logo F1online.skF1online.sk

Frank Williams: Šéf, ktorý riadil stajňu z telefónnej búdky

Frank Williams
© Twitter/Williams
Milan Kubala
Milan Kubala28. 11. 2021

Dnes Franka Williamsa vnímame ako úspešného šéfa rovnomenného tímu Formuly 1 a to, že so svojím tímom získal dovedna šestnásť titulov, považujeme už za akúsi samozrejmosť, a právom ho označujeme ako legendu F1. Nie sú to však tieto úspechy, vďaka ktorým by sa takými veľkými písmenami zapísal do histórie motoršportu. V prvom rade sú to jeho osobnostné kvality, obrovská húževnatosť a srdce, ktoré bilo len pre kráľovnú športu na štyroch kolesách.

Franka Owena Garbetta Williamsa výrazne tvarovalo už jeho neľahké detstvo, ktoré ho naučilo samostatnosti, vytrvalosti a nezlomnosti. Narodil sa 16. apríla 1942 v anglickom South Shields dôstojníkovi Britského kráľovského letectva RAF a učiteľke. Už ako sedemročný musel nastúpiť do internátnej školy po tom, čo ich otec opustil a matka mala čo robiť, aby dieťa uživila.

V škole neďaleko Dumfriesu naplno prepukla jeho láska k motoršportu. Už pred desiatimi narodeninami si listoval v motoristických časopisoch a memoroval si špecifikácie jednotlivých áut. Keď mu koncom 50. rokov jeden z jeho priateľov dovolil zajazdiť si na Jaguare XK150s, Frank zavrhol aj posledné myšlienky na to, že by sa pripojil k armáde, a vybral sa cestou štyroch kolies.

Williamsovým prvým autom bol upravený Austin A35, ktorý pôvodne patril Grahamovi Hillovi. Keby len v tom čase Hill tušil, že svoje auto predáva mladíkovi, ktorý sa v roku 1996 postará o to, že jeho syn Damon získa majstrovský titul…

Tak či onak, Frank mal konečne auto, s ktorým sa vybral aj na svoje prvé pretekové dobrodružstvá. Netrvalo však dlho a na okruhu Mallory Park ho zošrotoval podobne, ako pár kôl pred ním jeho menovec, istý Jonathan Williams.

“Ako som zadným okienkom vyliezal z toho vraku, začul som nado mnou hlas: ‘Myslel som si, že sa skôr či neskôr stretneme,'” spomínal Frank Williams v interview s motorsportmagazine.com. “Vtedy som sa s Jonathanom stretol prvýkrát. Podal mi ruku, aby som sa vyštveral na násyp a spoločne sme sledovali zvyšok pretekov.”

A tak už ako dvadsaťročný bol Frank Williams obklopený nadšencami pre vôňu benzínu. Jonathan Williams ho zoznámil s Piersom Courageom a niekoľkými ďalšími zanietencami, a všetci spolu pretekali v rôznych formulách, skladali autá a istý čas sa túlali po menej známych európskych okruhoch.

V roku 1965 sa Frankovi Williamsovi nejakým zázrakom podarilo zohnať starý monopost Brabhamu pre Formulu 3 a sám v ňom aj pretekal. Spolu s celou partiou sa s veľkými ťažkosťami, ale predsa presúvali z jedných európskych pretekov na druhé, len ich monoposty boli v čoraz zúboženejšom stave. V jednej chvíli bol Piers Courage taký zúfalý, že postavil k stene svoje šasi, ktoré zničil v pretekoch, a odťahovým autom doňho vrazil, aby ho aspoň trochu narovnal.

Frankove ambície však siahali oveľa ďalej. V roku 1966 uznal, že z neho nebude špičkový pilot a rozhodol sa namieriť si to do veľkého sveta z inej pozície, ako šéf tímu. Keď založil stajňu Frank Williams Racing Cars, bol už v padoku známym tým, že predával a kupoval rôzne autá a súčiastky a takto si privyrábal na zaplatenie štartových poplatkov či prevádzkové náklady.

Spomedzi jeho priateľov pôsobil najsľubnejším dojmom pilota Piers Courage a spoločne sa pustili do Formuly 2. “Uvedomil som si, aký mal prirodzený talent. Toto sa mi potvrdilo, keď som ho videl na mokrom Silverstone, jazdil fantasticky. Dobrý pilot je vždy najlepší na vode. Mal úžasné reakcie. Hneď som vedel, že on je výnimočný.”

Rozpočet bol veľmi tesný, avšak Courage potvrdil svoj talent. Keď sa Williamsovi podarilo zohnať staré autá Brabhamu z F1 a pár motorov Cosworth, v Tasmánskej sérii 1969 sa postavili aj proti takým pojmom ako Lotus či Ferrari. Courage i napriek tomu dokázal jedny preteky vyhrať a v celkovom hodnotení skončil tretí za Chrisom Amonom, Jochenom Rindtom a pred Grahamom Hillom.

Williams mal o to väčší hlad po úspechu a rozhodol sa pokračovať vyššie, až do Formuly 1. “Chcel som súčasné šasi Brabhamu BT26, rovnaké, aké mali továrenské monoposty. Ron Tauranac mi, samozrejme, nechcel žiadne predať. Zistil som však, že jedno strelil pretekárovi Britského jazdeckého klubu Davidovi Bridgesovi s tým, že malo byť prerobené na šampionát F5000. Tak som si to namieril do Lancashiru a presvedčil som ho, aby mi ho predal. Ron od zlosti až sfialovel, pretože zrazu som mal rovnaké šasi ako továrenský tím.”

I napriek tomu, že peňazí mu po tomto ťahu veľa nezostalo, monopost bol pripravený dokonale a Piers Courage to naplno zužitkoval. Na historicky druhej veľkej cene tímu Frank Williams Racing Cars zaknihoval neuveriteľné druhé miesto, dokonca v Monaku. Rýchlejší bol len úradujúci majster sveta Graham Hill, na ktorého Courageovi chýbalo sedemnásť sekúnd. Nie zlé na maličký tím, ktorý hľadal peniaze doma po šuplíkoch.

“Formula 1 bola vtedy úplne iná, v ére pred Berniem,” pousmial sa Williams. “Do Monaka sme šli siedmi; ja, traja mechanici, šofér nákladiaku, Piers a jeho manželka Sally. Sally nám robila časomeračku. Ja som dostal 900 libier za to, že som nasadil jedno auto. V Monte Carle ste sa však s 900 librami ďaleko nedostali, a to ani v tých časoch. Peniaze som si musel požičať od Piersa, aby som zaplatil za hotel.”

Po týchto pretekoch však Williams jasne odkázal aj veľkým tímom, že s ním bude treba v budúcnosti počítať. A aby to ku koncu sezóny všetkým pripomenul, Piers Courage získal na okruhu Watkins Glen ďalšiu druhú priečku.

Z Couragea sa stala senzácia sezóny 1969 a do svojho tímu ho chcelo aj samotné Ferrari. Courage sa však rozhodol zostať v tíme so svojím priateľom Frankom, ktorý i naďalej horko-ťažko zháňal nové monoposty a ktorý si od neho z času na čas potrebovať požičať.

Pre sezónu 1970 mal navyše zabezpečené len šasi; do Formuly 1 sa rozhodol vstúpiť Alejandro de Tomaso s autom, ktoré navrhol Gian Paolo Dallara, dnes známe meno medzi konštruktérmi monopostov. Napokon sa podarilo nájsť aj financie na pohonné jednotky a prevádzku celého tímu, no Williams sa ako vždy pohyboval na hrane noža.

Silné puto medzi Courageom a Williamsom sa však náhle pretrhlo. Piers usilovne pracoval na tom, aby Dallarove obézne a nespoľahlivé šasi postupne vylepšoval, no nie dosť rýchlo.

Keďže pretekali v červených farbách, auto prezývali Paradajka a Frank tak robil ešte aj desiatky rokov neskôr. “Paradajka mohla byť veľmi dobrá. Dallara bol šikovný a Alejandro sa oženil s Američankou Isabelle Haskellovou, ktorá bola príbuzná s Fordovcami. Snažil sa preto prebudiť záujem Fordu o F1. Ak by sa to stalo, do nášho programu by pritieklo veľa peňazí,” prezradil Williams.

Potom však prišla Veľká cena Holandska. Piers Courage mal preteky dobre rozbehnuté, po štvrtine bol už na siedmom mieste, keď však v zadnej časti okruhu vyšiel zo stopy, na nerovnostiach si zlomil predné zavesenie a riadenie, jeho Paradajka trafila násyp, rozpadla sa a zachvátili ju plamene. Oheň podporil aj fakt, že jeho šasi bolo vyrobené zo zliatiny horčíka. V tej chvíli bol už Courage s najväčšou pravdepodobnosťou aj tak mŕtvy. Počas nárazu sa totižto uvoľnilo predné koleso, ktoré ho trafilo do hlavy a strhlo mu z nej prilbu.

Pre Franka Williamsa to bola veľká rana. “Potom sa všetko zosypalo a de Tomaso odišiel. Piersa som zbožňoval. Boli sme blízkymi priateľmi a keď zomrel, bolo to bolestivé. Vtedy som mal 28 rokov a nebol som zvyknutý na to, že zrazu dostanem taký úder do tváre. Po tomto bolo ťažké pokračovať, ale nikdy mi nenapadlo prestať. Nasledujúcu veľkú cenu sme z úcty vynechali, a potom sme využili naše zostávajúce šasi.”

“Bol to hrozný rok aj kvôli Bruceovi (McLarenovi, zomrel na testoch v Goodwoode), a potom Jochenovi (Rindtovi, zomrel v Monze). S Jochenom sme si boli veľmi blízki už od čias vo Formule 3. Prvýkrát som ho stretol na Wunstorfe, to boli jedny z tých letiskových pretekov, na ktorých trať lemovali balíky slamy.”

“V tréningu som toho chlapíka sledoval, ako jazdí na rok starom Cooperi a pomyslel som si, že som ešte nikdy v živote nevidel, aby mal niekto takú kontrolu nad autom. Bol ohromný. Keď prišiel do Anglicka na preteky F2, tak sme cestovali spolu. Stal som sa jeho najväčším fanúšikom,” pripomenul si čiernu sezónu 1970 Williams.

V nasledujúcich rokoch mal Frank Williams čo robiť, aby tím udržal nad vodou; de Tomaso tím opustil a s ním aj akákoľvek nádej finančnej podpory od Fordu. Ukázal však svojho nezlomného ducha, keď chodil “od sponzora k sponzorovi” a zháňal financie na prevádzku stajne za to, že partnerovi umožní mať logo na jeho autách.

“Zrazu som zostal bez auta, bez pilota a s obrovskými dlhmi. Jediný hmatateľný majetok boli dva použité motory Cosworthu. Aby som mohol pokračovať, predal som všetko, čo som mal — oblečenie, hodinky… Neverili by ste veciam, ktoré som spravil. Nešlo o nič nekalé, no zvyškom roka 1970 som len prekrivkal,” priznal Williams. “Viem, že iní by skrátka vyhlásili bankrot.”

Williams obyčajne minul všetky zisky z aktuálnej sezóny na to, aby zaplatil dlhy z predchádzajúcej. Toto trápenie trvalo šesť rokov, počas ktorých zaniklo niekoľko projektov súkromných tímov. Frank však vydržal a stal sa majstrom vo vytrvalosti.

Ako to, že sa mu podarilo uspieť tam, kde iní zlyhali? Svojou osobnosťou dokázal ostatných tak očariť, že tí mu boli ochotní dodať súčiastky, požičať mu vybavenie či dokonca aj uňho pretekať. Vďaka tomu takmer vždy dokázal nájsť dvoch jazdcov, ktorí by si sadli do jeho áut, i keď nebol ďaleko od bankrotu. A v sezónach 1973-1976 takto dokázal presvedčiť takmer 30 pilotov (z toho jednu ženu).

Nájsť stabilnú náhradu za Piersa Couragea skrátka nebolo jednoduché, no Williams bol vďačný za skvelé výkony takých mien ako Jacky Ickx, Gijs van Lennep, Jacques Laffite, ktorí mu pomohli udržať tím na radare F1.

Finančná katastrofa však číhala za každým rohom. Frankovi Williamsovi v jeho továrni niekoľkokrát za omeškané platby účtov odpojili telefón a on sa musel uchýliť k tomu, že tím riadil z červenej telefónnej búdky pred budovou. Williams pred pár rokmi sám smutne priznal, že v istom období to tak naozaj bolo. Takmer vždy sa mu však podarilo od jedného si požičať, aby inému mohol vrátiť.

Na začiatku roka 1975 bola situácia vážna, Gian Paolo Dallara predstavil Franka Williamsa ropnému boháčovi Walterovi Wolfovi, ktorý do tímu postupne lial peniaze. “Súhlasil som, že mu kúpim motor. Koncom roka som mu už kupoval jedenásty,” prezradil Wolf, ktorý napokon nedostal peniaze priamo. Williams mu dlhy splatil prevedením 60-percentného podielu. V tom istom čase Wolf získal aj tím Hesketh. Zo šasi Hesketh 308C sa stal monopost s označením FW05.

“Keď sa objavil Walter, finančne som bol úplne vyčerpaný. Bol to tvrdý biznismen, ale teraz sme mali aspoň dosť peňazí na to, aby sme platili účty,” vydýchol si Frank Williams, Wolfovi určite vďačný za jeho pomoc, no byť vo vlastnom tíme de facto podriadeným nenapĺňalo jeho predstavy. V roku 1977 preto predal zvyšok stajne Wolfovi a rozhodol sa začať odznova. Skúsenejší, múdrejší, s kontaktmi.

Vznikol Williams.

Do novovzniknutej stajne si prizval aj mladého konštruktéra Patricka Heada, s ktorým sa spoznal v roku 1975. Vtedy asi ani jeden z nich netušil, že stoja na prahu niečoho obrovského, na prahu novej éry. Spojili sa dva talenty, ktoré sa vzájomne dopĺňali. Kým Patrick Head si vzal na starosť všetko, čo malo niečo spoločné s technikou, Frank Williams sústredil svoju energiu na to, aby Williamsu pomohol rásť aj finančne. V časoch, keď rozpočty tímov rástli exponenciálnym tempom, by bez toho neprežil.

“Teraz sa veci začali meniť. Predtým sme sa len trmácali od jednej technickej katastrofy k druhej, pretože som nikdy nenatrafil na naozaj dobrého konštruktéra. V tých časoch sa to nehemžilo kvalifikovanými absolventmi univerzít. Patrick bol súčasťou novej vlny a na všetko sa pozeral cez logiku inžiniera. Zas a znova sme profitovali z tejto logiky, jeho odhodlania a skvelého konštruktérskeho nosu,” vychválil Heada Williams.

Tímu sa vďaka jeho šéfovi podarilo získať nových sponzorov zo Saudskej Arábie a všetko sa naplno rozbehlo, o to viac po príchode mladíka Alana Jonesa. “Alan bol obrovským prínosom pre náš tím. Žiaľ, v dnešnej dobe už takí ľudia nie sú. On a Patrick si veľmi dobre rozumeli, jeden druhého potrebovali, aby zo seba dostali maximum. Mali medzi sebou veľký vzájomný rešpekt.”

Patrick Head mal nápady, Williams peniaze aj dobrého jazdca. Vznikol z toho rýchly monopost FW06, ktorý v sezóne 1978 síce získal len jedno pódium, no keď mu konečne obrúsili ostré hrany a svetlo sveta uzrel jeho potomok FW07, Williams obsadil v konštruktéroch druhú priečku a medzi jazdcami skončil Jones tretí. “Vďaka Patrickovi sme zrazu mali v rukách veľmi silný monopost a takmer všetkých sme bleskovo predbehli.”

Alan Jones vyhral štyri z posledných šiestich veľkých cien sezóny. Bola to predzvesť toho, čo malo prísť. Sotva päť rokov ubehlo odvtedy, čo Frank Williams vybavoval bežnú agendu tímu z telefónnej búdky a exekútori mu klopkali na dvere, a zrazu bol Williams majstrom sveta Formuly 1.

Spolupráca Patricka Heada a Franka Williamsa pretrvala neskutočných 35 rokov. Keď Head v roku 2012 odchádzal z Williamsu, Williams mu veľmi ďakoval. “My dvaja sme sa dopĺňali. Každý sme mali rozdielne úlohy a on ich plnil dobre. Veľmi na seba tlačil, hoci bol trochu panovačný. Ja som nikdy nebol panovačný, vždy trochu ustúpim. Je to skvelá osobnosť, skvelý človek. Stále ma napĺňa obdivom.”

Zvyšok Williamsovho príbehu je už všetkým dobre známy; nasledovalo deväť konštruktérskych a sedem jazdeckých titulov, 114 víťazstiev a do dnešného dňa 313 pódií. Keď však na toto všetko spomínal Frank Williams, v prvom rade nehovoril o pretekoch, sezónach či technike. Hovoril o ľuďoch. O ľuďoch, ktorí tvorili jeho stajňu. Keď bol povýšený do rytierskeho stavu, za všetko ďakoval zamestnancom, tí boli vždy na prvom mieste, napokon aj pri predaji tímu spoločnosti Dorilton Capital. “Naozaj ma teší, že boli aj takýmto spôsobom ocenené úspechy nášho tímu,” povedal po tom, čo ho ľudia začali oslovovať sir Frank Williams.

Ak ste sa s Frankom Williamsom pustili do debaty, z jeho strany by nikdy nepadla ani zmienka o 8. marci 1986 a jeho autonehoda, po ktorej zostal na celý zvyšok života na vozíku. Jeho pracovné tempo to neovplynilo a vraj ani nemalo zmysel sa o tom baviť. Prvých 45 rokov života skrátka žil jedným spôsobom, zvyšné roky druhým.

A svoju tímu naozaj odovzdával všetko. Keď v roku 2009 predával desaťpercentný podiel stajne Totovi Wolffovi, vysvitlo, že od vzniku tímu všetko preinvestoval a z peňazí si nezval nič. Až do spomínaného roku, kedy si povedal, že je načase konečne splatiť hypotéku.

“Mám 67 rokov a nebudem žiť navždy,” uviedol v roku 2009. “Zo spoločnosti som nikdy nevybral žiadne peniaze. Čas ma trochu dobieha, no nemám v úmysle prísť o kontrolu nad spoločnosťou alebo zastaviť svoje aktivity vo Formule 1. Tento predaj má čisto osobné motívy. Ak mám hovoriť za seba, je načase splatiť pár účtov. Ako napríklad moju hypotéku.”

Napokon poznamenal: “Formula 1 je môj život a bude ním, kým budem psychicky a fyzicky zdravý na to, aby som mohol pokračovať. Neželám si robiť nič iné, ísť nikam inam, neželám si sedieť doma a čítať noviny. Milujem, čo robím a mám skvelý život.”

Súvisiace články

Diskusia