logo F1online.skF1online.sk

Tímy majú s autami rovnaké problémy, aké sa objavovali už v 70. rokoch

Charles Leclerc
© Scuderia Ferrari Press Office
Milan Kubala
Milan Kubala23. 2. 2022

Po 40 rokoch sa do Formuly 1 vracia prísavný efekt a s ním sa vracajú aj staré útrapy. Počas prvého dňa predsezónnych testov v Barcelone sa ukázalo, že viacero tímov má problémy s poskakovaním svojich monopostov, čo je neduh, ktorým autá využívajúce ground effect trpia už od nepamäti.

Väčšina tímov vraj vo svojich simulátoroch na nič podobné nenarazila, no keď sa autá objavili na reálnej trati, niektoré začali mať problém, vysvetľuje bývalý technický riaditeľ Jordanu Gary Anderson vo svojom článku pre The Race. Pri sledovaní monopostov si totiž v padoku všimli, že autá začínajú na rovinkách poskakovať.

V prípade monopostov využívajúcich prísavný efekt toto poskakovanie vzniká za istých podmienok v momente, keď sa prúd vzduchu odtrhne od časti karosérie, okolo ktorej má obtekať. V tomto prípade sa bavíme o podlahe, ktorá generuje oveľa viac prítlaku ako kedykoľvek predtým.

Gary Anderson však konštatuje, že sa nedá vylúčiť ani to, že tento efekt spôsobuje predné krídlo. “Tímy sa preto musia pustiť do vyšetrovania, čo je pôvodcom tohto problému a nesnažiť sa ho bezhlavo odstrániť.”

Ako to vlastne vzniká? “Toto poskakovanie sa deje, keď auto dosahuje maximálnu rýchlosť a tým pádom aj záťaž, čo následne znižuje svetlú výšku auta.” Pod autom sa zrazu odtrhne prúd vzduchu. “Ak je odtrhnutie prúdenia dostatočné na to, aby sa zmenšil prítlak, tak sa auto uvoľní a svetlá výška sa zas zvýši.”

“Potom sa tok vzduchu opäť pripojí a jazdná výška opäť klesne, čo spôsobí odtrhnutie prúdu. Tento cyklus pokračuje a predok auta poskakuje hore a dolu,” vysvetľuje 70-ročný Severoír. Tento pohyb pripomína plávanie sviňuchy, podľa čoho dostal aj v angličtine názov porpoising. “Napravíte to tak, že zabezpečíte, aby sa prítlak nikdy nezmenšil. Efekt odtrhnutia prúdu vzduchu by mal mať na prítlak lineárny dopad alebo aspoň by sa mal zväčšovať pomalším tempom. Je to o hľadaní zlatého stredu, pri ktorom auto nebude až tak poskakovať.”

Dnes už majú inžinieri dostatok poznatkov, aby tento problém dokázali minimalizovať. V minulosti to však mali náročnejšie. Najmä menšie stajne, takzvaní garážisti, sa snažili kopírovať riešenia bohatších tímov. Avšak, keďže nemali financie na veterné tunely, všetko si konštruovali len od oka a bez poriadnych znalostí.

Efekt, ktorý opisuje Gary Anderson, bol napokon pri niektorých autách taký výrazný, že ony sa začali kývať smerom dopredu a dozadu. Niektorí piloti sa dokonca sťažovali na to, že im je pri jazde nevoľno a pripodobňovali to k morskej chorobe.

Aj Anderson má v pamäti jednu podobnú historku. “Spomínam si na staré časy v F1 a Ligier s ground effectom. Keď prechádzal popri boxovej uličke v Monze, poskakoval tak intenzívne, že predné kolesá sa dvíhali zo zeme o dobrých päť centimetrov!”

Súvisiace články

Diskusia