Singapur sa do kalendára dostal až na tretí pokus

Okruh Marina Bay Street Circuit je jednou z najnovších tratí. Napriek tomu v kalendári stále nenájdete žiadny iný okruh, ktorý by sa čo i len vyrovnal jedinečnosti Singapuru. Pozoruhodné pritom je, že šampionát sa do tretej najhustejšie obývanej krajiny, rozprestierajúcej sa medzi rovníkom a Malajským polostrovom dostal až na tretí pokus. Singapur má množstvo prívlastkov. Či už je to levie mesto (čo je aj jeho preklad zo sanskrtu), mesto pokút, alebo mesto budúcnosti. Po tom, ako sa v ňom objavili aj monoposty Formuly 1, získal aj ďalší – Monako Ázie.

Dôvod je úplne jasný – podobne, ako v jeho európskom predobraze, sa okruh vinie okolo prístavu v zálive Marina. A rovnako aj z tretej najhustejšie obývanej krajiny (po Monaku) sa v priebehu polstoročia stalo obdobne noblesné miesto, ako perla Azúrového pobrežia. Tým sa však podobnosť končí a Marina Bay Street Circuit sa stal modernou klasikou, ktorý predstavuje iné výzvy ako pre niektorých už trochu staromódne Monako. Preteky sa jazdia v noci na úžasnom pozadí panorámy levieho mesta. Klasický európsky mestský okruh môže byť stelesnením pôvabu Formuly 1, ale nočné preteky v Singapure sa stali vizuálne najúžasnejšími v tomto športe a v priebehu pätnástich rokov sa stihli stať jednou z najpozoruhodnejších udalostí roka.

Menej známe je, že v Singapure, ktorý získal nezávislosť v roku 1965, majú skúsenosti s formulovými pretekmi už od šesťdesiatych rokov. Všetko sa ale začalo ešte v roku 1948, keď skupina miestnych nadšencov motoristického športu založila Singapurský motoristický klub (SMC) a zorganizovala amatérske preteky po cestách v juhozápadnej časti Singapuru. Po sťažnostiach miestnych obyvateľov to bolo na dlhú dobu všetko a prví miestni pretekári však začiatkom päťdesiatych rokov odišli súťažiť do vtedajšieho Malajska.

Potom prišiel rok 1957, keď ďalší motoristický klub Forces Motoring Club (FMC) zorganizoval jednodňové preteky motocyklov a automobilov na 3,2 kilometra dlhom okruhu po obvode leteckej základne RAF Changi. Preteky prilákali 106 účastníkov a takmer 100 tisíc divákov, ale ako sa ukázalo, išlo o jednorazovú udalosť. Keďže vybudovanie stálej trate neprichádzalo do úvahy, musel byť vytvorený dočasný mestský okruh s využitím verejných komunikácií, ktorý by bolo možné uzavrieť bez toho, aby došlo k väčším dopravným obmedzeniam.

SMC a FMC stáli pred výzvou nájsť na ostrove iné vhodné miesta pre pravidelné pretekárske súťaže. O tri roky neskôr prišla nečakaná ponuka na podporu od ministerstva kultúry, ktoré plánovalo zorganizovať sériu športových podujatí, ktoré mali pod hlavičkou kampane „Navštívte Singapur – rok Orientu“ prilákať do krajiny nových turistov. Usporiadateľský výbor po dlhých diskusiách určil ako najvhodnejšiu lokalitu na pretekársky okruh v zalesnenej oblasti na severe ostrova. Napokon sa prvá Veľká cena Singapuru konala 17. septembra 1961 a jazdilo sa na cestnom okruhu Thomson Road podľa pravidiel voľnej Formuly Libre. Turistická kampaň mala obrovský úspech a aj vďaka veľkej cene singapurský turistický sektor zaznamenal v roku 1961 rekordné príjmy a vďaka najväčšiemu počtu turistov.

V nasledujúcom roku boli v očakávaní nadchádzajúceho spojenia s malajským kráľovstvom preteky premenované na Veľkú cenu Malajzie. Po vystúpení zo zväzku s Malajziou sa však domáci organizátori od roku 1966 vrátili k názvu Veľkej ceny Singapuru. Bol to zároveň rok, keď sa tunajšia veľká cena prvýkrát oficiálne stala súčasťou medzinárodného kalendára motoristických pretekov. Okruh Thomson Road bol dlhý 4 865 metrov a na rozdiel od toho dnešného sa jazdilo v smere hodinových ručičiek. Trať bola úzka, niekde len tri metre široká a ako bolo v tej dobe zvykom, nelemovali ju žiadne zvodidlá. Balíky slamy „na ochranu budov“ boli umiestnené len pred stánkami s jedlom pri ceste.

Okruh mal niekoľko zradných úsekov, ako napríklad Circus Hairpin, neskôr príznačne premenovaný na Murder Mile. Ďalším bolo nebezpečné stúpanie so sériou zákrut, z ktorých najťažšia bola pravotočivá Devil’s Bend v tvare písmena V. Stačila jediná chyba a auto v tomto mieste skončilo v dažďovom pralese alebo vo vodnej nádrži. Je len prirodzené, že na okruhu dochádzalo k mnohým nehodám. Veľkorysé peňažné odmeny od singapurskej vlády však zabezpečili účasť kvalitných profesionálnych jazdcov z okolitých krajín, ale aj z Veľkej Británie a USA. Veľká cena Singapuru sa však postupne stala záležitosťou novozélandských a austrálskych pilotov: Graeme Lawrence sa stal najúspešnejším, keď vyhral na troch rôznych monopostoch. Ten prvý – McLaren M4A – kúpil od svojho krajana a priateľa Brucea McLarena. V nasledujúcom roku prišlo prvenstvo na Ferrari 246T, s ktorým v F1 pretekal ďalší jeho krajan Chris Amon a hattrick zavŕšil v Brabhame BT30.

Posledným víťazom sa stal Austrálčan Vern Schuppan, ktorý to bez väčších úspechov skúšal aj vo Formule 1, ale v sezóne 1981 skončil tretí na ovále pri pretekoch 500 míľ v Indianapolise. Viac ako desaťročie bola Veľká cena Singapuru najväčším motoristickým podujatím v juhovýchodnej Ázii, pričom každoročne viac ako 60 tisíc divákov lemovalo trať. V posledných ročníkoch boli dokonca komentované preteky vysielané v televízii v Austrálii a na Novom Zélande. Rast popularity pretekov viedol až k diskusii o stálom pretekárskom okruhu. Tento návrh bol schválený vládou v roku 1971, ale napokon ostalo len pri plánoch. V októbri 1973 totiž Singapurská športová rada rozhodla o zrušení Veľkej ceny Singapuru.

Oficiálnym dôvodom boli obavy o bezpečnosť, keďže preteky si počas 11 sezón vyžiadali sedem životov, z toho dva v posledných dvoch ročníkoch. Špekulovalo sa aj o iných dôvodoch ako rastúce ceny ropy, posun vládnych priorít, či rastúce náklady. Niektorí za tým dokonca videli spôsob, ako odradiť účastníkov od ilegálnych motoristických pretekov v Singapure. Faktom však je, že odvtedy sa v Singapure neuskutočnili žiadne významné motoristické preteky, hoci okruh Thomson Road sa zachoval do dnešných dní a bývalí pretekári sa stále stretávajú a jazdia po okruhu v dobových autách a motocykloch.

Medzitým sa verejnosť stále dožadovala oživenia obľúbených pretekov. Singapurský motoristický klub aktívne hľadal sponzora na vybudovanie kompletného okruhu v Mandai, ale 5 miliónov dolárov sa mu zohnať nepodarilo. Navrhnuté boli aj lacnejšie alternatívy, ako napríklad využitie okruhu na výcvik vodičov v Sembawangu, alebo úprava pristávacej dráhy na leteckej základni Changi. Tie však úrady zamietli.

Všetko sa zmenilo až v tomto miléniu. Medzitým sa Singapur stal jednou z najprosperujúcejších ekonomík na svete, čo samozrejme neušlo bystrému oku Bernieho Ecclestonea. Kľúčovú úlohu pri získaní práv na usporiadanie pretekov Formuly 1 zohral malajzijský hotelový a realitný magnát Ong Beng Seng, ktorý patrí medzi desať najbohatších ľudí žijúcich v Singapure. Ong už v roku 1989 navrhoval postaviť trať vyhovujúcu predpisom Formuly 1 v Laguna Country Clube, ale aj jeho žiadosť vtedy úrady odmietli.

To ho však neodradilo a po ročnom vyjednávaní uzavrel Ong Beng Seng s FOM dohodu o usporiadaní veľkej ceny v Singapure, ktorý sa tak stal šiestou krajinou v Ázii a celkovou 67. miestom, na ktorom sa jazdila veľká cena Formuly 1. Päťročná dohoda s opciou na predĺženie o ďalších päť rokov bola oznámená v máji 2007. Z veľkej časti to bolo vďaka jeho priateľstvu s Berniem Ecclestoneom.

Pôvodným zámerom bolo usporiadať preteky so štartom v tradičnom termíne. Bernie ale v tom čase už niekoľko rokov hľadal niekoho, kto by dokázal zorganizovať veľkú cenu pod umelým osvetlením, pretože najrýchlejšia séria už niekoľko rokov v tomto smere zaostávala za formulovými pretekmi v Severnej Amerike. Slovo dalo slovo a Singapur sa objavil v kalendári Formuly 1 vo veľkom štýle. Miestny okruh tak už navždy ostane zapísaný v histórii ako prvý, na ktorom sa uskutočnili nočné preteky Formuly 1.

Aby sa zaistilo bezpečné pretekanie v noci, muselo byť okolo trate nainštalovaných celkovo 1 600 svetelných halogénových reflektorov, každý s výkonom 2000 wattov, ktoré sú vo výške 10 metrov nad okruhom navzájom vzdialené 32 metrov. Položených bolo 108,423 kilometra káblov a postavených 230 oceľových stožiarov. V prípade výpadku elektriny bolo pripravených 12 dieselových generátorov vo zvukotesných kontajneroch a ďalší v rezerve na nákladnom aute s celkovým výkonom 3,18 megawattov.

Dodávku osvetlenia zabezpečila talianska firma Va­lerio Maioli, ktorá si systém najskôr otestovala s monopostom GP2, s ktorým jazdil Nélsinho Piquet pod dohľadom FIA na okruhu Paula Ricarda. Celková intenzita osvetlenia je približne 4-krát silnejšia ako na futbalovom štadióne. Svetlá však nesvietia na trať priamo, ale prostredníctvom odrazu, takže svetlo je homogénne a monoposty dokonca nevrhajú žiadny tieň. Rozbehnúť takýto energeticky náročný systém nie je vôbec jednoduché a jeho spustenie trvá relatívne dlho. Kým osvetlenie dosiahne optimálnu teplotu, farbu a intenzitu, uplynie 20 až 30 minút. Mimochodom na budúci rok je už naplánovaná výmena všetkých 1 600 svetelných reflektorov.

Prvá nočná veľká cena si vyžiadala aj zmenu signalizácie na trati, a tak si v Singapure pripísali aj ďalšie prvenstvo, keď boli prvý krát počas veľkej ceny využité elektronické digitálne vlajky. Rozmiestnené boli na maršalských postoch v rozmedzí každých 300 metrov a celkovo 35 signalizačných zariadení dodala rovnako ako všetky svetelné systémy firma Va­lerio Maioli. Aby spĺňali požiadavky Medzinárodnej automobilovej federácie boli predtým aj nové digitálne vlajky s LED diódami už viac ako desať rokov testované v Monze, Imole a Barcelone. Dnes už jazda pod umelým osvetlením nikomu nepríde výnimočná. Podvečerné preteky medzitým pribudli na okruhoch v okolí Perzského zálivu, atmosfére Singapuru s nočným ruchom veľkomesta sa však sotva kedy čo i len priblížia.

Počiatočný návrh trasy okruhu, na ktorom mali autá jazdiť proti smeru hodinových ručičiek, predložil dvorný architekt formuly 1 Hermann Tilke, ale miestny promotér v spolupráci s americkou spoločnosťou KBR v ňom spravil pár drobných zmien. Stavba komplexu budov boxov, mediálneho centra a riaditeľstva pretekov sa začala v polovici roku 2007 a po obnove asfaltu na mestských komunikáciách na jar nasledujúceho roka trať získala najvyššiu licenciu FIA na usporadúvanie pretekov.

Novopostavenou časťou je 350 metrov dlhý trojposchodový komplex boxov s cieľovou rovinkou umiestnený pozdĺž západného pobrežia rieky Geylang na voľnom pozemku vedľa 165 metrov vysokého vyhliadkového kolesa Singapore Flyer v mieste starého parku. Táto časť okruhu sa nachádza čiastočne pod mostom cez Geylang, známym ako nadjazd Benjamina Shearesa. V priestore medzi cieľovou rovinkou a riekou bol dostatok miesta na vybudovanie veľkej hlavnej tribúny. K novovybudovaným častiam patrí aj rýchly komplex prvých troch ľavo-pravo-ľavých zákrut. Až za poslednou z nich, sa ostrou 135 stupňovou zákrutou dostanú monoposty do ulíc mesta.

Ak sa hovorí o Marina Bay Street Circuit, čo je oficiálny názov okruhu, ako o mestskej trati, treba povedať, že celá štvrtina jeho dĺžky bola postavená špeciálne pre účely pretekov a len zvyšná časť prechádza ulicami mesta. Hlavným zámerom tvorcov totiž bolo predstaviť svetu panorámu novej centrálnej obchodnej štvrte v oblasti zálivu Marina Bay. Ten bol umelo vytvorený kultiváciou pôdy okolo vodnej plochy a v tomto storočí okolo neho vyrástlo finančné centrum Singapuru. Príprava na veľkú cenu sa začína už v máji. Za päť mesiacov sa musí postaviť obvodový plot, svetelné projektory, hliníkové nosníky, bariéry Tecpro, betónové bariéry a napájacie káble. Po skončení pretekov trvá rozobratie okruhu ďalšie dva mesiace.

Aby sa zabezpečila vysoká návštevnosť, boli tribúny umiestnené takmer v každej zákrute pretekárskej dráhy. To sa ukázalo ako dobrý krok a len málo tratí na celej planéte má takých oddaných fanúšikov ako Singapur. Formula 1 v Singapure sa od premiéry v roku 2008 stala skutočnou turistickou značkou, ktorá do ázijského mestského štátu priťahuje tisíce návštevníkov. Dnes už ani nie je prekvapením, že na poslednej Veľkej cene Singapuru v sezóne 2019 zavítalo na okruh medzi piatkom a nedeľou 268 tisíc ľudí. To nie je zlé na krajinu, ktorá má len o niečo viac ako päť miliónov obyvateľov.

Ak chcete vidieť Singapur v tom najlepšom, neexistuje lepší čas, ako keď Formula 1 dorazí do srdca tohto rušného mesta. Najlepšie sa zorientujete pri výhľade zo Singapore Flyer, ktoré sa nachádza hneď vedľa stáleho komplexu boxov na trati. Až potom prichádza čas na spoznávanie neuveriteľnej singapurskej barovej a reštauračnej scény. Koktejloví znalci podnikajú púť do slávneho hotela Raffles. Samozrejme ani počas pretekov nesmie chýbať párty atmosféra, rušné fanúšikovské zóny a pódium so živou hudbou.

Marina Bay sa môže pochváliť aj jedným z najunikátnejších prvkov medzi traťami v kalendári, keď za zákrutou číslo 18 monoposty prechádzajú popod divácku tribúnu do 55 metrov dlhého tunela. Ďalšou zaujímavosťou je historický viac ako sto rokov starý Andersonov most, ktorý má šírku len desať metrov a preto sa tu očakávalo mnoho nehôd. Napokon však problémy spôsobil iný most – betónový Esplanade podopretý oceľovými nosníkmi, ktoré sú zmagnetizované. V ich útrobách je totiž množstvo silových elektrických káblov. To spolu s trolejmi pre napájanie električiek vytvára veľké magnetické pole a tým aj elektrické rušenie senzorov. Z času na čas to dokáže spôsobiť problémy monopostom, ktoré sú dnes doslova prešpikované elektronikou.

Okruh je držiteľom unikátneho rekordu, keď sa doteraz v každých pretekoch objavilo na trati aspoň raz bezpečnostné vozidlo, pričom do sezóny 2019 sa tak stalo celkovo 21 krát. Navyše, dĺžka okruhu a nižšia priemerná rýchlosť v kombinácii s viacnásobným výjazdom bezpečnostného vozidla, znamenali problém so splnením dvojhodinového limitu pretekov a zároveň s odjazdením ich predpísanej dĺžky. Aj preto hneď po úvodnom ročníku boli nevyhnutné určité zmeny, ktoré mali napomôcť plynulejšiemu priebehu a znížiť riziko kolízií. Samotná mestská zástavba na to ale príliš veľa miesta neponúka.

Prvá zákruta pomenovaná po bývalom prezidentovi Singapuru sa po úpravách stala ostrejšou, čo pomohlo vytvoriť lepšie, hoci stále nie príliš ideálne príležitosti na predbiehanie. Kvôli tomu sa posunul aj výjazd z boxov a autá opúšťajúce boxovú uličku sa dostanú na trať až v druhej zákrute. Upravený bol aj vjazd do boxovej uličky. V roku 2013 po predchádzajúcom každoročnom prispôsobovaní obrubníkov, osvetlenia a umiestnenia bariér, sa usporiadatelia vzdali nenávidenej šikany v časti Singapore Sling, ktorú nahradila pravouhlá zákruta.

Posledná zmena sa datuje do sezóny 2015, keď bol zmenený prejazd okružnou križovatkou medzi ulicami Connaught Drive a Fullerton Road. Cieľom bolo využiť celú šírku križovatky, ktorá tvorí jedenástu zákrutu, odkiaľ sa jazdci priamočiarejšie dostanú do dvanástej zákruty pred Andersonovým mostom. Mali tak mať aj viac možností na predbiehanie, k čomu malo dopomôcť aj rozšírenie trinástej zákruty o meter. Jazdci tak po úpravách do nej môžu vchádzať viac ako dvestokilometrovou rýchlosťou.

Atmosféru veľkej ceny umocňuje aj to, že do Singapuru prichádzajú tímy na konci európskej časti sezóny a zmena prostredia sa prejaví až po pristátí lietadla na známom singapurskom letisku Changi. To sa môže popýšiť krásnymi botanickými záhradami a vodopádom. Hneď po výjazde z letiska sa nedá prehliadnuť úchvatná panoráma zálivu Marina Bay. A netreba zabúdať ani na to, že mestský štát má povesť mimoriadne čistého miesta plného zelene.

Singapurská trať sa za dvanásť sezón stala rivalom honosnej Veľkej ceny Monaka. Je to vizuálne ohromujúci mestský okruh v centre Singapuru, ktorý nastavil latku pre tých, ktorí ho nasledovali v organizovaní nočných pretekov. Máloktoré sa mu však vyrovnajú scenériou a atmosférou. Keď slnko zapadne nad futuristickou panorámou mesta a na okruhu Marina Bay Street Circuit sa rozsvieti 1600 svetelných reflektorov, trať sa pri pohľade z vyhliadkového kolesa Singapore Flyer vinie mestom ako žiarivá stužka pomedzi mrakodrapy. Prístav lemovaný jachtami sa leskne pod žiarou reflektorov a jazdci míňajú most Anderson Bridge, aby potom monoposty zmizli pod jednou z tribún v prístave.

Aj takéto detaily prispievajú k jedinečnej atmosfére ázijského Monaka. Singapur navyše patrí medzi štyroch ázijských tigrov, takže usporiadateľom nerobí problém uhradiť ročný usporiadateľský poplatok vo výške 35 miliónov dolárov. To mu dáva nespornú výhodu oproti svojmu európskemu náprotivku. Podpis novej päťročnej zmluvy v tomto roku bol preto len formalitou.