Storočnica pretekania v Spa: Ako sa menil okruh v priebehu času
Po letnej prestávke pokračuje seriál veľkých cien na aktuálne najstaršom okruhu celého kalendára. Spa-Francorchamps patrí spolu s Nürburgringom, ktorý sa nachádza na druhej strane Ardenského masívu, k posledným klasickým prírodným tratiam, na ktorých sa do dnešných dní organizujú motoristické preteky. Belgickú trať, ktorá si v minulom storočí vyslúžila prezývku peklo v Ardenách, milujú jazdci a rovnako tak aj diváci. Len v Monze, Monaku a Silverstone sa preteky F1 konali častejšie, ako na tomto mieste, ktoré je lahôdkou pre všetkých motoristických gurmánov. Nemenej zaujímavá je aj jeho bohatá história.
Oblasť vo Valónskej časti Belgicka akoby bola na tento účel predurčená. Automobilové preteky sa v Ardenách konali už od prvopočiatkov automobilizmu. Tie vôbec prvé sa tu uskutočnili ešte v roku 1896 a ak by sme hľadali predchodcu súčasného okruhu, našli by sme ho pri letopočte s číslom 1902, keď sa práve v týchto miestach prvýkrát v histórii uskutočnili preteky na okruhu, ktorý tvorili uzavreté verejné komunikácie. Trasa sa každý rok menila a najdlhší okruh mal na dnešnú dobu až neuveriteľnú dĺžku 118,1 km.
Myšlienka na vznik trate, ktorú dnes poznáme pod menom Spa-Francorchamps, vznikla začiatkom 20. rokov minulého storočia. Jules de Thier, majiteľ novín La Meuse, ktoré podporovali automobilové preteky už pred prvou svetovou vojnou, spoločne s pretekárom a zároveň predsedom Belgického kráľovského autoklubu (RACB) Henrim Langloisom Van Ophemom a starostom kúpeľného mestečka Spa barónom Josephom de Crawhezom na to išli tak, ako bolo v tej dobe zvykom, keď zrealizovali spoločný nápad spojiť miestne verejné komunikácie v Lutyšskej provincii. Medzi mestečkami Francorchamps, Malmédy a Stavelot tak vznikol trojuholníkový okruh s dĺžkou 14,982 kilometra.
Títo traja vtedy netušili, ako preslávia blízke kúpele s liečivými prameňmi, v ktorých sídlil prvý organizačný výbor pretekov. Samotný okruh je pritom od Spa vzdialený jedenásť kilometrov. Dnes si už málokto spomenie, že tu v roku 1920 prebiehali rokovania o výške nemeckých reparácií za škody spôsobené v 1. svetovej vojne.
Prvé preteky o pohár La Meuse sa tu mali konať v auguste roku 1921, ale keďže sa na ne prihlásil len jeden štartujúci, boli zrušené. Miestnych to neodradilo, a tak namiesto toho na trati usporiadali preteky na motocykloch. Druhý pokus s automobilovými pretekmi o rok neskôr už bol úspešný a od roku 1924 (len rok po slávnejších pretekoch v Le Mans) sa tu pravidelne konajú dvadsaťštyrihodinové preteky.
V sezóne 1925 sa v Spa uskutočnila prvá veľká cena, ktorá sa konala pod hlavičkou Grand Prix de Europe a vyhral ju Antonio Ascari na automobile Alfa Romeo. V roku 1928 pribudol na prašných cestách okruhu asfalt, ktorý mal zabrániť odlietavaniu kamienkov spod kolies áut. Objavili sa aj boxy časomeračov, výsledková tabuľa a prvé tlačové stredisko.
Medzi jazdcami sa okruh stal ihneď obľúbeným pre svoju vysokú priemernú rýchlosť (Hermann Lang na Mercedese tu v roku 1937 vytvoril rekord s priemernou rýchlosťou 176,3 km/h), ale aj prirodzené prevýšenie v zvlnenej krajine Ardenských hôr (rozdiel medzi najnižším a najvyšším miestom bol 104 metrov).
Dlhé rovinky boli kombinované s miernymi rýchlymi, ale aj zradnými slepými zákrutami. Ich mená ako ľavá Les Combes, esíčko Haut de la Cote, široká Burnenville, či dvojitá La Carrierre sa motoristickým fanúšikom rýchlo dostali do povedomia. Vo svojej pôvodnej konfigurácii bolo Spa okruhom, pred ktorým mal každý jazdec rešpekt a ktorého sa skutočne treba báť. Trať spoločne s nevyspytateľným počasím nie raz vytvorila doslova smrteľnú kombináciu.
Na celom okruhu boli len tri pomalé zákruty: La Source, Virage de l’Ancienne Douane a Stavelot. Práve pasáž za vtedajšou cieľovou rovinkou s druhou menovanou zákrutou, v preklade „pri starej colnici“, ktorá tu skutočne v rokoch 1839-1919 stála na hraniciach medzi Pruskom a Belgickom, bola v roku 1939 vypustená s cieľom spraviť zo Spa najrýchlejšiu trať v Európe.
Okruh prišiel o necelých 800 metrov, pričom vznikol príšerne strmý (24 výškových metrov na dĺžke 200 metrov s najvyšším stúpaním 17 %) ľavo-pravo-ľavý rýchly úsek so slepým výjazdom Raidillon. Ten sa neskôr preslávil pod menom riečky, ktorá pretekala od colnice smerom k mestu Stavelot popod jeho prvú mierne ľavotočivú zákrutu. Tá riečka sa volá Eau Rouge, ale väčšina ľudí si jej meno spája s jednou najslávnejších pasáží svetových okruhov.
Hoci toto miesto sa stalo takmer okamžite klasikou, ponúkal pôvodný okruh viacero ešte väčších výziev. Najznámejšou z nich bola iná ľavo-pravá šikana, ktorá bola medzi jazdcami doslova postrachom – Masta Kink lemovaná kamennými múrikmi rozdeľujúcimi dva a pol kilometrovú adrenalínovú rovinku prechádzajúcu medzi domami a stodolami v zadnej časti okruhu. Vyžadovala si zručnosť a statočnosť, pretože dobrá výjazdová rýchlosť pred nasledujúcou rovinkou bola zásadná.
Odvahu jazdcov vedela preveriť aj ľavotočivá zákruta Blanchimont s dvoma vrcholmi, ktorá získala svoju konečnú podobu v roku 1951, keď sa zároveň zväčšila šírka trate zo šiestich na deväť metrov. Druhá svetová vojna samozrejme prerušila automobilové pretekanie nielen v Belgicku, ale v celej Európe a v období medzi decembrom 1944 a januárom 1945 sa oblasť okruhu dokonca stala centrom Ardenskej ofenzívy.
Po druhej svetovej vojne bol okruh po ťažkej delostreleckej paľbe zničený a čakal na rekonštrukciu, v rámci ktorej bol opäť mierne upravený. Ostrá 160 stupňová vracačka pri mestečku Stavelot bola nahradená plynulou mierne klopenou zákrutou, vďaka čomu cez ňu mohli jazdci prechádzať rýchlejšie.
Trend zrýchľovania okruhu malo umocniť aj vypustenie šikany pri dedinke Malmédy (netreba si ju mýliť so siedmou zákrutou súčasného okruhu nesúcou rovnaké meno), ktorá sa tu v rôznych verziách využívala v rokoch 1921 až 1929 a potom 1934 až 1939. V tejto podobe bol okruh súčasťou šampionátu Formuly 1 už od jeho vzniku, s výnimkou sezón 1957 a 1959. Bol to začiatok dlhého vzťahu medzi Spa a F1, plný lásky, ale aj nenávisti.
Už vtedy bola totiž bezpečnosť na hranici možností. Pretekári bojovali na okruhu, ktorý sa len málo líšil od bežných ciest používaných verejnosťou. To, že sa nachádzate na pretekárskej trati, naznačovalo len niekoľko strategicky umiestnených balíkov slamy. Pasúci sa dobytok miestnych farmárov oddeľoval od trate len nízky plot a ešte v 50. rokoch bolo úplne bežné, že po cieľovej rovinke pobehovali dedinské psy.
So stále sa zvyšujúcimi rýchlosťami monopostov (priemerná rýchlosť sa za tri desaťročia zvýšila na 244,744 km/h) bola smrť takmer logickým dôsledkom a zoznam fatálnych nehôd strašidelne narastal. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia prišlo o život v Spa celkom desať jazdcov, čo v konečnom dôsledku vyústilo v bojkot Veľkej ceny Belgicka v roku 1969. Diváci v Spa preto po desiatich rokoch opäť nevideli monoposty najvyššej kategórie.
Stalo sa tak na popud Jackieho Stewarta, ktorý tu v sezóne 1966 na začiatku pretekov takmer neprežil nehodu, pri ktorej sa po aquaplaningu a náraze do telegrafného stĺpu ocitol s prevráteným autom v pivnici stodoly na vonkajšej strane Masta Kink s vytekajúcim benzínom, ktorý sa rozlieval všade okolo neho. Škótskeho jazdca uväznil za volantom BRM dovnútra ohnutý rám auta. Na blízku neboli žiadni traťoví maršali a z monopostu ho dostali až Graham Hill a Bob Bondurant, ktorým sa ho nakoniec podarilo vyslobodiť pomocou kľúča požičaného od diváka.
Aby toho nebolo málo, tak dodávka, ktorá ho nakoniec viezla do nemocnice, sa po ceste stratila. Tento incident mal na budúceho trojnásobného šampióna veľký vplyv a od toho momentu začal hrať kľúčovú úlohu pri presadzovaní bezpečnosti v motoristickom športe. Snáď najlepšie atmosféru tých čias vystihuje legendárny film Grand Prix, keď časť jeho scén natáčal režisér John Frankenheimer v Spa-Francorchamps počas veľkej ceny v roku 1966.
V roku 1970 sa Formula 1 do Spa vrátila po tom, ako bola v Malmédy pridaná šikana a boli postavené prvé zvodidlá. Vylepšenia však nestačili na to, aby presvedčili jazdcov o bezpečnosti trate a Formula 1 dala pôvodnému okruhu definitívne zbohom.
Na odchode najrýchlejších monopostov zo Spa mala najväčší podiel asociácia jazdcov GPDA. Hrdý Belgičan Jacky Ickx dokonca na protest vystúpil z GPDA, čo vysvetlil tým, že nie je proti zvyšovaniu bezpečnosti na okruhoch, ale proti necivilizovaným metódam, ktoré sa podľa neho používali na ich dosiahnutie. Veľká cena Belgicka sa tak v 70. rokoch presťahovala na okruhy v Nivelles a do Zolderu. V Spa sa však aj naďalej organizovali preteky iných motoristických disciplín.
V roku 1973 Francúz Henri Pescarolo na prototype Matra počas voľného tréningu vytrvalostných pretekov 1000 km Francorchamps stanovil rýchlostný rekord pôvodného okruhu s priemernou rýchlosťou 262,461 km/h. Každoročne však pribúdali nové obete, ktoré nemali toľko šťastia ako spomínaný Jackie Stewart.
Trvalo ešte takmer desaťročie, kým v roku 1979 prešiel okruh rekonštrukciou. Jej hlavným cieľom bolo spraviť ho bezpečnejším, pričom si mal zachovať svoj pôvodný charakter. Šikovným prepojením s prudkým klesaním smerom do doliny vznikol medzi pasážami Les Combes a La Carrierre technický, ale rýchly úsek. Pribudli aj ďalšie zmeny.
Zákruta, ktorá vznikla za La Carrierre bola nazvaná podľa mestečka Stavelot (pred dnešnou zákrutou Paul Frère) a dnes je najnižším miestom okruhu, ktorého prevýšenie v súčasnej konfigurácii je 102,2 m, čo je viac, ako je výška slávneho londýnskeho Big Benu.
Krivoľaký lesný úsek Kemmel bol narovnaný a na jeho mieste vznikla dnešná rovinka na ktorej monoposty dosahujú najvyššie rýchlosti. Rýchly, ale nebezpečný úsek v Masta Kink však ostal už len históriou.
Nový bezpečnejší okruh mal dĺžku 6940 metrov a napriek úpravám si zachoval svoj nezameniteľný prírodný charakter, pričom stále ostával jedným z najnáročnejších na svete. Okruh aj po skrátení patril spolu s pôvodným Hockenheimringom medzi najdlhšie v seriáli Formuly 1. V roku 1981 pribudla na konci rovinky za zákrutou Blanchimont trochu nemotorná šikana, ktorá čoskoro kvôli svojmu tvaru získala meno Bus Stop (autobusová zastávka).
Trate, ktoré sa mali stať náhradou za Spa, boli vzhľadom na jeho majestátnosť považované za nevýrazné. V Nivelles-Baulers sa uskutočnili len dve veľké ceny a ďalších desať pribudlo v Zolderi. Formula 1 sa na skrátený okruh do Valónska vrátila v roku 1983, pričom Spa malo v kalendári alternovať s flámskym Zolderom. Pri tejto príležitosti boli postavené nové boxy (tie pôvodné sú stále za zákrutou La Source), s čím súviselo aj premiestnenie štartovej a cieľovej rovinky na súčasné miesto.
Od sezóny 1985 sa už v Belgicku s krátkymi prestávkami (v rokoch 2003 a 2006) jazdí len v Spa. Práve v roku 1985 musela byť veľká cena pre problémy s narýchlo vynovenou traťou odložená z mája na september. Organizátori pretekov sa totiž rozhodli použiť membránovú medzivrstvu asfaltu, ktorá mala zabezpečiť lepšiu priľnavosť v mokrom počasí. Vysoké teploty v kombinácii s vtedajšími širokými pneumatikami monopostov sa však už počas piatkového tréningu postarali o úplnú deštrukciu trate. Nepomohli ani nočné opravy a približne po 25 minútach sobotňajšieho tréningu boli všetky aktivity na okruhu prerušené. Diskusie prebiehali až do večera a veľká cena bola nakoniec odložená.
Organizátori dostali pokutu 10-tisíc dolárov a ďalších 100-tisíc dolárov museli zložiť ako kauciu, ktorá mala byť vrátená v prípade, že v novom termíne nebudú žiadne ďalšie problémy s traťou.
Napokon všetko dobre dopadlo a jesenná veľká cena sa stala jednou z najpamätnejších v celej histórii Formuly 1. Ďalšie zmeny trate si vynútila ťažká havária Alexa Zanardiho v pasáži Raidillon v roku 1993. V nasledujúcej sezóne tu aj vďaka udalostiam v Imole vznikla spomaľujúca šikana, aby sa od nasledujúceho roka po úprave výbehových zón všetko vrátilo k pôvodnému usporiadaniu.
Spa sa stalo permanentným okruhom až v roku 2000, keďže v jeho okolí boli v tom istom roku dobudované nové verejné komunikácie. Dovtedy tu fungoval akýsi kompromis, keď od marca do októbra bola premávka na cestách, ktoré boli súčasťou okruhu, zakázaná. Pri tej príležitosti bol upravený aj vjazd a výjazd z boxov a mierne bol narovnaný aj úsek pred pasážou Eau Rouge – Raidillon, kde boli zväčšené výjazdové plochy.
V sezóne 2003 Spa opäť chýbalo v kalendári, tentokrát kvôli stretu medzi novým belgickým zákonom o reklame na tabak a sponzormi Formuly 1. V priebehu rokov sa menil aj tvar šikany Bus Stop, pričom tá z roku 2004 bola azda najmenej populárna.
Po posledných veľkých úpravách, ktoré po bankrote promotéra pretekov financovala Valónska vláda v rokoch 2006 – 2007, meria dnes trať 7004 metrov a ani v súčasnom kalendári F1 dlhšiu nenájdete. V rámci poslednej rekonštrukcie sa radikálne prestavala aj budova boxov a tímy v nich dnes majú oveľa viac priestoru. Opäť bola upravená šikana Bus Stop, ktorá prišla o svoje meno. Stala sa však alternatívnym miestom na predbiehanie a zároveň druhým najpomalším miestom okruhu. S jej úpravou súvisí aj predĺženie cieľovej rovinky a nový vjazd do boxov. Stále existuje aj pôvodná stará časť okruhu, ktorá je dokonca z väčšej časti v pôvodnom stave a niektoré jej úseky stále slúžia ako verejné komunikácie.
Vďaka aerodynamike súčasných monopostov by sa mohlo zdať, že Spa-Francorchamps nie je dnes pre jazdcov až takou výzvou, ako v minulosti. Napriek tomu, že sa za storočie od svojho vzniku dramaticky zmenilo, stále ostáva rýchlym a technickým okruhom, ktorý láka všetky druhy motoristických sérií.
Trať dosiahla úroveň bezpečnosti, ktorá bola v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch minulého storočia nemysliteľná. Širšie únikové zóny však mladých jazdcov lákajú k jazde až za limitom, pričom sa menej obávajú následkov. Množstvo vážnych incidentov najmä v posledných rokoch, napriek rôznym úpravám trate stále pripomína aké nebezpečné môžu byť motoristické preteky na tomto náročnom okruhu. Stále preto platí, že vyhrať v Spa znamená stať sa legendou tohto športu.
Od roku 1950 sa v Spa-Francorchamps konalo 53 veľkých cien Belgicka. Za ten čas vyhralo preteky na trati 27 rôznych jazdcov. Len desať z nich (Alberto Ascari, Juan Manuel Fangio, Jim Clark, Alain Prost, Ayrton Senna, Damon Hill, Michael Schumacher, Kimi Räikkönen, Lewis Hamilton a Sebastian Vettel) sa mohli, alebo môžu pochváliť tým, že na legendárnej trati získali viac ako jedno víťazstvo.
V nasledujúcom desaťročí okruh čakajú ďalšie zmeny. Projekt v celkovej hodnote 80 miliónov eur má za cieľ obnovu kľúčových častí okruhu, vrátane rozšírenia únikových plôch. Do zákrut La Source, Raidillon, Blanchimont, Les Combes a Stavelot by sa mal dokonca vrátiť štrk, čo je požiadavka Medzinárodnej motocyklovej federácie. Stredobodom plánov je úplne nová tribúna pre 4600 divákov na vrchole Raidillon s výhľadom na najikonickejšiu časť okruhu. Celkovo sa kapacita okruhu zvýši o 13-tisíc sedadiel.
Legendárny okruh má tak svoju budúcnosť zaistenú a z mapy najvýznamnejších motoristických podujatí tak skoro nezmizne.
