logo F1online.skF1online.sk

Si škaredší, ale pre dievčatá atraktívnejší, žartoval Hunt na adresu Laudu

Niki Lauda
© Twitter/F1
Redakcia null
Redakcia null9. 6. 2023

Rok 1976 patrí v dejinách Formuly 1 určite k tým najpamätnejším. Legendárny súboj Nikiho Laudu a Jamesa Hunta zvečnili mnohé knihy a filmy – tým najslávnejším je takmer určite snímok Rivali režiséra Rona Howarda. Niečo si však z tohto fantasticky spracovaného príbehu sezóny 1976 neodnesiete – priateľstvo a rešpekt oboch kohútov.

Je pomerne známe, že toto bola jedna z mála výčitiek, ktorú mal po vzhliadnutí filmu trojnásobný majster sveta. Keďže James Hunt bol v čase premiéry filmu tridsať rokov po smrti, mohol sa k znázorneniu ich vzťahu vyjadriť len Lauda. Tomu sa nepáčilo, že vo filme pôsobia miestami ako nepriatelia, pritom tomu tak vôbec nebolo.

Asi najlepší spôsob, ako preniknúť do podvedomia oboch kohútov, je uchopiť životopisnú knihu Jamesa Hunta z pera Geralda Donaldsona, ktorú si teraz vďaka vydavateľstvu MAMAŠ môžete prečítať aj v slovenčine. Zakúpiť si ju môžete v každom dobrom kníhkupectve, napríklad aj v eshope martinus.sk.

Aj keď mal Niki v padoku len málo priateľov, jeho a Huntova kariéra boli vzájomne poprepletané. Stretli sa už vo Formule 3, kde spoločne bojovali o každý halier. Kým Niki postúpil nahor rýchlejšie vďaka pôžičkám, Hunt zvolil cestu tvrdého boja o každú libru. Finančnú situáciu oboch znázorňuje aj skutočnosť, že istý čas sa v Londýne delili o malý byt.

V jednom sa však film Rivali nemýlil. Už v roku 1976 sa súboje neodohrávali len na trati, ale aj v médiách a prišlo aj na dávku zdravého športového „trashtalku“. V tom roku došlo k celej sérii kontroverzií, začalo to diskvalifikáciou McLarenov v Španielsku (neskôr bolo rozhodnutie zrušené), potom bol Hunt dodatočne pripravený o jedno zo svojich najpamätnejších víťazstiev v Brands Hatch a na blonďavého Brita si talianski komisári poriadne zasadli v Monze, keď ho pred štartom pretekov zosunuli na koniec roštu.

Najznámejšou udalosťou sezóny 1976 je však nepochybne nehoda Nikiho Laudu. O udalostiach 1. augusta toho bolo povedané mnoho, paradoxne však nie z úst samotného Rakúšana, keďže si z osudnej havárie nepamätal takmer nič. Jeho následná raketová rekonvalescencia ohromila celý svet.

Málo sa vie, že veľmi blízky bol Laudovi počas týchto ťažkých dní – nie najťažších, pretože tými bola podľa Nikiho nehoda letu č. 004 spoločnosti Lauda Air, pri ktorej z dôvodu konštrukčnej chyby a samovoľného vysunutia obracača ťahu tragicky zahynulo na palube jeho Boeingu 767 všetkých 223 ľudí – aj Hunt. Ten v lete roku 1976 prejavil súcit a Nikimu pomohol možno viac než celé Ferrari. Sám to však niesol dosť ťažko.

Aj keď sa James na trati častokrát správal ako úplný šialenec, strach zo smrti ho počas asi desaťročnej kariéry v motoristickom športe prenasledoval takmer nepretržite. Ľudia si tento strach často spájajú s jeho tradičným „predpretekovým rituálom“, keď pred zrakmi zaplnených tribún a fotografov vracal priamo na cieľovej rovinke alebo do rohu v garáži tímu. Začalo to ešte dávno pred jeho príchodom do F1 a podľa samotného Hunta to spočiatku nemalo nič spoločné so strachom o život.

„Bolo mi zle z toho obrovského tlaku na nervy. Mal som strach o auto. Nemal som totiž žiadne peniaze na opravu. Akoby to práve dnes mali byť moje posledné preteky v živote. Môj strach sa teda týkal výhradne mojej budúcnosti z finančného aj pracovného hľadiska. S obavami z nebezpečenstva to však nemalo nič spoločné,“ povedal Hunt.

Neprestal s tým však ani v čase, keď sa stal hviezdou a nemusel sa báť rozbiť svoj monopost na franforce. V roku 1976 hral strach zo smrti v jeho mysli prím.

„Až vo Formule 1 si uvedomíte, že krivka úmrtnosti je v porovnaní s ostatnými profesiami veľmi vysoká. Tento aspekt na tomto športe nenávidím. Nebezpečenstvo je jediný mráčik na mojej slnečnej oblohe. Keď chcete prežiť, tak jediným riešením je s pretekaním skončiť čo najskôr. Musíte však byť racionálny. Raz ste sa rozhodli, že chcete dokráčať až na vrchol a ste odhodlaný tento cieľ dosiahnuť. Rozhodli ste sa podstúpiť riziko a musíte s tým žiť,“ povedal James.

Aj keď odvaha patrila k „základnej výbave“ pretekárov tej doby, neznamená to, že nemali strach zo smrti. Laudova nehoda na Nürburgringu v tomto smere veľmi ovplyvnila aj Hunta, ktorý bol so svojím priateľom v pravidelnom kontakte. Veľmi dobre to vo svojej životopisnej knihe o Jamesovom živote znázornil aj Gerald Donaldson.

James s Nikim hovoril niekoľkokrát po telefóne. Niektoré z ich rozhovorov sa natiahli takmer na hodinu a Niki žartoval, že vďaka chýbajúcemu uchu je teraz jednoduchšie telefonovať, na čo James opáčil, že ako odvážny pretekár bude vďaka svojej ešte škaredšej tvári pre dievčatá paradoxne atraktívnejší.

Za touto maškarádou, humorom a tvrdým chlapským vystupovaním začalo nebezpečenstvo ich zamestnania na Jamesa doliehať stále viac a viac. Jeho puto s Nikim bolo pevnejšie: spolu si v kariére všeličím preskákali, spoločne až príliš pokúšali osud a Jamesa sa zmocňovali myšlienky, že aj jeho vlastné šťastie by sa mohlo vyčerpať rovnako rýchlo ako Nikiho.

James neskôr tvrdil, že Niki vyviazol z nehody ako „silnejší, šťastnejší a lepší človek. On by bol prvý, ktorý by vám to povedal. Tá nehoda rozhodne zmenila jeho život k lepšiemu.“ Toto však prehlásil až pri spätnom pohľade. Teraz, tesne po Laudovej nehode, však mal James iný názor.

„Myšlienka na smrť vás všade sprevádza ako tieň. Je to temný mrak, ktorý sa vám vznáša nad hlavou, aj keď ho stále nesledujete. Pretekanie je príšerne škaredý hazard. Som si toho rizika vedomý v každých pretekoch. Nechcem zomrieť za volantom.“

„Myšlienka na smrť ma príšerne desí. Myslím na to, aké to je byť mŕtvy a či existuje život po smrti. Chcem ukončiť kariéru, keď na to príde správny čas. Dobrovoľne. Aby som to však mohol urobiť, musím prežiť a prežiť v motošporte znamená nevystavovať sa riziku príliš dlho. Vďaka pretekaniu ožívam, ale zároveň ma na smrť desí.“

Kniha Geralda Donaldsona ponúka ten najkomplexnejší pohľad na život a kariéru skvelého Jamesa Hunta. Do hĺbky rozoberá všetky aspekty jeho života (vrátane toho sexuálneho), ktorý síce trval len krátkych 45 rokov, ale za ten čas ho naplnil až po okraj.

Teraz je táto kniha dostupná aj v slovenčine v každom dobrom kníhkupectve, vrátane eshopu martinus.sk.

Súvisiace články

Diskusia