záležať od správneho výberu tímu. Nech to dopadne akokoľvek, Mick si tvorí vlastnú kariéru. Nezáleží, koľko víťazstiev a titulov získa. Hlavné bude, aby neostal nič dlžný svojmu menu a dokázal, že do F1 sa nedostal len vďaka priezvisku, ale predovšetkým zásluhou svojho talentu.