Ako sa Österreichring zmenil na Red Bull Ring

Rakúske preteky, ktoré sa vždy konali pod štajerskými horami, sú postavené na odkaze strašidelného, ale originálneho Österreichringu. Ten vznikol v roku 1969 ako náhrada za letiskový okruh Zeltweg. Rovnako ako na tomto mieste dokážu byť preteky malebné, je tu cítiť aj veľký kus histórie, ktorú mnohí dnes označujú za zlaté časy Formuly 1.

Od začiatku to bol okruh, ktorý si vyžadoval odvahu jazdca, pričom žiadna zo zákrut nebola pomalá a monoposty ich neprechádzali na nižší ako tretí alebo štvrtý prevodový stupeň.

Úspechy Jochena Rindta koncom 60. rokov boli impulzom k vzniku nového okruhu. Prvýkrát sa tu monoposty objavili v roku 1970, ale miestni fanúšikovia si po smrti majstra sveta len niekoľko týždňov potom, ako tu získal svoje posledné najlepšie postavenie na štarte, museli nájsť nového hrdinu.

Österreichring patril spolu s Monzou a anglickým Silverstone k trom najrýchlejším tratiam v kalendári F1. Tento prírodný, rýchly, takmer šesť kilometrov dlhý, plynulý okruh bol však prirovnávaný skôr k pôvodnému okruhu v Spa-Francorchamps. Bol akoby opakom sterilných tratí, ktoré začali po celom svete pribúdať od 70. rokov minulého storočia. Umiestnený je v idylickej vidieckej krajine podhoria štajerských Álp a citlivo využíval všetky geografické danosti tejto oblasti.

Až strach naháňajúce rýchle zákruty prechádzané vysokými rýchlosťami, strmé stúpania, ale aj klesania a vrcholy zákrut skryté za ich horizontom si okamžite získali u jazdcov obľubu. Táto kombinácia bola pre nich výzvou, podobne ako je tomu tak stále ešte v Spa, alebo na Suzuke.

Okruh s blízkymi zvodidlami neodpúšťal žiadne chyby a oddeľoval skutočne dobrých jazdcov od tých ostatných. Navyše preteky tu boli nepredvídateľné, čo ešte umocňovalo počasie, či už to boli neskoré letné horúčavy, alebo prudké búrky a lejaky spôsobené rovnako ako v Spa miestnou nevyspytateľnou mikroklímou. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo v prvých ôsmich ročníkoch diváci mohli vidieť osem rôznych víťazov.

Zopár z nich bolo neobvyklých. Jo Siffert dosiahol v roku 1971 dominantné víťazstvo pre BRM. Carlos Reutemann bol v sezóne 1974 bezkonkurenčný s Brabhamom. Svoje prvé víťazstvá na Österreichringu dosiahla v nasledujúcich troch sezónach hneď trojica jazdcov: v roku 1975 zvíťazil Vittorio Brambilla v pamätných dažďom zmáčaných pretekoch. Oveľa viac ako cesta k nemu však zaujalo to, čo sa dialo krátko po odmávaní šachovnicovou vlajkou. Talian sa roztočil, narazil do zvodidiel a absolvoval víťazné kolo s rozbitou prednou časťou monopostu.

O rok neskôr John Watson zaznamenal jediné víťazstvo amerického tímu Penske, po ktorom si podľa stávky musel oholiť svoju bradu, a v sezóne 1977 Alan Jones zvíťazil na osychajúcej trati s monopostom Shadow DN8, v ktorom nahradil talentovaného Toma Pricea.

Pamätný bol aj tesný súboj Elia de Angelisa s Kekem Rosbergom v roku 1982, keď turbomotory ešte nevydržali zbesilé tempo Österreichringu a Talian porazil budúceho majstra sveta len o 0,05 sekundy.

Rozporuplné spomienky na rakúsky okruh má aj Nigel Mansell. Pri svojom debute v F1 v sezóne 1980 s tímom Lotus vydržal 40 kôl, počas ktorých si užíval benzínový kúpeľ a z kokpitu ho vytiahli s popáleninami chrbta. O sedem rokov neskôr tu vyhral vo svojej 100. účasti vo veľkých cenách s Williamsom, ale Brummie, ktorému tesne pred pretekmi vytrhli zub múdrosti, si narazil hlavu, keď nákladné auto, ktoré ho prepravovalo na pódium, prechádzalo popod bránu…

Na prvenstvo domáceho jazdca fanúšikovia čakali až do roku 1984, keď sa tu vo svojej tretej majstrovskej sezóne po početných frustráciách a sklamaniach konečne radoval Niki Lauda. Rakúšan debutoval v F1 v sezóne 1971 práve na tomto okruhu za volantom prenajatého monopostu March. Vynechal jeden tréningový deň, keď jeho auto stálo v boxoch a čakalo na nový motor, pričom sa kvalifikoval do posledného radu na štarte.

Na rovnakom mieste o rok neskôr po svojom jedinom domácom víťazstve oznámil aj definitívny koniec svojej kariéry jazdca Formuly 1. Možno by vyhral aj tieto preteky, ale predčasne ho zastavila porucha turbodúchadla. Po jeho odstúpení sa vtedy veľká časť divákov pobrala domov…

Bolo to však aj slovo bezpečnosť, ktoré sa na Österreichringu skloňovalo hneď od prvých pretekov. Na to, aké tu monoposty dosahovali rýchlosti, boli totiž zvodidlá až nepríjemne blízko. Naplno sa to prejavilo pri prvej smrteľnej nehode Marka Donohuea v roku 1975.

Počas ranného tréningu dostal jeho Penske pred prvou zákrutou defekt, po ktorom sa jeho monopost stal neovládateľným a kosil všetko, čo mu stálo v ceste. Nezastavilo ho ani záchytné oplotenie, ktoré ho poslalo cez bariéru až na maršálske stanovisko. Jeden maršál bol pri nehode zabitý a druhý, rovnako ako hliadkujúci policajt, ťažko zranený.

Američan bol po nehode pri vedomí, ale počas letu vrtuľníkom do nemocnice, kde podstúpil operáciu na zmiernenie tlaku v mozgu, sa sťažoval na bolesti hlavy a závraty. Napriek lekárskemu zákroku upadol do kómy a na následky krvácania do mozgu zomrel o dva dni neskôr. Nehoda mala za následok prvé úpravy trate, keď bol najskôr mierne zmenšený polomer prvej zákruty do ktorej bola v roku 1977 vložená šikana.

Napriek úpravám sa Österreichring, podobne ako mnoho iných vtedajších okruhov v nastupujúcej turboére s motorovými monštrami presahujúcimi výkon 1400 konských síl, prestával vyhovovať požiadavkám na bezpečnosť. Situáciu zhoršoval aj nedostatočný odtok vôd počas výdatných dažďov, ktoré tu nebývali zriedkavé.

Všetko vyvrcholilo v roku 1987, keď sa tu na dlhý čas jazdilo naposledy. Už v piatkovom tréningu tu mal kurióznu nehodu Švéd Stefan Johansson na McLarene, ktorý v rýchlosti 225 km/h zrazil vystrašeného mladého jeleňa pobehujúceho po trati. Bol to ale len začiatok nepodareného víkendu, keď sa preteky kvôli kolíziám podarilo odštartovať až na tretí pokus, pričom pri druhom štarte bolo do havárie zapletených až desať áut. Jazdci sa vtedy sťažovali na blízkosť bariér po oboch stranách cieľovej rovinky, ktorá im neumožňovala vyhnúť sa prekážkam v núdzových situáciách.

Menej často sa ale spomína, že za definitívnym koncom tohto okruhu stál sám Bernie Ecclestone. Ten v tomto období zastával myšlienku, že pre televízie a sponzorov sú lepšie pomalšie trate, kde sú lepšie vidieť ich logá na monopostoch. K tomu sa pridal aj nedostatok hotelov vhodných pre VIP hostí a čoraz silnejúcejšie protesty miestnych poľnohospodárov, ktorých polia boli počas veľkých cien využívané ako dočasné parkoviská.

Domácim usporiadateľom nepomohlo ani rozšírenie cieľovej rovinky o tri metre, či zväčšenie únikových zón. Zmeny aspoň stačili na udržanie pretekov majstrovstiev sveta superbikov, avšak po havárii Hansa Stucka v prvej zákrute, v rámci pretekov nemeckého pohára cestovných vozidiel STW v roku 1995, bolo zrejmé, že na okruhu bude potrebné vykonať zásadné zmeny.

Österreichring ako jeden zo svojich prvých projektov v rokoch 1995-96 prestaval Hermann Tilke. Tvar pôvodného okruhu spolu s prevýšením a malebnou scenériou síce ostal, ale inak takmer nič nepripomínalo starý majestátny okruh. Nemec vypustil rýchlu pasáž medzi šikanou Hella-Licht a zákrutou Dr. Tiroch a trať sa približne v troch štvrtinách cieľovej rovinky prudko stáčala doprava. K starej časti sa znovu pripájala na rovinke Valvoline Gerade.

Nasledujúce zákruty dostali menší polomer, alebo boli vynechané úplne, čím sa okruh nielen skrátil (o viac ako 1,6 km), ale aj spomalil. Naďalej však kládol na jazdcov veľké nároky. Ako to však už s takýmito rekonštrukciami býva, ani táto nebola prijatá s nadšením, keď sa nepodarilo nájsť správny kompromis medzi starým a novým okruhom. Legenda dokonca hovorí, že jeden zo starších novinárov bol pri obnovenej premiére rakúskeho okruhu taký sklamaný, že sem v nasledujúcich sezónach odmietal cestovať. John Watson, ktorý tu zvíťazil v roku 1976, dokonca opísal skrátenú trať ako vykastrovanú verziu Österreichringu.

Tilkeho plán bol však jednoduchý. Dúfal, že zmenšením polomeru zákrut a pridaním vláseniek sa zvýšia príležitosti na predbiehanie. Prvé preteky, ktoré sa uskutočnili v roku 1996, túto predpoveď potvrdili a veľké ceny Formuly 1 sa sem v nasledujúcej sezóne vrátili na ďalších sedem rokov.

Renováciu okruhu vtedy zaplatil miestny telekomunikačný operátor, a tak sa menil aj jeho názov na A1 Ring. Pri prestavbe však už neostali peniaze na rekonštrukciu boxov a Veľká cena Rakúska sa po sezóne 2003 opäť vytratila z kalendára F1. Príčinou však nebola budova boxov. Tentokrát Bernie Ecclestone zrušil kontrakt na preteky v roku 2004 kvôli podpore protitabakovej legislatívy rakúskou vládou. Budúcnosť okruhu tak bola opäť neistá.

Areál v nasledujúcom roku kúpil rakúsky miliardár Dietrich Mateschitz. Ten s ním mal veľké plány. Jeden z majiteľov známej značky energetických nápojov nechal zbúrať celý okruh, vrátane infraštruktúry. Zamýšľal ho totiž postaviť ako sa hovorí od základov, pričom chcel využiť pôvodnú časť, nazývanú aj Westschleife, ktorá od prestavby zostala nedotknutá. V rámci projektu s celkovými nákladmi 485 miliónov libier sa tu mala vybudovať pretekárska škola, múzeum automobilov, hotel a hangár pre Mateschitzovu zbierku lietadiel.

Plány mu ale prekazila miestna samospráva, ktorá po nesúhlasných stanoviskách majiteľov okolitých pozemkov zamietla Mateschitzove veľké úpravy s tým, že projekt je v rozpore s predpismi o hluku a znečistení. Nápojový magnát nahnevaný vyhlásil, že okruh je len strata peňazí a času a rozostavaný ho zakonzervoval. Svoju pozornosť radšej obrátil na kúpu tímu Formuly 1. Situácia sa zmenila až v roku 2008, keď rakúsky nápojový gigant za 70 miliónov eur nechal postaviť nové prvotriedne boxy a zároveň aj okruh, ktorý kopíruje pôvodný A1 Ring.

Red Bull v rámci projektu Spielburg zameranom na podporu miestnej ekonomiky investoval značné prostriedky do okruhu a pribudlo aj zariadenie na dynamiku vozidiel, terénne a motokárové dráhy, ako aj dva hotely a country klub.

Opäť sa menilo meno a Österreichring znova dostal názov po sponzorovi, ktorý prispel na jeho obnovu. Nový Red Bull Ring bol slávnostne znovuotvorený v máji 2011 a už v decembri 2012 Red Bull kontaktoval FIA s ponukou na usporiadanie veľkej ceny. Na Formulu 1 si však museli v Rakúsku počkať ešte ďalšie tri roky. Rakúsky miliardár sa pritom stále nevzdával myšlienky začleniť do okruhu aj jeho starú západnú slučku. V roku 2016 bola dokonca vybudovaná nová šikana zhruba v mieste pôvodnej Hella-Licht-S, rovnako ako aj v Remuse Kurve. To, či sa pôvodný Österreichring obnoví, je ale zatiaľ stále hudbou budúcnosti.

Red Bull Ring je čo do dĺžky porovnateľný s okruhom v Montreale či s Hungaroringom, ale z pohľadu dosahovaných časov je najkratší v kalendári. V roku 2017 bol dokonca opätovne zmeraný a odvtedy je jeho dĺžka oficiálne o 8 metrov kratšia, hoci v skutočnosti nedošlo k žiadnym zmenám.

Výhodou pre divákov je, že z každej tribúny, ktoré sú umiestnené po vonkajšom obvode okruhu, je vidno takmer celú trať. Red Bull Ring si preto získal aj ich obľubu a 140-tisícové návštevy tu neboli pred pandémiou koronavírusu výnimkou. Najmä talianski tifosi to do Štajerska majú doslova na skok a s angažovaním Maxa Verstappena pribudli aj holandskí fanúšikovia. Samozrejmosťou je aj bohatý sprievodný program konaný, ako inak, pod hlavičkou červených býkov.