Plány na výstavbu Zandvoortu existovali už pred vojnou
V tejto sezóne pribudli do kalendára dva nové okruhy. Trať, o ktorej bude dnešný článok, za novú považovať môžeme, aj nemusíme. Často býva za jej autora mylne pokladaný Johannes Hans Hugenholtz, ale jeho osoba je s holandskou traťou spojená trochu iným spôsobom.
Monoposty Formuly 1 sa do krajiny tulipánov vracajú prvýkrát od roku 1985, ale odvtedy sa tu udialo mnoho zmien. História okruhu Zandvoort je pomerne dlhá a začala sa písať ešte pred 2. svetovou vojnou.
Meno prímorského mesta Zandvoort, vzdialeného približne 30 kilometrov od Amsterdamu, zarezonuje skôr v ušiach skôr narodených fanúšikov Formuly 1. Malé pobrežné letovisko v Severnom mori je okrem legendárnej trate známe aj svojimi malebnými lokalitami, ako napríklad jeden z dvadsiatich holandských národných parkov Zuid-Kennemerland. Rovnomenný okruh zasadený do piesočných dún severne od sídla samosprávneho okresu vďačí za svoj vznik Henrimu van Alphenovi.
Vizionársky starosta po úspešných automobilových pretekoch, ktoré usporiadal miestny autoklub 3. júna 1939 v uliciach severnej časti mesta, rýchlo rozpoznal potenciál v ešte väčšom zviditeľnení miestneho letoviska. Súčasťou pretekov bola aj predvádzacia jazda jednej z najväčších vtedajších hviezd Manfreda von Brauchitscha na Mercedese W154 a Hansa Stucka na monoposte Auto Union, ktoré len krátko predtým dosiahlo na nemeckej diaľnici rýchlostný rekord s hodnotou 400 km/h. Okruh v tvare osmičky s dĺžkou dva a štvrť kilometra prechádzal aj ulicami Vondellaan a Van Lennepweg, ktoré v súčasnosti vedú až k hlavným bránam pretekárskej dráhy.
Henri van Alphen takmer okamžite začal pripravovať projekty na stavbu stáleho okruhu, ale jeho plány čoskoro prekazila druhá svetová vojna a obsadenie Holandska vojskami Wehrmachtu. Ambiciózneho starostu však ani táto skutočnosť neodradila v plnení svojich plánov.
V roku 1941 bola na výročnom národnom veľtrhu v Utrechte prezentovaná mapa s návrhom nového parku na severnej strane mesta, ktorým sa vinuli cesty prepojené s ulicami, ktoré tvorili časť mestského okruhu v roku 1939. Dokonca sa mu podarilo postaviť cestu, ktorá sa neskôr stala hlavnou rovinkou budúceho okruhu.
Cesta dodnes nesie starostovo meno – Burgemeester Van Alphenweg. Predstaviteľom okupačných vojsk pritom tvrdil, že na novej ceste chce usporiadať prehliadku víťazných vojsk. To im, zdá sa, zaslepilo oči a možno si ani neuvedomili, že stavba cesty mala okrem iného zabrániť posielaniu miestnych obyvateľov do Nemecka, kde mali pracovať ako vojnoví zajatci. Do stavby základov sa mu dokonca podarilo zapojiť aj nemecké okupačné sily. V čase dokončenia cesty už neďaleko Holandska zvádzali tuhé boje spojenecké vojská. Ešte predtým v roku 1942 Nemci zrovnali so zemou približne 40 hotelov a 600 pobrežných domov a sutinu nechali na mieste pre prípad, že by si spojenecké vojská vybrali pláž ako miesto vylodenia.
Po vojne malo Holandsko, podobne ako väčšina štátov Európy, trochu iné starosti, ako organizovanie automobilových pretekov. Starosta van Alphen však už v júli 1946 spojil sily s Kráľovským holandským automobilovým klubom (KNAC) a spolu s Kráľovským holandským motocyklovým zväzom zorganizoval stretnutia expertov, ktorí mali navrhnúť prepojenie rovinky s obrannými cestami postavenými nemeckou armádou. Autorom víťazného návrhu sa nakoniec stal anglický jazdec a novinár Sammy Davis, ktorý v roku 1927 vyhral v Bentley dvadsaťštyrihodinovku v Le Mans.
Výsledkom bol rýchly polopermanentný okruh s moderným vybavením, využívajúci zvlnený terén miestnej prírody a časť verejných komunikácií. Vo februári 1948 odišiel starosta Van Alphen do dôchodku a niektorí vážne začali pochybovať o dokončení projektu vznikajúceho okruhu. Ale aj jeho nástupca Hector van Fennema pokračoval vo výstavbe. Boxy spolu s hlavnou tribúnou boli dokončené a asfalt bol položený včas, aby sa tu 7. augusta 1948 mohli konať úvodné preteky.
KNAC však nemal skúsenosti s ich organizovaním a preto sa v tejto veci obrátil na tajomníka Britského klubu automobilových jazdcov (BRDC) Desmonda Scannella. Ten súhlasil a Prijs van Zandvoort, teda Cena mesta Zandvoort sa stala súčasťou širšieho počtu okruhov, na ktorých sa jazdili preteky podľa predpisov Grand Prix. Nepatrila však medzi prestížne preteky FIA, ktoré niesli označenie Grandes Épreuves. V nasledujúcom roku sa preteky uskutočnili už podľa pravidiel Formuly 1.
Úspech pretekov opäť povzdbudil miestnu radnicu, ktorá pokračovala v organizovaní športových zápolení. Prvá Veľká cena Holandska sa konala v roku 1950, ale až v sezóne 1952 na Circuit Van Zandvoort pretekali monoposty najvyššej kategórie prvýkrát o majstrovské body.
Natrvalo sa však holandský okruh stal súčasťou šampionátu Formuly 1 až od sezóny 1958. Trať si vďaka rýchlym zákrutám stúpajúcim a padajúcim pomedzi piesočné duny s dlhou cieľovou rovinkou zakončenou zradnou vlásenkou rýchlo získala obľubu medzi jazdcami aj tímami, ktoré ju často využívali aj na testovanie.
Rýchla bola väčšina zákrut a väčšina z nich sa už v období, keď mali monoposty minimálny prítlak, prechádzala s plynovým pedálom na podlahe. Piesok, ktorý navieval na trať vietor z okolitých dún predstavoval ďalšiu výzvu, pretože mimo jazdeckú stopu sa trať stávala veľmi zradnou. Verejné cesty, ktoré boli súčasťou okruhu, boli postupne nahrádzané novými verejnými komunikáciami a Zandvoort sa napokon stal plnohodnotným permanentným okruhom.
Zaujímavé je, že až do roku 1985, keď bol holandský okruh len s výnimkou sezóny 1972 pravidelnou súčasťou kalendára F1, sa profil okruhu príliš nemenil. Prvé výrazné zmeny si vyžiadali až rastúce požiadavky na bezpečnosť vyvolané čoraz vyššími rýchlosťami monopostov začiatkom 70. rokov minulého storočia. Dovtedy bol jedinou zmenou boxový múr, oddeľujúci uličku pred boxami od cieľovej rovinky, ktorý pribudol v roku 1968.
Prvú obeť spomedzi jazdcov Formuly 1 si Zandvoort vyžiadal v sezóne 1970. Piers Courage v 22. kole pravdepodobne kvôli poruche závesov kolies, alebo riadenia v rýchlej pravej zákrute Tunnel Oost pokračoval rovno do strmých dún. Pri náraze sa jedno z predných kolies uvoľnilo a zasiahlo Courageovu hlavu. Monopost De Tomaso-Ford, ktorý do pretekov nasadil tím Franka Williamsa, navyše začal horieť, ale predpokladá sa, že Courage bol zabitý okamžite, keď ho zasiahlo koleso, a nie až pri následnom požiari.
Bolo jasné, že rýchly okruh je nebezpečný, prebiehali však polemiky, ako ho spraviť menej rizikovým. Vznikli dve skupiny, pričom jedna navrhovala postaviť čo najbližšie k trati zvodidlá, čím sa mala znížiť pravdepodobnosť, že do nich monoposty narazia pod veľkým uhlom. Proti nim boli zástancovia bariér z pletivového oplotenia, ktorí namietali, že pri nárazoch do zvodidiel sa monoposty mohli ľahko vzňať.
Asociácia jazdcov veľkých cien na čele s Jackiem Stewartom sa priklonila k prvej skupine, a tak boli v roku 1972 vykonané prvé významné úpravy okruhu. Tie si vyžiadali viac času a Zandvoort sa na jednu sezónu vytratil z kalendára veľkých cien.
Zmeny sa dotkli rýchleho pravoľavého esíčka Bos In, ktoré bolo na prvý pohľad jednoduché, avšak v skutočnosti oddeľovalo chlapcov od chlapov. Namiesto neho vznikla pred záverečnou zákrutou neskôr najmä medzi divákmi obľúbená šikana s ostrejšou zákrutou Panorama, čím sa trať predĺžila o 33 metrov. Okrem úprav trate pribudli po vonkajšom obvode okruhu aj prvé zvodidlá.
Paradoxne hneď v prvých pretekoch na vynovenom okruhu sa potvrdili obavy zástancov bariér z pletivového oplotenia. Roger Williamson, ktorý len dva týždne predtým debutoval v F1, v dôsledku zlyhania pneumatiky stratil v ôsmom kole kontrolu nad svojím Marchom a narazil do bariér. Zhodou okolností sa tak stalo v rovnakom mieste, kde tri roky pred ním havaroval Piers Courage. Monopost sa prevrátil a začal horieť, pričom Angličan, ktorý bol stále pri vedomí, zostal uväznený v jeho kokpite.
Ukázalo sa, že okruh bol na takýto typ nehôd absolútne nepripravený. Záchranári boli síce prítomní, ale nemali nehorľavé kombinézy a ani dostatok hasiacich prístrojov. Williamsonov monopost sa snažil prevrátiť na kolesá David Purley, ktorý keď videl, čo sa stalo, zastavil vlastné auto. Hasiaci prístroj, ktorý vytrhol z rúk prizerajúceho sa traťového maršala na rozrastajúci sa oheň nestačil a Williamsona napokon udusil dym horiaceho auta. Séria fotografií incidentu, ktoré ukazujú zreteľne zúfalého a nakoniec sklesnutého Purleyho, napokon vyhrala na konci roku cenu World Press Photo Award.
O dva roky neskôr sa v duchu vtedajších bezpečnostných predpisov objavila ďalšia spomaľovacia šikana, tentokrát na začiatku boxovej uličky. Rýchlosť v nej totiž v tom období nebola obmedzená. Ďalšie zmeny prišli na rad pred sezónou 1980, keď sa trať predĺžila o ďalších 26 metrov.
Ešte predtým, keď monoposty s prísavným efektom dosahovali v zákrutách čoraz vyššie rýchlosti, pribudla v roku 1979 v tiahlom ľavo-pravom esíčku Hondenvlak provizórna šikana, ktorú navrhli Jody Scheckter a Niki Lauda.
Medzi sezónami bol práve tento kontroverzný rýchly úsek kompletne prestavaný a vznikla tu šikana Marlborobocht s ostrejšími zákrutami, ktorá ako sa neskôr ukázalo, dokázala jazdcom poriadne znepríjemňovať život. To sa však už nad Holandskou veľkou cenou pomaly začínali sťahovať mraky.
Obyvatelia rozrastajúceho Zandvoortu sa totiž čoraz častejšie začali sťažovať na hluk z neďalekého okruhu. Prvé veľké protesty prišli na začiatku 80. rokov a v roku 1982 spôsobili veľké straty vládnucej strany pri voľbách do mestskej rady. Manažment okruhu preto pripravil modernizáciu okruhu, ktorej mala padnúť za obeť najrýchlejšia južná časť okruhu, ktorá sa nachádzala najbližšie k obytným domom.
Už posledná veľká cena Formuly 1, ktorá sa tu uskutočnila v sezóne 1985, skončila v strate. Pre Bernieho Ecclestona bol úzky okruh s príliš malými boxami tiež na obtiaž. Navyše príjazdové cesty do Zandvoortu počas pretekárskych víkendov kolabovali pri zápchach, a tak Holandsko zmizlo z kalendára veľkých cien.
Ešte v tom istom roku bol schválený návrh na odpredaj pozemkov v juhovýchodnej časti okruhu, pričom utŕžené peniaze mali pokryť náklady na výstavbu upravenej verzie okruhu. Tá mala byť skrytá za dunami, čím mal byť vyriešený problém s hlukom.
V januári 1987 boli úradmi schválené plány na prestavbu, avšak promotér okruhu, ktorý bol stále vo vlastníctve obce Zandvoort, bol v júni nútený ohlásiť bankrot. Priaznivci okruhových pretekov sa však nevzdávali a založili novú spoločnosť, ktorá do leta 1989 vybudovala dočasný klubový okruh s dĺžkou 2,6 kilometra. Nový Zandvoort bol však len slabou napodobeninou svojej inkarnácie. Ale medzi dunami sa aspoň zachránili preteky.
Viac finančný rozpočet nedovolil a v prácach sa pokračovalo až o šesť rokov neskôr, tentoraz už aj s podporou holandskej vlády. Nový 4,3 km dlhý okruh aj s novou budovou boxov a tribúnami bol napokon podľa plánov ešte z roku 1978 konečne dokončený v roku 2001, pričom na práce dohliadal syn bývalého riaditeľa okruhu Johan Hugenholtz mladší.
Jednou z hlavných udalostí, ktorá sa už od roku 1990 koná na okruhu, sú preteky Masters Formuly 3 (pôvodne pod názvom Marlboro Masters), kde navzájom súťažia monoposty F3 najvýznamnejších národných sérií. Aj vďaka nim Zandvoort získal späť stratenú prestíž a prežil až do dnešných dní. A to aj napriek súdnym príkazom, ktoré nariaďovali znížiť počet „hlučných“ dní, čo malo v sezónach 2007 a 2008 za následok presťahovanie pretekov Masters na neďaleký belgický okruh Zolder.
V južnej časti pôvodného okruhu totiž medzitým vzniklo rekreačné stredisko Vendorado s golfovým ihriskom a prázdninovými vilami. V tom období hrozil reálne zánik okruhu, pričom v hre bola aj možnosť výstavby nového okruhu v Julianadorpe na severe Holandska. Nakoniec bol dosiahnutý kompromis a nová nájomná zmluva zaručuje, že sa v Zandvoorte bude pretekať minimálne do roku 2041.
Pôvodná trať mala zo všetkého niečo a aj preto ju jazdci milovali. Už prvá a najznámejšia 180-stupňová pravá vlásenka Tarzanbocht predstavovala unikátnu jazdeckú výzvu, ktorá vďaka jemnému prevýšeniu na jej konci ponúkala veľa možností na predbiehanie z vnútornej, aj vonkajšej strany.
Nie je však pomenovaná podľa známeho románoveho hrdinu a to aj napriek tomu, že film Tarzan z rodu opíc, bol v roku 1948 v Holandsku veľmi populárny. Jedna z legiend hovorí, že sa nesie meno po miestnom “týpkovi” s rovnakou prezývkou. Okrem vyššej postavy mal mať v mieste zákruty svoju záhradku, ktorej sa však nechcel vzdať. Predal ju napokon až keď mu zodpovední sľúbili, že zákruta dostane meno po ňom. Reálnejšia je vraj verzia, podľa ktorej mal túto prezývku cestný valec použitý pri asfaltovaní okruhu.
Z tejto zákruty sa jazdci v ešte stále vysokej rýchlosti aj dnes dostávajú do mierneho ľavého ohybu, za ktorým nasleduje ostrá pravouhlá Gerlachbocht. Tá nemá meno po našom najvyššom vrchu, ako by sa mohli domnievať našinci, ale po Wimovi Gerlachovi, ktorý v tomto mieste zahynul pri pretekoch športových áut v roku 1957 a stal sa druhou obeťou okruhu. To prvou bol o päť rokov skôr Hendrik Dik.
Hneď za ňou je na zadnej strane boxov najpomalšia zákruta okruhu 180-stupňová ľavá vracačka Hugenholtzbocht, ktorá nesie meno po v úvode spomínanom autorovi tratí Suzuka, Zolder, či Jarama a Nivelles. Johannes Hugenholtz bol zároveň aj prvým riaditeľom okruhu Zandvoort a keď odchádzal do dôchodku, nenašiel sa dostatok peňazí na darček na rozlúčku, a tak na znak vďaky bola po ňom pomenovaná jedna zo zákrut.
Z najpomalšej zákruty už jazdci vystrelili do rýchlych stúpajúcich a klesajúcich zákrut pomedzi dunami. Štvrtú Hunserug jazdci F1 ani nepostrehnú, je to mierne doľava zahnutá rovinka prechádzajúca cez kopec. V tomto mieste však stále existuje aj 180-stupňová pravá zákruta, ktorá za vrcholom kopca odkláňa jazdcov na klubovú časť okruhu. Meno nesie po Casovi Hunsem, niekdajšom prezidentovi Kráľovského holandského motocyklového zväzu, ktorý pri návrhu trate trval na tom, aby trať viedla cez tento kopec.
Nasleduje rýchla pravo-ľavo-pravá pasáž Rob Slotemakerbocht vedúca medzi dvoma dunami. Pomenovaná je na počesť rodáka z Holandskej východnej Indie, ktorý sa síce kvalifikoval do domácej veľkej ceny v roku 1962, ale mechanici jeho Porsche 718 nestihli pripraviť na štart. Okrem toho, že mal na okruhu od roku 1956 svoju školu šmyku, bol aj mentorom neskorších holandských jazdcov Formuly 1. V roku 1979 si ho našla pani Zubatá pri miestnych pretekoch Trophy of the Dunes a zákruta dostala jeho meno. Pôvodne sa volala Jan de Wijker zijn veld. Práve tento chlapík z dediny Wijk aan Zee tu mal mať záhradku a ktorého príbeh je mylne spájaný s prvou zákrutou okruhu.
Tento rýchly úsek je v najsevernejšej časti okruhu zakončený 120-stupňovou pravou zákrutou Scheivlak, ktorej vrchol je na kopci. V starej holandštine znamená toto slovo hranica a práve v tomto mieste prechádzala hranica medzi verejnou a súkromnou časťou dún. Zákruta si v minulosti vyžadovala veľa odvahy. Za vrcholom totiž klesá, čo robí zo Scheivlaku slepú zákrutu. So štrkovými únikovými zónami na jej vonkajšej strane bude aj v súčasnosti každá jazdecká chyba prísne potrestaná.
Z tejto zákruty trať pôvodne pokračovala k ľavopravej sekcii Hondenvlak podobnej niekdajšiemu esíčku Masta Kink v Spa, ktorej meno v preklade znamená psie priestranstvo. V 18. a 19. storočí bol totiž na tomto mieste psinec.
Z nej sa jazdci dostali do zradnej pravej zákruty Tunnel Oost (prechádzal pod ňou tunel pre divákov z východného vstupu na okruh), potom cez pravoľavé esíčko Bos In (v preklade do lesa – v 30. rokoch tu bol vysadený les, avšak v roku 1964 bol napadnutý kôrovcom a 80 percent stromov bolo vyrúbaných) až k poslednej 120-stupňovej pravej Bos Uit (z lesa), ktorá priviedla jazdcov na cieľovú rovinku.
Dokonca aj tá ma svoje meno, ktoré dostala po riaditeľovi okruhu Jimovi Vermeulenovi, ktorý odstúpil zo svojej funkcie v roku 1987. Zaujímavosťou je, že Vermeulen sa stal riaditeľom rezortu Gran Dorado, ktorý bol postavený v južnej časti pôvodného okruhu. Trinásta zákruta súčasného okruhu dokonca istý čas niesla meno tohto rezortu – Gran Doradobocht. Podľa niektorých by dnešné monoposty pôvodný okruh s dĺžkou 4,252 km zvládli za menej ako minútu.
V Zandvoorte sa konalo všetkých tridsať holandských veľkých cien Formuly 1 a bolo to miesto mnohých pamätných pretekov. Blízkosť mora a prúdenie vetra uprostred viacerých vysokých piesočných dún často spôsobovali jazdcom problémy. Najúspešnejším pilotom bol bezpochyby Jim Clark so štyrmi víťazstvami. Najznámejšou je však jazda Gillesa Villeneuvea na troch kolesách v roku 1979. V tých istých pretekoch Derek Daly so svojím Tyrrellom pristál v zákrute Tarzan na zvodidlách.
Prvú veľkú cenu, ktorá bola súčasťou šampionátu, vyhral v roku 1952 Alberto Ascari na Ferrari. Preteky v sezóne 1961 sa zapísali do histórie ako prvá veľká cena, v ktorej všetkých 15 áut dorazilo do cieľa bez zastávky v boxoch. Podobne ako v Spa, aj v Zandvoorte nakrúcal John Frankenheimer niektoré časti svojho filmu Grand Prix.
Posledné preteky Formuly 1 sa tu konali 25. augusta 1985 a víťazstvo Nikiho Laudu, ktoré bolo jeho 25. a posledné v F1, je zároveň aj jedno z najpamätnejších v Zandvoorte. Rakúšan sa prebojoval do vedenia z 10. miesta na štarte, pričom za sebou udržal tímového kolegu Alaina Prosta, ktorý pri vzájomnej naháňačke vytvoril rekord pôvodného okruhu.
Pri prestavbe trate v roku 1989 prišla cieľová rovinka približne o tretinu svojej pôvodnej dĺžky. To je zároveň letopočet, keď prestal existovať okruh Zandvoortv v podobe, v akej sa na ňom v minulom storočí uskutočňovali veľké ceny. Nová trať využívala pôvodnú časť až po šikanu Marlborobocht. Na jej začiatku vznikla nová prudká pravá 80-stupňová zákruta Masters, ktorá vedie trať dovnútra pôvodného okruhu. Nová časť je pomerne kľukatá a relatívne pomalá. Na úzku pravú 135-stupňovú deviatu zákrutu s pôvodným názvom Renault, nadväzuje 170-stupňová ľavá vracačka s pôvodným názvom Vodafonebocht. Obe sú zložité a nepravidelné.
Autá sa z nich dostanú na krátku mierne zakrivenú rovinku, ktorá ich privedie na pôvodný klubový okruh. Za ňou sa nachádza pomalá šikana Hans Ernst Bocht (pôvodne s názvom Nissan a neskôr Audi-S), zložená z pravouhlej zákruty na pravú ruku a ľavej vracačky, ktorá musela byť kvôli monopostom F1 rozšírená. Nesie meno po bývalom riaditeľovi okruhu a počas pretekov nižších formulových sérií to býva ideálne miesto na predbiehanie.
Z tohto miesta sa jazdci krátkou rovinkou vedúcou dolu kopcom dostanú cez zradnú pravú Gran Doradobocht, v súčasnosti pomenovanej po výrobcovi pneumatík Kumhobocht, do poslednej zákruty okruhu. Tá bola pôvodne postavená ako kópia Bos Uit, pričom bola premiestnená o niekoľko sto metrov bližšie k boxom. Až neskôr dostala meno Arie Luyendijk Bocht po holandskom víťazovi Indy 500.
Trať bola pomerne obľúbená hlavne v nižších formulových kategóriách. DTM sem zavítala medzi sezónami 2001 a 2013 a v Zandvoorte sa etablovala aj séria FIA GT a jej neskorší variant Blancpain. Veľmi populárnou tu bola počas svojej krátkej životnosti séria A1 GP. Začiatkom roku 2016 okruh kúpila spoločnosť Chapman Andretti Partners, za ktorou stojí podnikateľ Menno de Jong a holandský princ a príležitostný pretekár Bernhard van Oranje. Narastajúca popularita Formuly 1 v Holandsku po debute Maxa Verstappena nakoniec viedla k návratu veľkej ceny do Zandvoortu.
V novembri 2018 médiá priniesli správu, že predstavitelia okruhu začali rokovať s manažmentom FOM. Zmluva bola napokon podpísaná v marci 2019 a Veľká cena Holandska bude súčasťou kalendára po dobu najmenej troch rokov. Súčasným riaditeľom okruhu je bývalý jazdec F1 Jan Lammers, ktorý na vlastnej koži zažil preteky na pôvodnom okruhu a okrem iného vyhral v roku 1988 aj preteky 24 hodín Le Mans. Vo svete Formuly 1 veľa vody nenamútil a je skôr známy ako držiteľ zaujímavého rekordu – jeho najdlhšia prestávka medzi dvoma absolvovanými veľkými cenami trvala 10 rokov a tri mesiace.
Návrat monopostov Formuly 1 si vyžiadal množstvo práce, predovšetkým v oblasti infraštruktúry ktorých cieľom bolo zlepšiť bezpečnosť, zrýchliť určité úseky a celkovo zlepšiť plynulosť kola. Ďalšie úpravy trate, ktorých autorom bol Jarno Zaffelli, si vyžiadali štyri milióny eur. Umiestnenie štartovej a cieľovej čiary sa posunulo bližšie k prvej zákrute priamo pod hlavnú tribúnu. Sekcia Hans Ernst Bocht bola rozšírená tak, aby umožňovala ľahší prejazd monopostov.
Jednou z najpozoruhodnejších zmien však bolo zvýšenie uhla naklonenia poslednej zákruty na neuveriteľných 18 stupňov. Tá je teraz parabolická s súčasné autá F1 mali podľa návrhu na jej konci pri otvorenom DRS dosahovať vysoké rýchlosti. To by malo postačovať k dostatku príležitostí na predbiehanie na konci cieľovej rovinky.
Výjazd z Gerlachtbocht bol z bezpečnostných dôvodov rozšírený a zákruta Hugenholtzbocht musela byť podobne, ako posledná zákruta naklopená a na konci rozšírená, aby ňou mohli prejsť vedľa seba dva monoposty. Hneď za ňou sa totiž nachádzajú boxy a nebolo možné postaviť tu dostatočne veľkú únikovú zónu. Výhodou tejto úpravy je, že jazdci pri jej prejazde môžu voliť rôzne stopy a výjazd umožní dosahovať vyššie rýchlosti smerom na Scheivlak.
Obnovená Veľká cena Holandska bola pôvodne naplánovaná na 3. mája 2020, stala sa však jednou z prvých obetí pandémie. Najskôr bol jej termín odložený a neskôr úplne zrušený. Krst nového usporiadania tak napokon prebehol v septembri v rámci šampionátu historických monopostov Historic Grand Prix. Dlhé čakanie na preteky v Holandsku napokon vynieslo Zandvoortu aj jeden zaujímavý rekord – najdlhší časový úsek medzi veľkými cenami na jednom okruhu v histórii Formuly 1. Ten bude mať po tomto víkende hodnotu 36 rokov.
