Technické zaujímavosti rakúskeho okruhu
Minulý víkend sa konala Veľká cena Štajerska, po ktorej hneď o týždeň neskôr nasleduje Veľká cena Rakúska. Názvy veľkých cien sa môžu líšiť, okruh však ostáva rovnaký. Nenechajte sa mýliť, možnosť, že nás čakajú aj identické preteky je veľmi nepravdepodobná. Počasie počas dvoch týždňov bude tiež nepochybne hrať svoju úlohu. Tímy budú pre druhé preteky na Red Bull Ringu vyzbrojené množstvom údajov z predchádzajúceho víkendu, takže v konečnom dôsledku o výsledku môžu rozhodnúť aj malé detaily. Ako bonus k tomu všetkému celé osadenstvo padoku strávi desať dní v malebnom prostredí štajerských hôr.
Pred týždňom sme si predstavili okruh, ktorému posledný rok a pol dominuje 18 metrov vysoká a 68 ton vážiaca kovová skulptúra býka, ktorý sedí priamo v strede trate na kopci medzi zákrutami 6, 7 a 8, z pohľadu jeho vplyvu na jazdné vlastnosti monopostu a dnes si čo-to povieme o tom, aké nároky kladie na samotnú techniku.
Možno sa to z televíznych záberov nezdá, ale Red Bull Ring sa nachádza vo výške 677 metrov nad morom, takže vzduch je tu o niečo redší. Vysoká nadmorská výška a nižší tlak okolitého vzduchu majú vplyv hlavne na chladenie motora, ale aj bŕzd, pretože rovnaký objem vzduchu prechádzajúci chladičmi a brzdovými kanálmi má nižší obsah molekúl kyslíka. Efektívne chladenie motorov na tomto okruhu preto často spôsobuje mnohým technikom hlavybôľ.
Podobne zaujímavé je to na Red Bull Ringu aj s brzdami. Problémom je, že najnáročnejšie brzdné body sú sústredené hneď v hornej časti trate. Zákruty 1, 3 a 4 prichádzajú v tesnom slede za sebou, čo môže viesť k veľmi horúcim brzdovým kotúčom práve v poslednej v nich. Sú to jediné tri brzdné úseky, kde brzdenie trvá viac ako jednu sekundu. Naopak, vo zvyšku okruhu sa brzdový systém začína ochladzovať. Je preto nevyhnutné, najmä počas fázy s bezpečnostným vozidlom, udržiavať disky a strmene v správnej teplote, aby sa jazdci vyhli nepríjemným prekvapeniam.
Podľa inžinierov spoločnosti Brembo patrí Red Bull Ring medzi trate so strednou náročnosťou na brzdný systém. Na stupnici od jedna do päť ho zaradili na pozíciu číslo tri a podľa obtiažnosti ho prirovnávajú k Hungaroringu a Zandvoortu. V priemere je počas celého kola brzdný systém aktívny len o málo viac ako desať sekúnd. Len v Imole je tento čas ešte kratší, napriek tomu, že má o jeden brzdný úsek viac ako Red Bull Ring. Rozdiel medzi oboma traťami spočíva v brzdných úsekoch v tretej a štvrtej zákrute rakúskeho okruhu, v ktorých sa brzdí viac ako dve a pol sekundy, zatiaľ čo na talianskej trati ani v najnáročnejšom úseku brzdenie netrvá dlhšie ako 1,9 sekundy.
Ako už iste viete, na Veľkú cenu Rakúska priviezlo Pirelli svoju najmäkšiu kombináciu pneumatík. Hlavným dôvodom bolo vytvoriť rozdiel medzi dvoma pretekmi na rovnakej trati, čo by malo mať za následok viac strategických variácií.
Red Bull Ring je kompaktná horská trať, a z pohľadu času je kolo dosť krátke, vyznačujúce sa sériou zákrut a niekoľkými zmenami prevýšenia. Napriek tomu nie je obzvlášť náročná na pneumatiky, takže nemožno predpokladať príliš veľké rozdiely oproti minulému týždňu. Počas druhého víkendu sa tímy samozrejme viac sústredia na spoznanie najmäkšej zmesi, ktorej sa však budú chcieť v pretekoch vyhnúť. Prioritou väčšiny tímov bude rovnako ako pred týždňom jednozastávková stratégia.
Každý okruh kladie na monoposty iné požiadavky, základný formát však zostáva rovnaký. Tento týždeň je však predsa len o niečo iný. Tímy na okruhu už pred týždňom absolvovali približne 350 kôl, a tak sú o niečo viac ochotné skúšať nové veci a nastavenia.
Jazdci už do prvej zákruty prichádzajú po krátkom stúpaní v rýchlosti viac ako 300 km/h, pričom preradia na štvrtý prevodový stupeň a spomalia na 140 km/h. Kľúčový je výjazd na 800 metrov takmer rovný úsek, ktorý obsahuje mierne zakrivenú časť označovanú ako druhú zákrutu, za ktorou sa nachádza strmé stúpanie smerom k tretej zákrute.
Je to zároveň jedno z najlepších miest na predbiehanie na trati. Jazdci na jej začiatku pred brzdením dosahujú rýchlosť 315 km/h. Práve v brzdnom bode je trať mierne zvlnená. Náročnosť zákruty zvyšuje jej ostrý uhol. Často tu prichádza k chybám a jazdci môžu skončiť mimo trate.
Monoposty preradia na druhý prevodový stupeň a rýchlosť klesne na 80 km/h predtým, ako sa opäť rozbehnú dlhším priamym zjazdom do štvrtej zákruty. S pomocou DRS na jeho konci dosahujú rýchlosť 300 km/h tesne predtým, ako začnú brzdiť z kopca do prudkej zákruty.
Nasleduje ďalšie klesanie do zákrut päť, šesť a sedem, ktoré sa prechádzajú vysokou rýchlosťou a jazdci tu často len uberú plyn, aby si udržali vyššiu rýchlosť. Z komplexu vychádzajú z mierneho kopca rýchlosťou viac ako 275 km/h, pričom na nich pôsobia vysoké bočné sily.
V ôsmej zákrute naplno využívajú vonkajší obrubník a ďalšia krátka rovinka ich posunie späť o niečo nižšie z kopca. Deviata a desiata zákruta sa prechádza tiež vysokou rýchlosťou. Obe sú pravé a nadmerná agresia v nich môže mať za následok zmazanie časov na kolo. Najmä v poslednej je dôležité nedostať sa za obrubník, aby auto nestratilo priľnavosť a malo čo najlepší výjazd na cieľovú rovinku.
Prvá trojička pretekárskych víkendov sa pomaly chýli ku koncu. Red Bull býva na svojej domácej trati vždy veľmi silný. Tento rok je ich prevaha ešte o niečo výraznejšia a všetci sú zvedaví, či po minulotýždňovom strategickom výkone Max Verstappen zavŕši sériu víťazným hetrikom pod štajerskými lesmi.
