Veľká cena v Spa pred 60 rokmi mala veľa spoločného s Imolou 1994

Tragický víkend počas Veľkej ceny San Marina 1994 býva často označovaný ako najčernejší v celej histórii F1. Pravdou je, že ani v počiatkoch Formuly 1, keď nebolo výnimočné, že v každej sezóne zomrel niektorý z jazdcov, sa nestávalo, aby v rámci jedných pretekov zomreli hneď dvaja jazdci. Ak nerátame 500 míľ Indianapolisu, ktoré boli súčasťou kalendára F1 v rokoch 1950 – 1960, a kde sú tréningové jazdy rozložené do štyroch týždňov, nájdeme v archívoch už len jednu podobnú udalosť. A práve tento piatok si pripomíname jej šesťdesiate výročie. Možno sa to na prvý pohľad nebude tak zdať, ale obe tragédie majú až zarážajúco veľa spoločných menovateľov: zlomený nos, chaos na štarte, poškodený stĺpik riadenia, a napokon aj dvoch mŕtvych jazdcov. Ale poďme pekne po poriadku.

Jedna z najrýchlejších na svete

Dejiskom Veľkej ceny Belgicka bol okruh Spa Francorchamps. Monoposty F1 sa sem v roku 1960 kvôli naťahovačkám usporiadateľov o peniaze vrátili po ročnej prestávke. Miestni usporiadatelia sa snažili, aby trať patrila medzi najrýchlejšie na svete, a tak v rámci rekonštrukcie po druhej svetovej vojne bola trať mierne upravená.

Ostrá 160° vracačka pri mestečku Stavelot bola nahradená plynulou mierne klopenou zákrutou, vďaka čomu cez ňu mohli jazdci prechádzať rýchlejšie. Trendu zrýchľovania malo napomôcť aj vypustenie šikany pri dedinke Malmedy (nenachádzala sa v mieste siedmej zákruty súčasného okruhu, ktorá nesie rovnaké meno).

Zámer sa vydaril, o čom svedčí aj to, že Mike Hawthorn pri Veľkej cene Belgicka 1958 zajazdil najrýchlejší tréningový čas v hodnote 3 minúty 57,1 s a v pretekoch bol vo svojom najrýchlejšom okruhu len o 1,2 sekundy pomalší. To však znamenalo, že veľkú cenu vypísanú na 300 kilometrov zvládol víťazný Tony Brooks na Vanwalle priemernou rýchlosťou 213,068 km/h za necelých 100 minút, čo vtedajším divákom pripadalo ako šprint. Preto sa v roku 1960 Kráľovský autoklub Belgicka vrátil k pôvodnej 500 kilometrovej dĺžke pretekov.

Prvou zaujímavosťou oproti dnešku je piatková kvalifikácia, ktorá sa začínala až o pol šiestej večer, keďže komunikácie okruhu sa využívali aj na verejnú dopravu. Najrýchlejší bol Jack Brabham, ktorý najlepší čas spred dvoch rokov vylepšil o celých sedem sekúnd. Priemerná rýchlosť na jeden okruh v jeho podaní stúpla o 5 km/h a to napriek tomu, že v najrýchlejšom mieste trate, na konci klesania z rovinky Masta, autá dosahovali rýchlosť „len“ 170 km/h. Na konci dňa ešte nikto netušil, aké tragické vyvrcholenie nakoniec budú mať nedeľné preteky.

Pokazená sobotná nálada

Rovnako, ako v Imole v roku 1994, aj v Spa mali v sezóne 1960 tragické udalosti svoju predohru v podobe ťažkých havárií. V sobotu popoludní počas druhej kvalifikácie slnko rozpálilo trať až do takej miery, že sa asfalt vo vlásenke La Source začal topiť.

Pokojný priebeh narušila nehoda Stirlinga Mossa v súkromnom tmavomodrom Lotuse Roba Walkera, ktorému sa na konci prudkého zjazdu do pravej zákruty Burnenville v rýchlosti viac ako 200 km/h zlomila náprava a prišiel o ľavé koleso. Auto sa okamžite stočilo, narazilo do vyvýšeniny na vonkajšej strane zákruty, čo vyhodilo Mossa z kokpitu a vrak sa odrazil cez cestu na vnútornú stranu zákruty. Našťastie Moss nebol vážne zranený a v nemocnici mu diagnostikovali „len“ zlomeniny nosa, oboch nôh a drobné poranenia chrbta. Na nedeľné preteky pochopiteľne mohol v tej chvíli zabudnúť.

Takmer v rovnakom čase, ako Moss, havaroval v La Carriere Michael Taylor na druhom súkromnom Lotuse stajne Taylor-Crawley, ktorému v rýchlosti 260 km/h zlyhal stĺpik riadenia. Jeho auto tak nezatočilo do rýchlej pravej zákruty, prefrčalo cez kríky a zastavili ho až neďaleké stromy. So zlomenými rebrami a zraneným krkom preto mohol hovoriť o šťastí v nešťastí a bol rád, že po nehode mohol vôbec chodiť. Za volant súťažných monopostov sa však už nikdy nevrátil. Aktivita na okruhu po nehodách ustala na veľmi dlhú dobu.

Nakoniec sa nejazdilo viac ako 90 minút, ale nezdalo sa, že by to niekomu príliš prekážalo. V boxoch vládla depresívna nálada a tímy nejavili prílišný záujem o pokračovanie v kvalifikácii. Dusnú atmosféru umocňovali aj tribúny, ktoré podozrivo stíchli až do doby, kým miestny rozhlas neoznámil, že obaja jazdci sú mimo ohrozenia života.

Problematický štart

Nedeľné dopoludnie v ardenskom pohorí Fagnes bolo oblačné a hmlisté, ale keď sa autá zhromaždili pri boxoch, svietilo už slnko a hmly sa rozplynuli. Ťažké nehody predošlého dňa pravdepodobne vniesli nervozitu do radov usporiadateľov a to až do takej miery, že pokyn ku štartu dali v dobe, keď na štartovej rovinke boli stále ešte mechanici pri Lotuse Jima Clarka. Domáci Lucien Bianchi (prastrýko Julesa Bianchiho) dokonca musel spomaliť natoľko, že mu zhasol motor. Naopak, vedenie pretekov odštartovalo bez problémov a na čele sa usadil Jack Brabham na monoposte Cooper, tesne nasledovaný Olivierom Gendebienom na rovnakom aute súkromného tímu Yeoman a Philom Hillom na Ferrari. Po pätnástich kolách mal už Austrálčan na čele 12-sekundový náskok pred jazdcom Scuderie.

Prvá tragédia

Krátko po polovici veľkej ceny zviedli medzi sebou tvrdý súboj Willy Mairesse na Ferrari a Chris Bristow na súkromnom Cooperi. Nedarovali si ani kúsok trate a ich súboj dvíhal divákov na nohy. Na konci 19. kola Bristow v La Source vonkajškom predbehol domáceho jazdca, ale v klesaní pred Eau Rouge išli opäť bok po boku. Na výjazde z krivoľakého lesného úseku Kemmel sa zdalo, že bledozelený Cooper je mierne vpredu, ale keď zostupovali z kopca do tiahlej rýchlej zákruty Burnenville, kde deň predtým Moss havaroval, ocitol sa Bristow na vonkajšej strane zákruty. Pri pokuse dostať sa späť do jej vnútornej časti stratil kontrolu nad svojím monopostom a vyletel z trate. Mladý 22-ročný jazdec jednoducho nemal dosť skúseností s výkonnými monopostami F1. Jeho Cooper narazil do násypu, prevrátil sa, pričom zachytil ostnatý drôt, následkom čoho Londýnčan doslova prišiel o hlavu. Mairesse mal to šťastie, že sa vyhol rotujúcemu Cooperu, ale o tri kolá neskôr skončil s poruchou prevodovky.

Neobyčajná druhá nehoda

Čierny deň (nielen) britského motoršportu zavŕšil v 25. kole Alan Stacey, jazdiaci v tom čase so svojím Lotusom na šiestom mieste. V miernej pravotočivej zákrute Malmedy sa bez zjavnej príčiny dostal na trávu na jej vonkajšom okraji, narazil do násypu, čo monopost v saltách odhodilo až za protiľahlý násyp na druhej strane trate. Tam prenikol cez trojmetrový živý plot a zastavil sa až na poli, kde sa rozlomil a zhorel do tla. Angličan ešte počas sált vyletel z auta, ale dopadol tak nešťastne, že si zlomil väzy. Jeho tímový kolega Innes Ireland v polovici 80. rokov v rozhovore pre časopis Road & Track spomínal na tvrdenia niektorých divákov, podľa ktorých Staceyho zasiahol v mieste, kde autá dosahovali rýchlosť 190 km/h do tváre vták, následkom čoho pravdepodobne upadol do bezvedomia, čo by mohlo vysvetľovať jeho nepochopiteľné opustenie trate.

Trpké víťazstvo obhajcu titulu

Jack Brabham napokon vyhral najrýchlejšie preteky v Spa, plné nehôd a tragédií, keď cieľ videlo len šesť jazdcov. Počas nedele mal Austrálčan absolútnu kontrolu nad svojimi súpermi. Pripísal si druhé víťazstvo v rade z celkových piatich, ktoré dosiahol v sezóne 1960, na konci ktorej sa tešil z obhajoby titulu. Na piatom mieste skončil vo svojej druhej veľkej cene kariéry Jim Clark a na svoje konto si pripísal prvé dva majstrovské body. Sám sa z nich však príliš neradoval. Ako priznal v jednom z rozhovorov v roku 1964, „počas celých pretekov som bol dosť vystrašený a jazdil som dosť meravo.“

Veľká cena Belgicka v roku 1960 neostala nič dlžná svojej povesti jednej z najťažších a najnáročnejších motoristických udalostí svojej doby a až do nešťastného víkendu v San Maríne v roku 1994 bola najčernejším podujatím v histórii Formuly 1. Dodnes je jediným pretekom, v priebehu ktorého zomrel viac ako jeden jazdec. Výročné ceny britského časopisu Autosport pre nádejných mladých jazdcov dodnes nesú meno na počesť Chrisa Bristowa.