1937: Ako sa na Spiši prvýkrát dopočuli o pretekoch v Monaku

Monako, maličké kniežatstvo na juhu Európy, je známe hlavne ako raj bohatých svetových celebrít. Avšak ešte niečím je tento štátik populárny. Každoročne sa tam koncom mája koná veľká cena monopostov Formuly 1. Grand Prix Monaka patrí medzi najprestížnejšie preteky celého motoristického seriálu.

Ulice malebného kniežatstva sa na niekoľko dní zmenia na bludisko pozostávajúce z kovových zvodidiel a diváckych tribún. V monackom prístave kotví drahé jachty milionárska smotánka, v zákulisí sa pohybuje množstvo rôznych hostí — filmové hviezdy, speváci, politici, športovci. Netreba zabúdať ani na všadeprítomný slávny monacký kniežací rod Grimaldiovcov. Takýto obraz sme v Monte Carle poznali doteraz. Tento rok bude celková atmosféra v dôsledku pandémie oveľa skromnejšia, ale punc jedinečnosti bude citeľný na každom kroku. Najmä po ročnej, vynútenej prestávke.

V Monaku sa prvé preteky jazdili v roku 1929, premiérovým víťazom stal William Grover-Williams na Bugatti. Odvtedy sa nekonali iba 15-krát. Najdlhší výpadok zaznamenali v období rokov 1938 – 1947. Vyhrať monackú veľkú cenu zaručuje vstup medzi nesmrteľné legendy, veď súťaženie v kľukatých uličkách najlepšie zvládli osobnosti ako Graham Hill, Alain Prost, Ayrton Senna či Michael Schumacher.

V čase, keď neexistovala televízia a o internete ľudia ani nechyrovali, bola jediným zdrojom informácií tlač. Vďaka kežmarskému týždenníku Karpathen-Post a neznámemu Ing. Ladislavovi Jonassovi (nevedno či bol Kežmarčan, resp. Spišiak) sa i obyvatelia Kežmarku a celého regiónu Spiš dočítali čosi viac o týchto nezvyčajných pretekoch.

Spomínaný inžinier sa zúčastnil poslednej predvojnovej Grand Prix, ktorá sa konala 8. augusta 1937. Na vlastné oči videl krásy Monaka, najväčších pretekárov vtedajšej doby (von Brauchitscha, Caracciolu alebo Farinu, neskoršieho prvého majstra sveta Formuly 1) či ikonické automobily Mercedes a Alfa Romeo, ktorú viedol legendárny Enzo Ferrari.

O svoje podnety a zážitky sa podelil s čitateľmi a predplatiteľmi vyššie spomenutých novín. V článku pod názvom Stokrát okolo Kasína (pôvodný názov Hundertmal um das Kasino) sa čitatelia dozvedeli mnoho zaujímavostí. O úspešnú organizáciu podujatia sa postaral Anthony Noghes, zakladateľ monackých pretekov (od roku 1979 nesie posledná zákruta okruhu jeho meno). Núdza nebola ani o divákov, tí obsadili nielen tribúny, ale tiež skalné masívy, balkóny, strechy a komíny domov! Poriadok a dopravu zo železničnej stanice zabezpečovala organizovaná vojenská rota.

V letnej horúčave s teplotou 30 stupňov Celzia absolvovalo pätnásť pretekárov krátky, takmer 3 200 metrov dlhý okruh celkovo stokrát (čítate správne, kedysi platili iné pravidlá). Preto „niet divu, že jazdci […] prichádzajú do cieľa prepotení.“

Ing. Jonass zaznamenal aj iné dôležité fakty: „Štart je na širokom nábreží prístavu, potom nasleduje príjazd do desaťpercentného stúpania ulicou Monte Carla, na vrchole ktorej tróni Kasíno. Znova zostup k moru cez niekoľko ostrých zákrut; po prechode škriatkami vybudovaným tunelom a pozdĺž nábrežia k protiľahlej ceste ku štartu. Povrch vozovky je na nábreží z drážkovaného betónu, na mestských uliciach spevnený asfaltom (tzv. Colasasphalt). Okrem toho je trať v zákrutách zdrsnená krompáčmi; oceľové hlavy na prechodoch pre peších sú počas trvania pretekov odstránené. Približne 40 000 vriec s pieskom zaisťuje tribúny a zákruty.“

Jedinou škvrnou Grand Prix bola neúčasť žijúcej legendy Tazia Nuvolariho. Talian sa plánoval zúčastniť pretekov na staršej verzii Alfy Romeo, ktorá však nemohla konkurovať veľkej presile Mercedesu. Prihlásil sa len ako náhradný jazdec a do malého kniežatstva ani nepricestoval.

Ladislav Jonass napísal reportáž konkurujúcu dnešným novinárom. Už v prvom kole pretekov zaznamenal nehodu Rudolfa Hasseho, keď Nemec nezvládol výjazd z tmavého tunela. Necelých 20 kôl udržal monopost na trati Bernd Rosemeyer, potom skončil v bariére z pieskových vriec. Napriek tomu odišiel z Monte Carla s dobrým výsledkom. O pretekárske auto sa v ďalšom priebehu podujatia striedal s kolegom Hansom Stuckom (dobové pravidlá to dovoľovali), cieľovú čiaru preťali na konečnom štvrtom mieste.

Do veľkej ceny štartoval z pole position Rudolf Caracciola (čas 1 minúta 47,5 sekundy; priemerná rýchlosť 106,4 km/h). Preteky by vyhral, no porucha na chladení motora ho obrala o zaslúžený triumf. Ten spadol do lona tímovému kolegovi von Brauchitschovi, ktorý zaň zinkasoval lákavú finančnú prémiu 100-tisíc frankov. Druhý skončil spomínaný Caracciola, tretí Christian Kautz. Nemecká automobilka Mercedes oslavovala dokonalý triumf, obsadzujúc prvé tri priečky. Ing. Jonass zaznačil jeho sídlo ešte v mestečku Untertürkheim, ktoré je dnes súčasťou známeho Stuttgartu.

Posledná predvojnová veľká cena priniesla niekoľko rekordov. Caracciola v priebehu pretekov dvakrát dosiahol priemernú rýchlosť 107,5 km/h, pričom na 400-metrovej cieľovej rovinke zaznamenali niektorí jazdci rýchlosť okolo 160 km/h. Samotný von Brauchitsch zvládol plných sto kôl za tri hodiny a sedem minút, jeho priemerná rýchlosť dosiahla hodnotu 101,8 km/h. V roku 1936 zvíťazil Caracciola s priemerom 83,2 km/h, no vtedy sa išlo v daždi.

Vďaka zachovanej dobovej tlači sme si aspoň v krátkosti pripomenuli udalosť, o ktorej čítali naši predkovia tesne pred vypuknutím II. svetovej vojny. Spišiaci sa tak už pred vyše 80 rokmi prvý raz stretli s informáciou o motoristických pretekoch. Bola to doba, keď si nový vynález – automobil, postupne razil čoraz širšiu cestu aj v našich regiónoch. Kto by si bol vtedy pomyslel, že o pár rokov sa zrodí Formula 1, ktorá si po celom svete, i na Slovensku, získa milióny fanúšikov…