Aký otec, taký syn – dediči formulového volantu (1. časť) | Magazín F1 - F1online.sk

Aký otec, taký syn – dediči formulového volantu (1. časť)

Graham Hill a Damon Hill
zdroj: Twitter/McLaren

Aj v tomto ročníku máme na štartovom rošte dvoch dedičov pretekárskeho volantu. Popri Maxovi Verstappenovi ním je Mick Schumacher, syn sedemnásobného majstra sveta Michaela. Čerstvo 22-ročný Nemec sa stal 17. pilotom Formuly 1, ktorý napodobnil kroky svojho otca. Max a Mick sa registrujú prakticky odmalička, keďže ich tatkovia Jos a Michael boli priatelia a neraz trávili spoločné dovolenky. Max svojho otca dávno prekonal vo všetkých štatistikách, na Micka táto neľahká úloha ešte len čaká. Podarí sa mu to vôbec niekedy? Odpoveď na túto otázku sa tak skoro nedozvieme. Poďme sa preto pozrieť, ktoré dvojice otec-syn už v seriáli F1 pôsobili.

Prvý dedič volantu sa na štarte veľkých cien objavil netradične skoro – v sezóne 1959. Išlo o Tima Parnella, ktorý sa v rokoch 1959, 1961 a 1963 štyrikrát pokúsil presadiť vo svete rýchlych kolies. Kvalifikáciou prešiel iba dva razy, najlepším umiestnením bolo 10. miesto na GP Talianska 1961. Jeho otec Reg bol o čosi úspešnejší. Na historicky prvých pretekoch F1 vo Veľkej Británii 1950 preťal cieľovú čiaru tretí. Za volantom Alfy Romeo ho predbehlo duo Farina-Fagioli. Občasne štartoval ešte v rokoch 1951, 1952 a 1954, ale pripísal si iba štvrté (vo Francúzsku 1951 sedlal Ferrari) a piate miesto.

Hans Stuck patril k elitným pretekárom medzivojnového obdobia. Keď vznikla F1, mal vyše päťdesiat. Z piatich pokusov v rokoch 1951-1953 vyťažil iba tri štarty, pričom cieľ videl až v posledných, keď obsadil 14. priečku. Syn Hans-Joachim, dnes známy komentátor, hanbu menu Stuck neurobil, hoci sa od neho čakalo trochu viac. V sezóne 1977 prenikol dvakrát vo farbách Brabhamu na stupne víťazov, keď bol tretí doma v Nemecku a Rakúsku. V rokoch 1974-1979 pozbieral 29 majstrovských bodov a objavil sa v autách March, Brabham, Shadow a ATS.

Belgičania André a Teddy Piletteovci dieru do sveta neurobili, ale v zozname dvojíc otec-syn nesmú chýbať. André občasne štartoval v rokoch 1951-1964, pričom zo 14 pokusov sa na štart dostal v deviatich prípadoch. S autom Gordini sa v roku 1954 na domácej trati Spa-Francorchamps prebojoval na posledné bodované piate miesto, čím získal jediné dva body kariéry. Syn Teddy sa na otcove úspechy pozeral z poriadnej diaľky. V roku 1974 sa s Brabhamom zúčastnil domácej veľkej ceny a cieľ preťal sedemnásty. O tri roky neskôr sa snažil kvalifikovať do pretekov s BRM, ale ani v jednom z troch pokusov neuspel. Na Teddyho obranu treba uviesť, že v rokoch 1973 a 1975 získal titul v F5000.

Jacka Brabhama, trojnásobného austrálskeho majstra sveta z rokov 1959, 1960 a 1966 netreba zvlášť predstavovať. Dodnes je jediný, kto získal titul v aute vlastnej výroby. Dejiny F1 evidujú v štatistikách až dvoch Jackových synov. Obaja debutovali v roku 1990, no na trati sa nikdy nestretli. Starší Gary sa zúčastnil podujatí v USA a Brazílii. S podradným monopostom Life však neprenikol ani predkvalifikačným sitom. Jeho brat David dostal príležitosť v aute nesúcom jeho meno hneď po zámorskom výjazde, ale stajňa Brabham bola v ročníku 1990 len chabým tieňom niekdajších úspešných časov. David sa šesťkrát nekvalifikoval a cieľ videl raz. O nič lepšie nedopadol ani o štyri roky neskôr. Žiaľ, v tíme Simtek sa stal symbolom stmelenia morálky a pretekárskej vášne po smrti Rolanda Ratzenbergera. Najväčšie úspechy dosiahol David v pretekoch športových automobilov.

Wilson Fittipaldi strávil celú krátku kariéru v tieni mladšieho brata Emersona, dvojnásobného majstra sveta. Za roky 1972 – 1973 v stajni Brabham vybojoval len tri body a čas strávený za volantom rodinného tímu Fittipaldi skončil v roku 1975 ešte horšie. Preto sa s napätím čakalo, ako sa o dvadsať rokov neskôr uvedie jeho syn Christian. Ten podobne ako obaja Brabhamovci nemal šťastie na kvalitné auto. Navzdory tomu v Minardi a Footworku získal 12 bodov a trikrát skončil tesne pod pódiom. To bol vzhľadom na kvality spomínaných áut úctyhodný výkon.

Dvojici Graham a Damon Hillovci patril dvadsať rokov jedinečný primát — obom sa podarilo vyhrať majstrovský titul. Graham Hill sa do pozície jazdca vypracoval z miesta mechanika. V Lotuse najprv žiaden úspech nezaznamenal, preto odišiel do stajne BRM, ktorú povzniesol na takú úroveň, že pre seba i ňu získal v roku 1962 titul majstra sveta. Neskôr sa vrátil späť do Lotusu, kde sa po šokujúcej smrti Jima Clarka stal ťahúňom a na konci sezóny 1968 sa tešil z druhého titulu. Graham sa, žiaľ, úspechov syna nedožil, zomrel pri leteckom nešťastí koncom roka 1975. Pre manželku i syna to bola obrovská psychická rana doplnená o stratu finančnej istoty.

Napriek neľahkým pomerom sa Damon dostal do vysneného sveta F1. Začiatky boli s autom Brabham žalostné, ale potom sa naňho usmialo šťastie v podobe angažmánu vo Williamse. Hoci nebol najmladší, ako 33-ročný zbieral skúsenosti popri takých menách ako Alain Prost či Ayrton Senna. Smrteľná nehoda legendárneho Brazílčana ho hodila do pozície jednotky a kandidáta na titul. Ten mu v rokoch 1994 a 1995 unikal, keďže v ceste stál Michael Schumacher. Od roku 1996 Nemec pôsobil vo Ferrari, takže Damon mohol konečne vystúpiť na úplný vrchol. Poradil si pritom aj s ambicióznym nováčikom Jacquesom Villeneuveom. Hillovci vďakou tohto úspechu nezmazateľne vstúpili do histórie.

Netrvalo dlho a po debute Damona Hilla sa na okruhoch veľkých cien objavili ďalšie mená synov úspešných otcov…

Možno vás zaujme

Komentáre