Ako vyzerá víkend Formuly E z pohľadu novinára?
Formula E sa v predposledný aprílový víkend vybrala do Berlína, kde prebehli dvojité preteky, ktoré uzavreli prvú polovicu aktuálnej sezóny. Tá je celkovo deviatou v histórii šampionátu elektrických monopostov a zároveň prvou, v ktorej jazdci využívajú monoposty tretej generácie s maximálnou rýchlosťou na úrovni okolo 320 km/h. Zhruba týždeň pred podujatím prišla nečakaná ponuka zúčastniť sa na tejto udalosti ako jediný novinár zo Slovenska.
Prvým osloveným bol Milan Kubala, ktorý nasmeroval záujem ľudí z Jaguaru na mňa, keďže sa Formule E venujem od jej vzniku v roku 2014. Viem, že mnohí fanúšikovia F1 majú na Formulu E odmietavý názor. V tomto článku sa nebudem snažiť šampionát obhajovať ani tvrdiť, že je bez chýb – lebo zďaleka nie je. Zameriam sa na inú vec. Pokúsim sa vám zhrnúť, čo som počas tých necelých troch dní zažil a ako na mňa pôsobilo moje prvé sledovanie priebehu víkendu priamo v dejisku.
Piatok 21. apríl
Vstávam o 2:50. Lepšie povedané, ani som nespal, pretože som zvyknutý pracovať do neskorých hodín. O 3:45 som mal byť na košickom letisku, odkiaľ som sa po prestupe vo Viedni mal presunúť do Berlína. Po úspešnom pristátí a kontakte s človekom od Jaguaru, ktorý ma mal dopraviť priamo na trať rozprestierajúcu sa na ploche bývalého civilného letiska Tempelhof, som sa spoločne s ďalším novinárom, zhruba o 30 rokov starším Rakúšanom, posadil do auta tešiac sa na plánovaný track walk.
Zostalo len pri tešení sa a očakávaniach. Zhruba dvadsaťkilometrový úsek, ktorý v bežnej premávke zvládnete za 20-25 minút – šofér s úsmevom tvrdil, že sa to dá zvládnuť aj za štvrťhodinku –, sme si „užívali“ hodinu a pol. Tamojší zamestnanci mestskej hromadnej dopravy totiž štrajkovali.
V piatok sme však mali veľmi nabitý itinerár, a tak sme sa s Güntherom, vyššie spomenutým novinárom, pozreli o riadok nižšie. Aj ďalšia plánovaná udalosť bola atraktívna. Čakala nás prehliadka garáže Jaguaru. To sme ale ešte sedeli v aute v nekonečných kolónach.
Po tomto nie príliš vydarenom úvode sme sa konečne ocitli pred obrovským areálom Tempelhofu, ktorého veľkú časť tvorí zeleň s minimom stromov. Na niekoľkokilometrovom spevnenom okruhu prepletenom rôznymi cestičkami sme videli veľký počet športujúcich či prechádzajúcich sa ľudí.
Po prevzatí akreditácie sme sa konečne dostali do areálu. V piatok bol tento priestor viac-menej prázdny, keďže súťažnými dňami boli sobota a nedeľa. Bolo tam však množstvo personálu, členov tímov a ľudí, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom podieľali na priebehu víkendu. Spoločne s ďalšími novinármi sme sa vybrali do motorhomu Jaguaru, ktorý bol jedným z troch tímov majúcich postavené domy pre pozvaných hostí. Jaguar a McLaren boli pod jednou strechou, oddeľovala ich stena.
Umiestnenie objektu bolo veľmi atraktívne, v brzdnej zóne v nájazde do prvej zákruty. Najhonosnejšie sídlo malo Porsche, ktoré bolo len o kúsok ďalej a pýšilo sa možnosťou sledovať dianie na trati zo strechy budovy, čo využilo množstvo novinárov i hostí.
Po tom, čo sme sa zvítali s ľuďmi z Jaguaru, sme sa vybrali do zákulisia a tunelom umiestneným nad cieľovou čiarou a ocitli sme sa vo vnútornom obvode trate. Pravdaže, na tomto mieste sme sa museli legitimovať platnou akreditáciou. Nasledovala prechádzka po boxovej uličke a možnosť prejsť sa garážou Jaguaru. Ešte predtým sme dostali jasné pokyny, ktoré hovorili o zákaze fotenia auta. Tímy využívajú množstvo spoločných dielov, ale pohonnú jednotku či zavesenie kolies si vyvíjajú sami.
Po expresnom prechode popri aute sme sa ocitli pred garážou a nasledoval rozhovor s jedným z členov tímu, ktorý hovoril najmä o koncepte auta i celého šampionát. Pre nás, ktorí Formulu E sledujeme dlhšie, to nebolo nič nové, ale medzi pozvanými boli aj novinári, ktorí prišli zo zvedavosti. Boli medzi nimi nielen motoršportoví žurnalisti, ale aj novinári venujúci sa výhradne novým technológiám.
Po nasávaní tejto atmosféry nás čakala tlačová konferencia Jaguaru, kde sa k slovu dostali najprv jazdci Mitch Evans a Sam Bird. Po rozhovore s tamojším moderátorom sme dostali priestor klásť otázky. Birda som sa opýtal na nové pneumatiky od Hankooku, pretože v zákulisí sa od začiatku sezóny vedú debaty o nespokojnosti jazdcov s novými zmesami. Prvých osem sezón dodával pneumatiky Michelin. Na tomto mieste je asi dôležité uviesť, že na rozdiel od F1 využíva Formula E jediný typ pneumatiky do akéhokoľvek počasia. Odpoveď Birda bola pomerne diplomatická, ale medzi riadkami sa dalo čo-to vyčítať.
Po pilotoch nasledoval šéf tímu James Barclay, ktorý veľmi otvorene povedal to, čo sme na základe minulých rokov vedeli – Jaguaru sa na letisku Tempelhof nedarí. Najlepším umiestnením spomedzi dovtedajších pretekov bolo tretie miesto. Tento fakt bol o to väčším dôvodom na skepsu, že práve Tempelhof hostil najviac pretekov šampionátu v histórii. Po tomto ročníku až sedemnásť pretekov. Túto štatistiku skresľuje skutočnosť, že Tempelhof zachránil sezónu 2020, ktorá bola poznačená pandémiou. Vedenie šampionátu muselo množstvo podujatí zrušiť a druhú polovicu ročníka vybavila Formula E šiestimi pretekmi v priebehu deviatich dní práve v Berlíne.
Hneď na to sa v novinárskom centre konala tlačovka ostatných pilotov a šéfov tímov. Musím sa priznať, že som bol ohromený počtom novinárov na tomto mieste. Priestory boli veľké a nenašiel som ani jednu voľnú stoličku. Jeden z mojich kolegov, Belgičan Philippe, nechápal, čomu sa čudujem. Keď som mu povedal, že u nás je Formula E vo veľkej miere podceňovaná či odmietaná, jeho zarazená odpoveď znela: „U nás je to trochu iné.“
Po následnom obede sme trať opustili a vybrali sa do Futuria – múzea, v ktorom nájdete aj to, ako by mohla vyzerať budúcnosť. Keďže však nešlo o súčasť víkendu Formuly E, nebudem sa mu podrobnejšie venovať. Po tom nás čakala cesta do hotela a vytúžený oddych, ktorý bol spestrený veľmi príjemnou večerou v novinárskom kruhu. A konečne spánok a očakávania pred sobotou.
Sobota 22. apríl
Po výdatných raňajkách nás čakal presun na trať, kde akurát doznieval druhý tréning. Po jeho skončení nasledovala kvalifikácia, ktorá je vo Formule E odlišná od toho, čo poznáme v F1. Dvadsaťdva pilotov je najprv rozdelených do dvoch skupín. Každá skupina má k dispozícii istý časový úsek, počas ktorého sa piloti snažia o dosiahnutie čo najrýchlejšie kola. Prví štyria najrýchlejší z oboch skupín následne postupujú do vyraďovacích súbojov v štýle play-off.
Sobotu som strávil s už spomínaným Philippom, ktorého novinárske fígle nás dostali cez ochrankárov priamo na tribúny, odkiaľ sme si počas príjemného slnečného dopoludnia vychutnávali kvalifikačné jazdy. O výsledkoch sme informovali v tomto článku, preto sa im nebudeme bližšie venovať.
Musím sa priznať, že som mal pred víkendom očakávania súvisiace so zvukom áut. Práve chýbajúci zvuk je častým argumentom odporcov tohto šampionátu. A áno, určite to nie je zďaleka také hlučné ako F1, ale tieto elektromobily nezneli vôbec zle. Hlasitosť ma celkom prekvapila. Na druhej strane, páčil sa mi aj zvuk pneumatík, ktoré sa v zákrutách dostávali na limit, občas aj zaňho. Ale koľko ľudí, toľko chutí.
Štart sľuboval drámu v prvej zákrute, kde som sa rozhodol sledovať prvé z dvoch víkendových zápolení. Predpovedal som kolízie a lietajúce karbónové úlomky, ale nič sa nestalo. Zvuk dvadsiatich dvoch monopostov bol však pôsobivý, a to isté sa dá povedať o rýchlosti. Vzhľadom na nespočetné množstvo zmien na prvom mieste či predbiehacích manévrov bolo prakticky nemožné sledovať dianie na trati a zároveň oficiálny prenos na veľkoplošnej obrazovke. Rozhodol som sa, že sa sústredím na dianie na okruhu.
V motorhome Jaguaru zavládlo veľké napätie, pretože s pribúdajúcim časom sa zdalo, že by mohol tento britský konštruktér dosiahnuť prvý skutočne dobrý výsledok na neobľúbenom okruhu. Jaguar napokon dokázal zvíťaziť zásluhou Mitcha Evansa. Ale to nebolo zďaleka všetko, pretože Sam Bird skončil druhý a zariadil prvé double pre Jaguar v motoršporte od roku 1991. Až s odstupom času som si uvedomil, že som mal to šťastie a možnosť zažiť tieto okamihy naživo a priamo s víťazným tímom.
Po tom, čo dvojica Jaguaru preťala cieľovú čiaru, sa tím s výskotom a krikom rozbehol naprieč areálom, aby mohol oslavovať pod pódiom spoločne so svojimi jazdcami. Niekoľko novinárov z našej partie sa začlenilo do tohto klbka nadšencov a trielilo k oslavám. Stretol som ich o čosi neskôr celých mokrých a zalepených od šampanského. Tvárili sa šťastne, no potom si uvedomili nepríjemnú skutočnosť. Hneď po pretekoch mali totiž plánovaný odchod na letisko. Čvachtajúc k autu a zanechávajúc za sebou sladkasto-kyslastý odor iba neveriacky kývali hlavami.
V priestoroch Jaguaru sme čakali na šéfa tímu, ktorý nám prišiel ukázať víťazné trofeje a povedať pár motivačných a ďakovných slov. Niektorí z nás sa vybrali do mixzóny a na tlačové konferencie. S náznakom nastupujúcej únavy sme sa potom vrátili na hotel, absolvovali večeru a odpadli do postele.
Nedeľa 23. apríl
Náš posledný deň sa od soboty líšil, pretože počasie sa zo slnečného zmenilo na chladné, sychravé a daždivé. Kvalifikáciu som na rozdiel od soboty nesledoval z tribún, ale z prvej zákruty, kde som veľmi vďačne využil možnosť ukryť sa pod dáždnikom. V sobotu bolo v areáli množstvo ľudí a tribúny praskali vo švíkoch. Nedeľné dopoludnie nebolo z tohto hľadiska príliš pozitívne. Dážď ustal asi o dve hodiny neskôr, ako predpovedali meteorológovia, no napokon sa predsa len vyčasilo.
Kvalifikáciu sme sledovali so zatajeným dychom, pretože na mokrej trati si prvý rad zabezpečil posledný tím poradia ABT CUPRA. Je známe, že mokré podmienky zmazávajú rozdiely v technike a do popredia sa dostáva predovšetkým jazdecká kvalita pretekárov. Po kvalifikácii bolo otázne nie to, či si tieto miesta dokážu Robin Frijns a Nico Müller udržať, ale skôr ako dlho budú vpredu. Na túto tému sme viedli niekoľko diskusií s nejednoznačnými závermi.
Štart sa nezadržateľne blížil a stojac v prvej zákrute som čakal na pole jazdcov. Lenže namiesto červených svetiel sa v priestoroch okruhu odohrali niečo úplne iné. Na trať sa dostali aktivisti, ktorí sa snažili vyjadriť protest a snažili sa prilepiť o trať a podporné vozidlá. Vďaka rýchlemu zásahu bezpečnostnej služby sa im to nepodarilo. Podobné činy aktivistov pokračovali aj mimo areálu pretekov.
V prvej chvíli sme nevedeli, čo sa deje, a verili sme, že sú všetci jazdci, členovia tímov a diváci v poriadku. Našťastie nešlo o teroristický útok, pretože práve to napadlo viacerým z nás ako prvá myšlienka.
Preteky napokon prebehli podľa plánu s miernym asi šesťminútovým sklzom. Po ich skončení nás čakala rozlúčka s členmi Jaguaru a transfer na letisko, našťastie bez prílišného zdržania.
Od môjho návratu domov uplynul takmer týždeň. Viackrát som odvtedy odpovedal na otázku, či sa môj názor na Formulu E zmenil. Nie, nezmenil. Stále si myslím, že je to veľmi zaujímavý šampionát, ktorý má veľa plusov i mínusov. Avšak, vývoj, aký tento projekt dosahuje, je ohromujúci.
Formula E podľa mňa nikdy nenahradí F1 a ani by to tak nemalo byť. Čo sa udeje po roku 2039, keď Formule E vyprší exkluzívna licencia na prevádzku šampionátu plne elektrických vozidiel pod hlavičkou FIA, nevedno. Hovorí sa o možnom spojení, ale aj o možnosti fungovania samostatne. Formula E nie je hrozbou pre F1 už len pre odlišnú filozofiu, ktorá je zameraná na preteky v centrách miest na užších a kľukatých okruhoch.
Na záver už iba myšlienka, ktorá mi napadá takmer vždy, keď počujem posmešné poznámky na adresu Formuly E. Uvedomme si, že tento šampionát je tu ešte len deviaty rok. Áno, niekedy pôsobí hračkársky, niektoré trate sú neatraktívne a má množstvo nedostatkov. Ale prečo by sme sa nemohli tešiť, že si okrem našej milovanej F1 môžeme počas roka pozrieť aj Formulu E? Neberme ju ako konkurenciu, pretože ňou v skutočnosti nie je, ale ako ďalšiu sériu, z ktorej sa môžeme tešiť a o ktorej môžeme slušne a konštruktívne debatovať.
