Bol Zandvoort 1970 čiernou škvrnou na rúchu apoštola bezpečnosti?
Presne pred polstoročím pripadol 21. jún na nedeľu, rovnako, ako je tomu aj tento rok. Vtedy bolo na programe v poradí piate podujatie v sezóny 1970, ktorým bola Veľká cena Holandska. Do histórie Formuly 1 sa zapísala viacerými pozoruhodnými udalosťami, najmä víťazným debutom revolučného Lotusu 72. Ale poznačila ju aj jedna tragédia, s ktorou je dodnes spojené meno sira Franka Williamsa.
Holandskí organizátori veľkej ceny mali vždy hlboko do vrecka a inak tomu nebolo ani v sezóne 1970. Nakoniec sa im podarilo získať finančné prostriedky potrebné na usporiadanie veľkej ceny a na pokrytie štartovného pre dvadsiatku pilotov. Tým sa však nepríjemnosti neskončili. Skôr naopak. Už stredu, v týždni pred veľkou cenou, testoval Jack Brabham svoj monopost, pričom po defekte pneumatiky jeho BT33 skončil po saltách hore nohami v priekope vedľa trate. Trojnásobný šampión nemohol vystúpiť, pretože ostal zamotaný v pletive a pripútaný bezpečnostnými pásmi. Z jeho auta dokonca začal vytekať benzín, ktorý našťastie nevzplanul.
Vynútené jazdecké zmeny
Okrem Lotusu (ktorý podvozok Mk72 testoval v tréningoch už počas predchádzajúcich veľkých cien) predstavili nové, alebo upravené autá aj BRM, Matra, McLaren (súkromník Andrea de Adamich priviezol podvozok M14D s motorom Alfa Romeo) a Tyrrell (používajúci upravené podvozky March 701). Švajčiar Silvio Moser tu debutoval s autom Guglielma Bellasiho. Ken Tyrrell sa konečne rozhodol, kto z jazdcov nahradí Johnny Servoz-Gavina, ktorý sa po zdravotných problémoch rozhodol ukončiť svoju kariéru. Nakoniec voľba padla na modrookého mladíka s uhrančivým pohľadom Françoisa Ceverta, ktorý so sebou priniesol aj štedrú podporu francúzskej spoločnosti Elf.
Jazdeckú otázku musel riešiť aj McLaren, ktorý po smrti svojho zakladateľa začiatkom mesiaca vynechal Veľkú cenu Belgicka a jeho krajan Denny Hulme stále nemal doliečenú ľavú ruku po nehode v Indianapolise. Za volanty papájovooranžových monopostov sa nakoniec posadili Dan Gurney a debutant so skúsenosťami z Formuly 5000 Peter Gethin. Nového jazdca predstavilo aj Ferrari, keď sa za jeho volant prvýkrát posadil Clay Regazzoni.
Nevyspytateľná kvalifikácia
Už tréningové jazdy predznamenali, že víkend neprebehne úplne bez problémov. Ak nerátame chaos v preplnených boxoch (Jackie Stewart v tlačenici poškodil monopost Jacka Brabhama), o prvé vzrušenie sa už v piatok postaral Pedro Rodriguez, ktorý potom, ako zajazdil jedno z najrýchlejších kôl, v zadnej časti okruhu rozbil pri rýchlosti 240 km/h svoje BRM 153. Našťastie z auta vystúpil úplne nezranený.
Počas poslednej časti kvalifikácie v sobotu popoludní sa cez piesočné duny rozprestrela nad okruhom ťažká morská hmla a zdalo sa, že jazdci toho už veľa nenajazdia. Ale ani to ich neodradilo. Tempo udávali Rindt, Stewart, Ickx a Amon, ktorí sa napokon v rovnakom poradí postavili na štart. Najlepšie z nováčikov skončil Clay Regazzoni na šiestom mieste a to napriek problémom s palivovým čerpadlom Ferrari. Ako napísala legenda žurnalistiky Denis Jenkinson, večer hmla z blízkeho Severného mora pokryla všetko a budovy vyššie ako tri podlažia sa v nej rýchlo stratili. Celý Zandvoort akoby sa vtedy ponoril do ťažkej a pochmúrnej atmosféry.
Nezvyčajný štart
V nedeľu hmla ustúpila späť do mora, ale obloha bola zamračená. Čo bolo najdôležitejšie, trať bola suchá a pripravená na preteky. Zaujímavá bola z dnešného pohľadu štartová procedúra, ktorú posunuli na skoršiu hodinu, aby nedošlo k stretu s finále majstrovstiev sveta vo futbale.
Semafory boli začiatkom 70. rokov na pretekárskych okruhoch skôr raritou, a tak sa domáci usporiadatelia snažili štart každý rok niečím ozvláštniť. Tentoraz stál štartér v strede trate, keď sa autá po absolvovaní zahrievacieho kola začali radiť na štarte. Stál tam aj potom, ako sa objavila tabuľa oznamujúca, že bude odštartované do 30 sekúnd. Až po pár sekundách sa otočil a rozbehol na okraj trate. V čase, keď sa dostal k bariéram a vyliezol na svoje stanovisko, museli najmä Stewart a Rindt pri čakaní, kým zamáva vlajkou hore a dole, kontrolovať svoje autá, ktoré sa mierne pohli. Toto malé, možno sekundové zaváhanie dostatočne využil Jacky Ickx a v prvej zákrute sa dostal na prvé miesto napriek tomu, že Rindt si kontroloval vnútornú stranu zákruty. Najviac na všetko doplatil Chris Amon, ktorý uvaril svoju spojku a ostatní sa mu museli na štarte vyhýbať.
Osudné 23. kolo
Po prvom kole jazdci prešli popred hlavnú tribúnu v poradí Ickx (Ferrari), Rindt (Lotus), Oliver (BRM), Stewart (Tyrrell), Miles (Lotus), Rodriguez (BRM) a Courage (Williams). V treťom kole si Rindt ľahko poradil s Ickxom a do konca pretekov už nikoho na prvé miesto nepustil. V tom istom čase sa na tretie miesto, aj keď s oveľa väčšími problémami ako Rindt, predral aj Jackie Stewart. Prvá trojica sa ostatným veľmi rýchlo začala vzďaľovať a už v 20. kole začal Rindt predbiehať najpomalších jazdcov o kolo. O tri kolá neskôr však tribúny stíchli, keď sa za piesočnými dunami objavil stĺp čierneho dymu. Do cieľa v tom kole neprišli Jo Siffert a Piers Courage.
Ako sa ukázalo, Švajčiarov motor v monoposte March sa rozsypal ešte pred rýchlymi zákrutami a pôvodcom požiaru bol 28-ročný Angličan jazdiaci v tej chvíli na deviatom mieste. Jeden z najnadanejších jazdcov svojej generácie pri prejazde nerovnosťou v rýchlej pravej zákrute Tunnel Oost (na rovnakom mieste ako v testoch pred pretekmi Jack Brabham) pokračoval rovno do strmých dún. Zvodidlá sa vtedy na okruhoch vyskytovali skôr sporadicky a jedinou zmenou v oblasti bezpečnosti na holandskej trati bol plot, ktorý oddeľoval trať od dún.
Horor medzi dunami
Pri náraze sa jedno z predných kolies uvoľnilo a zasiahlo Courageovu hlavu. Červené auto sa na dune prevrátilo, motor sa uvoľnil od monokoku a po prudko klesajúcom brehu spadlo späť do oplotenia na okraji okruhu. Monopost De Tomaso-Ford 505/38 bol v plameňoch ešte predtým, ako sa prestal pohybovať, pričom rozliate palivo zapálilo vyprahnutú trávu a okolité kríky. To by možno nebol až taký problém, nebyť toho, že Gian Paolo Dallara v rámci redukcie jeho hmotnosti, použil pri konštrukcii monokoku a zavesenia horčík. Ten začína horieť už pri 250 ˚C, pričom horenie je veľmi intenzívne a uvoľňuje sa pri ňom značné teplo, ktorého intenzita môže dosiahnuť až 2 200 °C. Zároveň vzniká aj určité množstvo UV žiarenia, takže bez ochranných okuliarov nie je možné pozerať sa priamo do plameňa. Z auta, ktoré doslova vzbĺklo ako fakľa, odletúvali horiace iskry a všade okolo sa začala šíriť nesmierna horúčava. Usporiadatelia však o tejto „vychytávke“ nevedeli a traťovým maršálom bez patričných ochranných pomôcok neostávalo nič iné, ako vzdať svoje márne pokusy dostať bezvládneho jazdca z plameňov a v úctivej vzdialenosti čakať, kým vrak dohorí. Dokonca aj diváci sediaci na dunách asi o 20 – 25 metrov vyššie spomínali, že sa museli pohnúť o niečo ďalej od požiaru.
Krutý omyl
Neskoršie vyšetrovanie ukázalo, že Courage bol zabitý okamžite, keď ho zasiahlo koleso, ktoré mu z hlavy strhlo prilbu. Utrpel zlomeniny krku a poranenia hlavy, ktoré sa nezlučovali so životom. Preteky však neboli prerušené a jazdci upokojení tým, že pri horiacom vraku sú traťoví maršáli, krúžili ďalej. Neskôr bola táto skutočnosť vyčítaná Jackiemu Stewartovi, ktorý si vyslúžil prezývku apoštol bezpečnosti, márne sa snažiacemu v tej chvíli dohnať druhého Jackyho Ickxa. Na jeho obranu však treba uviesť, že komentátor na okruhu oznámil rozhlasom, že Piers bol vytiahnutý z auta a Ken Tyrrell na boxovom múriku ukázal Stewartovi tabuľu s nápisom „Piers OK“.
Podobne si na to spomínal aj Frank Williams, ktorý ako jeden z posledných opustil štartový rošt potom, ako sa rozlúčil so svojím jazdcom s tým, že sa uvidia po pretekoch: „Piers jazdil v Zandvoorte dobre. Zmizol a ja si pamätám, že som videl len stĺp dymu. Pomyslel som si, že by to mohol byť on. Potom sa to aj potvrdilo s tým, že je vonku z auta a v poriadku.“ V boxoch sa dokonca šírili zvesti, že ho videli chodiť. Dobrým znamením mala byť aj sanitka, ktorá sa vrátila do boxov prázdna.
Ako sa ukázalo neskôr, monopost pri nehode prerušil telefónny kábel, ktorý spájal riadiacu vežu so stanoviskom maršálov. Správa o tom, že Piers je v bezpečí, prišla od jedného z nich, ktorý stál v nasledujúcej zákrute. Ten videl postavu pri horiacom aute. Bol to však len jeho kolega, ktorý sa snažil dostať jazdca z ohňa. Netrvalo dlho a šokovaný Frank sa dozvedel krutú pravdu.
Preteky sa už akoby len v pokojnom tempe dojazdievali a jediným vzrušením bol defekt pneumatiky na Ferrari Jackyho Ickxa. Jackie Stewart sa vďaka tomu dostal na druhé miesto a ako jediný skončil s rovnakým počtom kôl ako víťazný Jochen Rindt. Za víťazným Lotusom však strácal tridsať sekúnd. Až keď bola zrušená slávnostná ceremónia vyhlásenia víťazov, uvedomili si všetci v boxoch, čo sa stalo. Jochen Rindt si tak nemohol užiť svoje víťazstvo a radosť z toho, že jeho nový Lotus 72C prevyšuje konkurenciu. O necelého štvrť roka si Zubatá na Monze prišla aj po neho.
Piers Courage bol pochovaný deň po spomienkovej bohoslužbe na počesť Brucea McLarena v Katedrále sv. Pavla. Veteráni ako Jochen Rindt, Jackie Stewart a Jack Brabham, zvyknutí na takéto udalosti, bez rozpakov na pohrebe plakali. Podľa mnohých v ten zamračený deň odišiel z pretekárskych okruhov posledný gentleman z radov jazdcov Formuly 1. Po tejto tragédii sa Frank Williams, ktorý bol zároveň manažérom Piersa Couragea, dostal do finančných ťažkostí. Strata blízkeho priateľa ho hlboko rozrušila a odvtedy si od svojich jazdcov vždy radšej držal odstup.
