Rudolf Ratzenberger spomína na tragédiu v Imole: Sme radi, že sa na Rolanda nezabudlo

V tento deň pred 30 rokmi sa do formulového neba pobrala prvá obeť najtragickejšieho víkendu v histórii Formuly 1. Pre Rolanda Ratzenbergera bola Veľká cena San Marina 1994 len treťou v jeho krátkej kariére, no v srdciach fanúšikov žije dodnes. Jeho otec Rudolf je vďačný za to, že sa naňho nezabudlo.

Rudolf Ratzenberger nebol veľkým fanúšikom Formuly 1, keď sa jeho syn rozhodol do nej vstúpiť. Pracoval v oblasti penzijného poisťovníctva a hoci mal veľa koníčkov, kráľovná motoršportu ako rizikový šport k nim určite nepatrila. Z rozhodnutia svojho syna stať sa profesionálnym jazdcom nebol nadšený, ale musel sa s ním zmieriť, keďže “už vo svojich troch rokoch si vzal do hlavy, že bude pretekárom”.

Roland si odkrútil svoj debut vo Formule 1 za tím Simtek na VC Brazílie 1994. V tých časoch sa spoznával s novou technikou a jeho otec Roland zas s Formulou 1. Keď sledoval dianie na trati, ani netušil, v ktorom aute sedel jeho syn. “Stále mám fotku seba z anglického Eurosportu, ako sledujem tréning a pozorujem auto, o ktorom som si spočiatku neuvedomil, že je to Simtek.”

Mama, nerob si starosti!

Ratzenbergerova kariéra sa rozbehla v Japonskej Formule 3000, v ktorej odjazdil tri sezóny. Ku koncu svojho pôsobenia sa mu podarilo nájsť si cestu do Formuly 1 a rodičov ubezpečoval, že to bude krok k lepšiemu. Ako sa totiž neskôr dozvedeli, pretekanie v Japonsku bolo nebezpečnejšie aj vzhľadom na to, že v sérii pretekali odpadlíci, ktorí mali síce veľa peňazí, no talent si za ne nekúpili.

Otec Rudolf si vybavil aj jeden telefonát medzi Rolandom a jeho mamou, ktorá by bola najradšej, keby jej syn zavesil pretekársky volant na klinec. V Japonsku bol však už veľkou hviezdou a za zarobené peniaze kúpil rodičom nový byt, v ktorom žijú dodnes. Zároveň mame vysvetľoval, že už bude všetko lepšie.

V rozhovore pre Formel1.de si na tento moment spomenul dnes už 90-ročný Rudolf Ratzenberger. “Rozprávali sa cez telefón a keď jej oznámil, že teraz pôjde do Formuly 1, povedal: ‘Mama, nerob si starosti! Formula 1 je najbezpečnejšou formulou, aká vôbec je.'”

O pár týždňov sa mama so svojím synom lúčila poslednýkrát…

Bola to strašná rana osudu, spomína Ratzenberger

Práve “bezpečná” Formula 1 obrátila svet celej rodiny naruby. Po návrate z dovolenky v Mexiku si rodičia Rudolf a Margit v posledný aprílový deň roku 1994 zapli priamy prenos z kvalifikácie na VC San Marina, aby si pozreli jazdu svojho syna naživo.

“Keď jeho auto zostalo stáť v zákrute, zbadal som Rolandovu červeno-bielu prilbu a ako mu spadla hlava, hneď som to vedel. Je koniec. Boli to strašné chvíle,” spomína Rudolf Ratzenberger, ktorého tragédia zasiahla naplno.

Spočiatku nemal silu povedať o tom ani svojej manželke, ktorá v čase nehody stála v kuchyni. “Dokázal som to vysloviť až vo chvíli, keď to zaznelo v rádiu,” vrátil sa do roku 1994. “Mojej žene trvalo oveľa dlhšie, kým celú túto vec spracovala. Bola to neskutočná rana osudu.”

“Počas posledných 30 rokov sme si však tento moment pripomenuli s mnohými známymi, takisto v Imole pri spomienkovej ceremónii. V skutočnosti sme šťastní, že sa na Rolanda nezabudlo. Vždy hovorím, že keby sa takto nespojili nehody Rolanda a Sennu, tak tento čierny víkend by sa mohol vytratiť z histórie Formuly 1,” uvedomuje si 90-ročný Rakúšan.

Roland Ratzenberger je popri legendárnom Ayrtonovi Sennovi, ktorý zomrel len o deň neskôr, trochu opomínanou obeťou VC San Marina. A aj keď sa ocitol v Sennovom tieni, bez neho by dnes možno len málokto spomínal na pilota, ktorý vo Formule 1 odjazdil tri veľké ceny a nedostal šancu ukázať, čo je v ňom.

“Z môjho pohľadu je tu veľmi úzke prepojenie,” pokračoval otec víťaza 24-hodinovky Le Mans 1993 v kategórii C2. “Ako som povedal, nesmieme zabudnúť na Barrichellovu piatkovú nehodu, potom Rolanda a Sennu. Pre Formulu 1 to bol strašný víkend. Myslím si, že vo všetkých kapitolách kníh o histórii Formuly 1 budú tieto udalosti zaznamenané pokope.”

Dnes na Rolanda spomína celý svet. Aj fanúšikovia z Japonska, kde pretekal pred príchodom do Formuly 1 a stal sa veľmi obľúbeným, si aj 30 rokov od jeho smrti chodia pripomenúť jeho pamiatku na cintorín v Maxglane, kde je pochovaný, a na hrob mu ukladajú rôzne drobné darčeky.

A aj keď je Rudolf Ratzenberger rád, že si ľudia stále pripomínajú jeho syna, pre celú rodinu je to “trpká spomienka”. “Napríklad tá z nemocnice v Bologni, kam som mal ísť identifikovať Rolanda… Toto je azda najstrašnejšia spomienka.”