Ako Patrick Depailler dokončil preteky poloslepý a takmer v bezvedomí

Dejiny motoršportu sú plné zaujímavých a veľkých príbehov. Niektoré z nich sú známe takmer každému fanúšikovi, ale mnohé tak široko známe nie sú. Patrí medzi ne aj príbeh o hrdinskom výkone francúzskeho pretekára Patricka Depaillera na Veľkej cene Kanady 1976 v čase vrcholiacej legendárnej bitky o titul medzi Jamesom Huntom a Nikim Laudom.

Kým príbeh o hrdinstve a rivalite Hunta a Laudu poznáme vlastne všetci a všetci tiež vieme, čo sa dialo na poslednej veľkej cene sezóny 1976 v Japonsku, čo sa odohralo na kanadskom podujatí, v kalendári tretie od konca, už také známe nie je.

Do Kanady sa cirkus Formuly 1 preniesol v povznesenej nálade. Tri týždne predtým na Monze predviedol „uzdravený“ Niki Lauda jeden z najpozoruhodnejších návratov v dejinách (nielen) Formuly 1 a podarilo sa mu tam navýšiť svoj náskok na Jamesa Hunta v celkovom hodnotení na sedemnásť bodov. FIA totiž krátko potom Hunta dodatočne diskvalifikovala z kontroverzných pretekov na Brands Hatch. Na tomto mieste sa hodí pripomenúť, že v roku 1976 sa za víťazstvo udeľovalo deväť bodov, za druhé miesto šesť, potom štyri-tri-dva-jeden.

Pred poslednými tromi podujatiami však Hunt neskladal zbrane a vrhol sa do útoku. Rozhodol sa pritom využiť všetky dostupné zbrane a prišiel s niečím, čo môžeme pokojne považovať za jeden z prvých prípadov „trashtalku“ vo Formule 1. Ohľadom bezpečnosti na okruhu v kanadskom Mosporte (jazdilo sa tu predposlednýkrát, potom sa v roku 1978 presťahovalo podujatie do Montrealu) sa dostal do hádky aj so svojím dobrým priateľom Nikim Laudom.

Nemienil dopustiť akúkoľvek debatu o zrušení pretekov a urobil všetko preto, aby sa ten víkend jazdilo. Hunt sa pred novinármi i na stretnutí jazdcov správal ako totálny buldozér. Neskôr priznal, že to bol trik zahraný primárne na Laudu, ale aj na ostatných jazdcov, Hunt vraj chcel, aby si o ňom všetci mysleli, že bude jazdiť ako „vyšinutý“. Keď k tomu prirátame Jamesovu povesť, musela táto jeho nálada v nejednom rozsvietiť varovnú kontrolku. Ako sa však ukázalo, Huntovi sa tento prístup vyplatil.

Na Mosporte boli fanúšikovia svedkami niečoho, čo bolo neskôr nejedným odborníkom označené ako Jamesov najlepší víkend v kariére. Hunt vtedy v Kanade vyhral absolútne dominantným spôsobom. Teraz však nebudeme hovoriť o Jamesovej úžasnej pole position či bezchybnom výkone v pretekoch. Zameriame sa na muža, ktorý prešiel cieľom ako druhý – Patricka Depaillera.

Vtedy pilot šesťkolesového Tyrrellu P34 bol jediným, kto dokázal Jamesa ako-tak ohroziť. Francúz číhal v „palebnej pozícii“ neďaleko za ním. Predbehnúť by ho síce nedokázal, ale keď máte na štvorkilometrovom okruhu 24 áut a žijete vo svete bez modrých vlajok, môžu vám nejednu príležitosť ponúknuť po pozornosti bažiaci pomalší jazdci.

Hunt to však mal „vybavené“. Keďže pred pretekmi (a vlastne už dávno predtým) všetkých presvedčil o svojom „vyšinutom“ nastavení, nikto sa tomuto búrlivákovi, ktorý neraz nadelil súperovi (a v jednom prípade dokonca aj traťovému maršalovi) dobrú „výchovnú“, neodvážil postaviť do cesty.

Depaillera to však príliš mrzieť nemuselo. Druhé miesto bolo skvelým umiestnením a s prispením štvrtého miesta tímového kolegu Jodyho Schecktera sa v tímovom hodnotení držal Tyrrell takmer na rovnakej úrovni ako McLaren. Krátko pred koncom sa však niečo nepekne pokazilo.

Palivová trubica spájajúca palivomer v kokpite s nádržou Tyrrellu totiž praskla a nešťastného Francúza postriekala. Patrick s vysoko horľavým benzínom v tvári prežil priam agóniu, takú veľkú, že na riziko požiaru zrejme nemal ani pomyslenie. Depailler posledných niekoľko kôl hrdinsky zvládol a dokríval až pod šachovnicovú vlajku, no hneď v prvej zákrute dojazdového kola celý „sfetovaný“ odpadol sediac v kokpite. Potom striedavo nadobúdal a strácal vedomie.

Sám Francúz k tomu pristúpil s dávkou poriadneho čierneho humoru, vraj mal šťastie, že to tak štípalo, inak by v kokpite istotne odpadol a mal po pretekoch.

„Bol som dosť opitý,“ povedal po pretekoch Depailler, „a v posledných kolách som išiel s aktivovaným autopilotom. Posledných osem kôl som tiež videl iba na jedno oko, to ľavé sa mi celkom zavrelo. Jedinou dobrou vecou bola tá bolesť, štípalo to, bolo to ako sedieť v horiacej sedačke. Našťastie som sa vďaka tomu udržal pri vedomí.“

Bohužiaľ, o štyri roky neskôr to nebolo ani trochu veselé, keď vtedy už pilot Alfy Romeo škaredo havaroval počas testov na Hockenheime. Nie vlastnou vinou. Problém so zavesením poslal jeho nekontrolovateľný monopost priamo do zvodidiel v rýchlej zákrute Ostkurve. Auto sa prevrátilo, preletelo cez bariéry a šmýkalo sa po nich ešte niekoľko stoviek metrov. Pilot utrpel ťažké poranenia hlavy, v podstate nezlučiteľné so životom, a na mieste zahynul. Rodák z Clermont-Ferrand by presne o týždeň neskôr oslávil svoje 36. narodeniny.