Od Kubicovej nehody uplynulo 14 rokov: Mal som 1,5 litra krvi a 42 zlomenín

Mnohí presne vedia, čo robili vo chvíli, keď sa dozvedeli tieto správy. Veľa fanúšikov motoršportu vie, čo robili v deň nehody Michaela Schumachera na lyžovačke v Alpách alebo v dohre po Veľkej cene Abú Zabí 2021. Podobne silnou spomienkou je pre mnohých nehoda Roberta Kubicu v rely.

Tá sa nezmazateľne zapísala do spomienok ľudí, najmä v krajine našich severných susedov. Je to jedna z tých chvíľ, keď sa neprestaneme pýtať: „Čo by bolo, keby…?“ Vieme, že Robert mal byť v roku 2012 pilotom Ferrari a nahradiť v kokpite Felipeho Massu; vieme, že bol jedným z najúžasnejších a najmenej docenených talentov svojej generácie; a vieme, že všetko zmaril osudný 6. február 2011.

Aj keď sa rozprávanie niektorých detailov tejto udalosti líši, faktom je, že Kubica havaroval na rely v Andorre. Stratil kontrolu nad svojou Škodou Fabia a vrazil do zvodidiel, ktoré prenikli do kokpitu. Kým jeho spolujazdcovi sa nič nestalo, Robert zostal zakliesnený v kokpite viac ako hodinu a po vyslobodení záchranármi bol vrtuľníkom prevezený do nemocnice.

Tu ho čakala sedemhodinová (podľa niektorých zdrojov až dvanásťhodinová) operácia, pri ktorej sa vystriedali dva tímy chirurgov. Lekári konštatovali otvorené zlomeniny pravého lakťa, ramena a nohy, pričom pristúpili k čiastočnej amputácii predlaktia. Aj keď Kubica môže hovoriť o veľkom šťastí, že haváriu vôbec prežil, je večná škoda, že sa už nikdy nedozvieme, čo tento skvelý Poliak mohol dokázať vo Formule 1.

„Úprimne, pamätám si toho len veľmi málo,“ povedal Kubica v podcaste Gurulandia. „Prišiel som do nemocnice s jeden a pol litrom krvi a celá pravá strana môjho tela bola na franforce. Mal som 42 zlomenín. Od palca na nohe až po lakeť bolo všetko zlomené.“

To najťažšie však ešte len malo prísť. „Som človek, ale na šesť alebo sedem mesiacov som prišiel o všetok cit a nemohol som sa pohnúť. Snažil som sa pohnúť aspoň prstom. Taký pocit dokážu pochopiť len tí, ktorí to zažili. Keď sa mi to konečne podarilo, cítil som neopísateľnú radosť,“ spomína poľský pretekár.

Ten tiež veľakrát spomína, že v ten deň nechcel jazdiť, dokonca to raz vyslovene odmietol, ale riadením osudu napokon nasadol do auta a vydal sa v ústrety tragédii. Aj keď ľutuje, že v ten deň jazdil, skúsenosti z rely boli veľmi užitočné.

„Bol som si istý, že ak dokážem prispôsobiť svoj jazdecký štýl, rozhodne mi to pomôže,“ vyhlásil Kubica. „Ak začne pršať a vy ste na slikoch, pocit v aute rely je neoceniteľný. Keď začne pršať vo Formule 1, okamžite zamávajú červenými vlajkami. Keď však na Rely Monte Carlo vyjdete na trať s pneumatikami do suchých podmienok a začne snežiť, musíte to zvládnuť sám a dokončiť rýchlostnú skúšku.“

Z príbehu jazdca z východného bloku, ktorý to dotiahol až do Ferrari, sa stal príbeh pilota, ktorého plný potenciál nikdy neodhalíme. To je veľká škoda. Aj Robert vo svojich rozhovoroch však niekoľkokrát povedal, že ľudia sa príliš fixujú na „Čo by bolo, keby…“ Málokto už spomenie, že jeho príbeh mohol mať oveľa smutnejší koniec.

„Bojoval som o život,“ povedal Kubica v rozhovore pre BBC ešte v roku 2017. „Ľudia sa koncentrujú len na moju ruku, pretože tá mi spôsobuje najväčšie obmedzenia. Pravda je však taká, že som mal polámané kosti po celej pravej strane môjho tela – od nohy až po rameno.“

„Mal som veľmi veľa zlomenín, preto to bolo také komplikované a liečba trvala tak dlho. Samozrejme, moja ruka na tom bola najhoršie. Prvé dva mesiace boli ťažké, ale mal som šťastie, že som športovec a pilot F1. To je pravdepodobne hlavný dôvod, prečo ešte mám ruku,“ povedal Kubica.