Štatistické lahôdky: VC Toskánska 2020 – Špeciál Ferrari

Toskánsko-taliansky región ležiaci približne v strede Apeninského polostrova. Táto oblasť je známa nielen vinicami, ale i nádhernými kultúrnymi pamiatkami a mestami. Medzi najpopulárnejšie patria Florencia či Pisa. V improvizovanom kalendári sezóny 2020 našiel po Monze a Imole miesto ďalší taliansky okruh. Autodromo Internazionale del Mugello, patriaci od roku 1988 Ferrari, bol vybudovaný počas roka 1974. Takmer po polstoročí sa dočká najvyššieho vyznamenania, keď privíta kolotoč Majstrovstiev sveta F1. Mugello meria 5,245 km a obsahuje 14 zákrut. Historicky bude (okrem zmienených ešte Pescara) štvrtou talianskou traťou, po ktorej sa predvedú najrýchlejšie monoposty sveta.

Keďže o histórii GP Toskánska sa kvôli jej premiére veľa napísať nedá, zameriame sa na výročie, ktoré tu oslávi najstarší tím Formuly 1 – Ferrari. Scuderia totiž absolvuje svoju 1000. veľkú cenu. V rozprávaní musíme, aspoň stručne, začať ďaleko pred rokom 1950.

• Scuderiu Ferrari založil, ako vypovedá názov, rodák z talianskej Modeny Enzo Anselmo Giuseppe Maria Ferrari (20. február 1898 – 14. august 1988), známy tiež pod prezývkou Il Commendatore. Od roku 1923 bol ženatý s Laurou Garellovou, spolu mali jedného syna.
• Pretekársky tím Scuderia Ferrari vznikol v roku 1929; od roku 1933 pôsobil ako oficiálny zástupca Alfy Romeo na pretekárskych tratiach.
• Symbolom Ferrari je vzpínajúci sa čierny kôň na žltom podklade. Jedna z teórií hovorí, že tento znak Enzo prevzal od vojnového hrdinu, letca Francesca Baraccu. Na autách sa prvý raz objavil počas belgických pretekov v roku 1932.

• Počas roka 1943 presťahoval Enzo Ferrari firmu z Modeny do Maranella. Začína sa rysovať príbeh jednej z najúspešnejších svetových motoristických značiek…
• Ferrari je najstarší tím seriálu. Ako jediné je súčasťou šampionátu od sezóny 1950, teda ročníka, keď Formula 1 začala písať existenciu. Doteraz nevynechalo ani jedinú sezónu.
• Scuderia debutovala na Veľkej cene Monaka 21. mája 1950. V kokpitoch sedeli Alberto Ascari (skončil druhý), Raymond Sommer (štvrtý) a Luigi Villoresi (nedokončil).
• Prvé víťazstvo červeným zabezpečil José Froilán Gonzáles 14. júla 1951 na GP Veľkej Británie. Argentínčan zároveň Scuderii na identickej Veľkej cene získal prvú pole position.
• Prvé najrýchlejšie kolo pretekov zajazdil v červenom monoposte Piero Taruffi na Grand Prix Švajčiarska v úvode sezóny 1952.
• Alberto Ascari mal v roku 1952 na dosah unikátny zápis — mohol vyhrať všetky preteky konané na Starom kontinente. Účasť vo Švajčiarsku však obetoval v prospech pretekov 500 míľ Indianapolis. Preto ovládol “iba“ šesť z oficiálnych ôsmich veľkých cien (Ferrari zásluhou Piera Taruffiho napokon vyhralo všetky európske podujatia). Ascari potvrdil dobrú formu začiatkom nasledujúceho ročníka, keď vyhral úvodné tri podujatia.
• Medzi víťazmi GP Argentíny 1956 nájdeme dvoch pilotov Ferrari: Luigiho Mussa a Juana Manuela Fangia. V začiatkoch šampionátu F1 nebolo zriedkavé zdieľať pretekárske autá. Fangio pre technické problémy odstúpil a aby mal šancu bodovať, posadil sa do Mussovho auta. Získané body si podelili.
• V roku 1958 nasadilo Ferrari nový šesťvalec V6 s objemom 2417 cm³. Na jeho vzniku spolupracoval jediný oficiálny Ferrariho syn Alfredo – Dino. Ten v júni 1956 vo veku 24 rokov zomrel na svalovú dystrofiu. Odvtedy Enzo údajne nosil povestné čierne okuliare.

• Prvé Ferrari s motorom vzadu sa na pretekárskej trati objavilo na GP Monaka 1960. Za volantom sedel Richie Ginther, so stratou 30 kôl na víťaza skončil na šiestom mieste.
• Auto Ferrari v sezóne 1961 charakterizovala špecifická predná časť, určená na nasávanie vzduchu. Monopost Ferrari 156 F1 dostal označenie Shark – žralok. Červení sa v tragickom roku tešili zo zisku jazdeckého i konštruktérskeho titulu. GP Francúzska navyše vyhral Giancarlo Baghetti – jediný pilot, ktorý zvíťazil pri svojom debute (ak nerátame G. Farinu na úplne prvej Veľkej cene F1 v roku 1950).
• Vo Veľkých cenách USA a Mexika 1964 sa objavilo Ferrari lakované v bielo-modrých farbách. Stalo sa tak kvôli treniciam medzi Ferrari a talianskou motoristickou federáciou.

• V histórii značky je dôležitý rok 1969. Vtedy prešlo 50% akcií spoločnosti pod krídla automobilky FIAT vedenej Giannim Agnellim. Ďalších 40% získal taliansky producent áut po Ferrariho smrti v roku 1988. Zvyšok vlastnil jeho nemanželský syn Piero Lardi-Ferrari.
• Gerhard Berger je posledný pilot, s ktorým uzatvoril zmluvu samotný Enzo Ferrari. Ku podpisu došlo koncom roka 1986.
• Priestory v Maranelle navštívil v júli 1988 pápež Ján Pavol II. Vybraní členovia stajne zas navštívili rovnakého pápeža vo Vatikáne začiatkom roka 2005.
• V roku 1989 Ferrari ako prvé nahradilo radiacu páku páčkami na volante. Novinku nasadenú na GP Brazílie okamžite premenil Nigel Mansell vo víťazstvo.
• Jednu z najlepších sezón zažilo Ferrari v roku 2002, keď v Pohári konštruktérov získalo rovnaký počet bodov ako zvyšných desať konkurentov dokopy (presnejšie 221). Vtedy sa využíval bodovací systém 10-6-4-3-2-1.

Významné výročia a udalosti sa nezaobídu bez štatistík, a tak prinášame zopár čísel a faktov:

• Jazdci Ferrari v doterajších 999 pretekoch získali 228 pole positions, 254 najrýchlejších kôl, 238 víťazstiev, na pódiu sa dostali 779-krát (s bilanciou 238 – 281 – 260). Dokopy autá Ferrari, továrenské i súkromné, získali 9 220,27 bodov.
• Za 70 rokov jazdilo v kokpitoch Ferrari v továrenskej stajni, ako aj súkromných tímoch, 97 rôznych pilotov. Bodovať dokázalo 67 z nich. Do menoslovu víťazov Scuderie pribudlo 39 mien, pole position zaznamenalo 33 pretekárov.
• Deväť pilotov vybojovalo od roku 1950 s monopostom Ferrari 15 majstrovských titulov. Boli to Alberto Ascari (1952 – 1953), Juan Manuel Fangio (1956), Mike Hawthorn (1958), Phil Hill (1961), John Surtees (1964), Niki Lauda (1975, 1977), Jody Scheckter (1979), Michael Schumacher (2000 – 2004) a Kimi Räikkönen (2007).
• Pohár konštruktérov existuje od sezóny 1958. Ferrari sa môže pochváliť 16 prvenstvami, dosiahlo ich v rokoch 1961, 1964, 1975 – 1977, 1979, 1982 – 1983, 1999 – 2004, 2007 – 2008.
• Ak sa pozrieme na národnosti, vo Ferrari jazdili Taliani (28), Briti (13), Francúzi (11), Belgičania (9), Američania (6), Švajčiari (5), Nemci (5), Argentínčania (4), Brazílčania (3), Mexičania (2), Rakúšania (2), Fíni (2) a Španieli (2). Po jednom pilotovi mali zastúpenie Nový Zéland, Kanada, Juhoafrická republika, Švédsko a Monako.
• Riadiť Ferrari je sen každého pretekára, no najviac snívajú o tejto sedačke Taliani. Tých sa v období 1950 – 2020, ako sme už spomenuli, objavilo 28. Bodovali šestnásti, zvíťaziť sa podarilo ôsmim (Ascari, Farina, Bandini, Baghetti, Scarfiotti, Musso, Taruffi, Alboreto), no iba jeden sa stal majstrom sveta – Alberto Ascari. Treba podotknúť, že Taliani čakajú na svojho „campione mondiale“ od roku 1953.

• Zaujímavo vyznieva skutočnosť, že kým v rokoch 1950 – 1973 aspoň raz zasadlo do Ferrari 22 Talianov, v období 1974 – 2020 ich bolo len šesť! Z nich pozíciu stabilného pilota mali jedine Michele Alboreto (1984 – 1988) a Ivan Capelli (1992). Štvorica Larini, Morbidelli, Badoer a Fisichella pôsobila v úlohe náhradníkov. Poslední dvaja menovaní zaskočili za zraneného Felipeho Massu v druhej polovici ročníka 2009.
• V kokpite Ferrari zažilo formulový debut 31 jazdcov. K najznámejším patrili Wolfgang von Trips, Phil Hill, Dan Gurney, Richie Ginther alebo Clay Regazzoni. Naposledy sa nováčik v červenom aute objavil v roku 1977, išlo o Kanaďana Gillesa Villeneuveho.
• Žiaľ, rýchle červené autá Formuly 1 v šiestich prípadoch poznačila smrť. Polovica vyhasnutých životov patrí Talianom. Prvou obeťou sa stal Eugenio Castellotti, ktorý zahynul pri testoch auta pre sezónu 1957 na Autodróme Modena.
• Ďalšie štyri prípady nastali počas súťažných víkendov. V júli 1958 vo Francúzsku tragicky havaroval Luigi Musso. O mesiac neskôr stratil Enzo Ferrari uchádzača o titul Petra Collinsa, osudnou sa mu stala GP Nemecka. Súboj o titul sezóny 1961 v talianskej Monze nedopadol dobre pre baróna Wolfganga von Tripsa. Po kolízii s Jimom Clarkom zomrel nielen Nemec, ale i 15 divákov. Už v úvode sezóny na GP Monaka 1967 prišla o život nádej Talianov na majstrovskú korunu Lorenzo Bandini. Po havárii zachvátili Talianov monopost plamene. Síce sa ho podarilo vyslobodiť, no o pár dní skonal na početné popáleniny.
• Posledná tragédia zasiahla Scuderiu v kvalifikácii na GP Belgicka 1982 v Zolderi. Tam po kolízii s pomalým Jochenom Massom prišiel o život populárny Gilles Villeneuve.
• Keďže Ferrari kedysi pôsobilo vo viacerých motoristických disciplínach, za volantom športových áut sa neraz objavili formuloví jazdci. K tým, ktorí zahynuli práve v nich, patria Louis Rosier, Alfonso de Portago, Piero Carini, Ignazio Giunti a Pedro Rodriquez.
• Za 70 rokov viedlo formulové Ferrari 24 šéfov: Federico Giberti (1950 – 1951), Nello Ugolini (1952 – 1955), Eraldo Sculati (1956), Mino Amorotti (1957), Romolo Tavoni (1958 – 1961), Eugenio Dragoni (1962 – 1966), Franco Lini (1967), Franco Gozzi (1968 – 1970), Peter Schetty (1971 – 1972), Sandro Colombo (1973), Luca di Montezemolo (1974 – 1975), Guido Rosani (1976), Daniele Audetto (1976), Roberto Nosetto (1977), Marco Piccinini (1978 – 1988), Cesare Fiorio (1989 – 1991), Claudio Lombardi (1991), Cesare Fiorio (1992), Sante Ghedini (1992 – 1993), Jean Todt (1993 – 2006), Stefano Domenicali (2007 – 2014), Marco Mattiaci (2014), Maurizio Arrivabene (2014 – 2019), Mattia Binotto (2019 – ).

• V štruktúrach Ferrari pôsobilo mnoho významných konštruktérov, napr. Mauro Forghieri, Ross Brawn, Rory Byrne, Carlo Chiti, Aurelio Lampredi alebo John Barnard.
• Giuseppe Farina, Mario Andretti, Alain Prost, Fernando Alonso a Sebastian Vettel síce získali titul majstra sveta, no nikdy sa im ho nepodarilo dosiahnuť v aute Ferrari.
• Jedinou bratskou dvojicou pôsobiacou v Maranelle boli Ricardo a Pedro Rodriquezovci. Spoločne sa v tíme nikdy nestretli.
• Iba dvakrát sa stalo, že by sa ani jeden pilot Ferrari počas sezóny neobjavil na stupňoch víťazov: udialo sa tak v rokoch 1973 a 1980.
• Najviac pódií v jednej sezóne získala dvojica Michael Schumacher – Rubens Barrichello. V sezóne 2004 ich nazbierali 29, pričom osemkrát zaznamenali double.
• Tisíc štartov v F1 hneď tak skoro nikto neprekoná. Najbližšie má k tomu McLaren. Ak sa ročne odjazdí 20 veľkých cien, britská stajňa sa na podobnú métu dostane o šesť rokov.

Bez ohľadu na to, či patríte k fanúšikom Ferrari alebo nie, treba uznať, že Formulu 1 si bez tohto tradičného talianskeho tímu vieme predstaviť ozaj len ťažko. Dosiahnutý historický míľnik podčiarkuje toto tvrdenie. Šampionát však potrebuje silné Ferrari, pravidelne bojujúce o najvyššie priečky. Napokon, čo môže súperov motivovať viac, než poraziť ikonickú značku. Napriek súčasným výsledkom… Forza Ferrari! Želáme ďalších tisíc Grand Prix.