Mercedes víťazil v Rusku už za vlády cára Mikuláša II.
V posledný septembrový víkend sa kráľovská disciplína motoristického športu definitívne rozlúči s európskym kontinentom. Veľká cena Ruska je stále jedným z novších podujatí v kalendári majstrovstiev sveta Formuly 1. Dodnes sa uskutočnilo 7 pretekov, všetky na trati v Soči, ktorá sa stala v poradí 72. okruhom veľkých cien F1. Možno to tak na prvý pohľad nevyzerá, ale okruh v Soči má mnoho spoločného s niekoľkými ďalšími traťami, na ktorých sa preháňajú najrýchlejšie monoposty.
Soči je nielen najväčšie ruské letovisko ale aj jedno z najväčších na svete. O oficiálny titul najdlhšieho mesta na svete súperí s austrálskym Perthom, ktoré je medzi fanúšikmi známe skôr ako rodisko Daniela Ricciarda. Oblasť Veľkého Soči sa rozprestiera pozdĺž pobrežia Čierneho mora v dĺžke 145 kilometrov. Okruh je hneď vedľa pláže, ktorá býva v lete poriadne preplnená. Preteky sa tu konali v apríli a na začiatku mája, aj v októbri a na konci septembra, ale vtedy sú už pláže a esplanáda väčšinou opustené. Avšak susedný zábavný park je vždy veľmi rušný.
Napriek tomu, že sa tu v roku 2014 konali zimné olympijské hry, je Soči paradoxne jedným z najteplejších miest v Rusku. Turisti si tu však môžu užiť to najlepšie z oboch svetov s lyžiarskymi strediskami na Kaukaze a aj kúpanie pri mori. Lyžiarska sezóna v strediskách okolo Soči napriek tomu začína až v decembri
Autodróm v Soči, ako dnes znie jeho oficiálny názov, je druhým okruhom v tohtoročnom revidovanom kalendári, ktorý sa koná na mieste olympijských športovísk. Myšlienka spojiť Formulu 1 a podujatie pod piatimi kruhmi nie je pritom úplne nová. Pokusy odjazdiť preteky v rámci olympiády v Barcelone v roku 1992 stroskotali na olympijskej charte (ale nielen na nej), ktorá okrem iného hovorí, že súťažiaci športovci musia svoje výkony dosiahnuť vlastnými silami. Nuž a v monopostoch sú jazdci predsa len viac závislí od výkonu motora. A tak sa Formula 1, ktorá sa čo do sledovanosti môže s olympijskými hrami smelo porovnávať, vydala aspoň na miesta, kde sa hry v minulosti uskutočnili.
Okruh v Melbourne je predsa len trochu vzdialenejší od olympijských štadiónov. Nehovoriac o niekdajších tratiach Avus a Long Beach, ktoré spadajú pod aglomeráciu Berlína a Los Angeles. Ale trať na pobreží Čierneho mora sa podobne, ako tie v hlavnom meste provincie Quebec Montreale, v Mexico City, či katalánskej Barcelone, môže pýšiť tým, že prechádza priamo dejiskom olympijských hier.
S kanadskou traťou má Autodróm Soči spoločné to, že aj v Rusku bol okruh postavený na umelo vytvorenom pozemku. Podobne ako celá olympijská dedina s najvýznamnejšími arénami a infraštruktúrou pre zimnú olympiádu v roku 2014, je totiž postavený na bývalej skládke odpadu situovanej pozdĺž Čierneho mora len dva kilometre od hraníc s Gruzínskom.
Samotné plány usporiadať olympijské hry v najobľúbenejšom ruskom letovisku siahajú ešte do roku 2002, keď Američania usporiadali zimné hry v Salt Lake City. Práve vtedy sa úradníci Krasnojarského kraja rozhodli predložiť ruskému olympijskému výboru návrh na kandidatúru Soči pre usporiadanie zimných olympijských hier. A zatiaľ, čo športoviská boli postavené v kopcoch Veľkého Kaukazu, centrum olympiády sa odohrávalo v letovisku Alderskij neďaleko medzinárodného letiska v Soči, ktoré má príjemné stredomorské podnebie.
Už počas výstavby olympijskej infraštruktúry členovia Ruskej automobilovej federácie úzko spolupracovali s olympijskou plánovacou skupinou, aby vybrali vhodné miesto na umiestnenie okruhu. Ešte na začiatku tohto desaťročia totiž Bernie Ecclestone podpísal novú zmluvu s gubernátorom Krasnojarského kraja o usporiadaní veľkej ceny v čiernomorskom letovisku v Soči. Ruská vláda vyčlenila rozpočet vo výške takmer 200 miliónov dolárov na okruh, ktorý mal nasledujúcich sedem rokov hostiť najrýchlejšie monoposty.
Za konečnou podobou okruhu stojí podobne, ako u väčšiny najnovších tratí, architektonická kancelária Hermanna Tilkeho. Trať je jednou z najdlhších v F1 a je splnením dlhodobej túžby preniesť tento šport do Ruska. Záštitu nad organizáciou podujatia prevzal vtedajší ruský premiér Vladimír Vladimírovič Putin, ktorý sa každoročne zúčastňuje miestnych pretekov. S výstavbou sa začalo bezprostredne po skončení olympiády a okruh bol nakoniec dokončený v dohodnutom termíne. Rusko sa tak stalo 31. krajinou, ktorá hostila veľkú cenu Formuly 1.
Snahy zorganizovať preteky Formuly 1 v najväčšej krajine sveta pritom siahajú ďaleko do minulého storočia. Ak by sme sa pozreli do histórie ešte pred vznik oficiálnych majstrovstiev sveta F1, tak by sme zistili, že najväčší štát na svete nie je krajinou nepoškvrnenou motoristickým športom. Veľké ceny v uliciach vtedajšieho hlavného mesta Petrohradu sa tu uskutočnili ešte za vlády cára Mikuláša II. v rokoch 1913 a 1914. Prvú z nich vyhral Rus Georgij Suvorin v automobile Benz. Nemecký výrobca sa tešil z víťazstva aj o rok neskôr, keď za volantom sedel Willy Scholl. Nebyť prvej svetovej vojny a revolúcie v Rusku, mohla sa z tohto podujatia stať aj dlhodobejšia záležitosť.
O návrat najrýchlejších monopostov za vtedajšiu železnú oponu sa Bernie Ecclestone snažil už od začiatku 80. rokov minulého storočia. V Rusku chcel usporiadať preteky priamo na Červenom námestí a Veľká cena Sovietskeho zväzu dokonca figurovala v predbežnom kalendári pre sezónu 1983. Nikdy sa však nezačalo s výstavbou okruhu.
Pokusy zorganizovať preteky pokračovali aj po rozpade sovietskeho impéria. O usporiadanie súperili dve najväčšie ruské mestá – Moskva a Petrohrad. Stále sa však všetko viac odohrávalo na papieri, ako v skutočnosti. Veci sa rozhýbali až v roku 2008, keď sa konečne začalo s výstavbou okruhu s parametrami spĺňajúcimi náročné požiadavky Formuly 1.
Trať v blízkosti dedinky Feďukino vzdialenej 97 kilometrov od centra Moskvy navrhol Bernieho dvorný architekt Hermann Tilke. Nemeckoruské konzorcium, ktoré zabezpečovalo stavbu, malo dokonca s Berniem podpísaný kontrakt na usporiadanie veľkej ceny v sezóne 2010, v ktorej debutoval v F1 prvý ruský pilot Vitalij Petrov. Rok pred konečným termínom sa však práce na výstavbe zastavili. Po niekoľkomesačnom zdržaní sa síce v stavbe trate pokračovalo, medzitým však Bernie stratil trpezlivosť a uzatvoril novú zmluvu s predstaviteľmi čiernomorského letoviska. Nový okruh pritom zhltol približne 150 miliónov amerických dolárov a dokončený bol napokon v júli 2012.
Administratívne leží Autodróm Soči v turistickom rezorte Alderskij neďaleko medzinárodného letiska Soči. Jeho časť bola postavená špeciálne pre účely pretekov a zvyšok trate prechádza ulicami mesta a obslužnými komunikáciami, priamo uprostred olympijského parku. Jeho skrátená verzia s dĺžkou 2,313 km býva používaná permanentne ako krátky okruh, či už na podujatia nižších motoristických kategórií, alebo na zdokonaľovanie šoférskych zručností.
Zastrešená hlavná tribúna sa nachádza oproti boxom pozdĺž cieľovej rovinky. Ponúka výhľad do prvej a poslednej zákruty a do zákrut 14 až 16. Pod tribúnou je kaviareň, obchody so suvenírmi a automobilové múzeum. Okrem hlavnej sú pri okruhu ďalšie štyri tribúny a celková kapacita okruhu je 55-tisíc miest na sedenie.
Boxy sú postavené necelých 200 metrov od železničnej stanice, odkiaľ trať smeruje na juhovýchod rovinkou k Námestiu medailí, kde športovci počas olympiády dostávali svoje ocenenia. Rovinka je zhruba v strede rozdelená miernym 30-stupňovým oblúkom, označeným ako zákruta číslo 1, za ktorým sa jazdci dostávajú do ulíc mesta. V skutočnosti však autá brzdia až pred druhou pravouhlou zákrutou. Hlavne po štarte tu býva pre niektorých optimistických jazdcov až príliš tesno.
Po krátkej rovinke nasleduje ľavá veľmi široká a rýchla, v poradí tretia 180-stupňová zákruta s konštantným rádiusom, ktorá je s dĺžkou 750 metrov najdlhšou v kalendári. V tomto mieste trať obchádza Spievajúcu fontánu, kde bolo v roku 2014 centrálne námestie hier. Práve táto zákruta pôsobí na pneumatiky na ľavej strane monopostu obrovskými bočnými silami, ale vozidlá s lepším vyvážením ju môžu prechádzať na plný plyn. V pretekoch sa tu dá jazdiť viacerými stopami, čo vytvára možnosti na predbiehanie aj pred štvrtou zákrutou, ktorá sa prechádza rýchlosťami okolo 200 km/h. Zvyšok trate je charakterizovaný sériou 90-stupňových zákrut spojených rýchlymi, plynulými rovinkami, ktoré však nie sú rovné.
Z tohto miesta sa piloti ďalšou dvojicou pravouhlých zákrut kladúcich zvýšené požiadavky na brzdy dostávajú najbližšie k pobrežiu Čierneho mora, aby sa potom po miernej šiestej a pravouhlej siedmej otočili na východ pred zimný štadión Boľšoj, kde sa uskutočnila časť hokejového turnaja. Pri výjazde majú jazdci tendenciu jazdiť až po okraji, ale musia dávať pozor, aby nevyšli na obrubník, ktorý môže rozhodiť auto.
Práve tu po krátkej rovinke začína technická časť okruhu s úzkymi zákrutami, ktoré jazdcov privedú na severný okraj olympijského parku. Desiata zákruta býva zvyčajne kritická z pohľadu dosiahnutého času na jedno kolo. Je to ďalšia pravouhlá zákruta, ale rozhodujúca je rýchlosť na výjazde.
Monoposty sa totiž potom dostanú na najrýchlejšiu pasáž okruhu, prechádzajúcu popred hlavnú olympijskú dedinu a korčuliarske a curlingové strediská, ktorú v skutočnosti tvorí tri štvrte kilometra dlhé esíčko tvorené dvojicou pravoľavých zákrut s veľkým polomerom. Táto časť končí trinástou 100-stupňovou pravou zákrutou, kde spomalenie pri brzdení presahuje hodnoty 6 G a v ktorej je ideálne miesto na predbiehanie.
Autá sa tu dostávajú do veľmi pomalého a technického záverečného úseku. Pred trinástou zákrutou sa už jazdci nachádzajú na permanentnej časti okruhu a popod most sa cez ľavú štrnástu s dvoma vrcholmi dostávajú k dvojici zradných pravouhlých zákrut. Za nimi nasleduje rovinka smerujúca späť k železničnej stanici, na konci ktorej sa autá dvojicou 80 a 100-stupňových zákrut otočia na cieľovú rovinku.
Boxová ulička začína ešte pred touto dvojicou zákrut a je jednou z najdlhších zo všetkých súčasných okruhov. To v kombinácii s rýchlosťou obmedzenou len na 60 km/h výrazne znižuje výber použiteľných stratégií v pretekoch. Nuž a keď sme pri všetkých tých naj, ruská trať sa môže popýšiť ešte jedným prvenstvom. Z okruhov v súčasnom kalendári je najplochšia, čo znamená, že na dĺžke necelých šesť kilometrov je jej prevýšenie len 192 centimetrov, čo je výška trochu urastenejšieho muža.
Hoci pôvodný kontrakt na usporadúvanie veľkých cien bol podpísaný na sedem rokov, v roku 2017 bol predĺžený o ďalších osem rokov. Už pred dvoma rokmi sa však čoraz hlasnejšie začínalo hovoriť o tom, že Formula 1 by sa mala presťahovať do dejiska prvých ruských veľkých cien – Petrohradu. Hovorí sa, že za všetkým je Vladimír Putin, ktorý vždy chcel, aby sa preteky konali v mieste jeho narodenia a zároveň jeho mocenskej základni.
Fámy sa nakoniec stali skutočnosťou len pred pár mesiacmi, keď bolo oznámené, že od roku 2023 sa Veľká cena Ruska presunie na okruh Igora Drajv. Ten bol dokončený v roku 2019. Je to moderný motoristický komplex na ploche asi 100 hektárov. Pre potreby Formuly 1 však ešte na ňom prebehnú úpravy.
V miestach, kde prechádza súčasná trať v Soči, je už naplánovaná výstavba novej koncertnej haly a okruh by musel byť tak či tak výrazne skrátený. Nie je ani vylúčené, že autodróm v olympijskom parku môže postihnúť osud ďalšej trate, ktorá je spätá s olympiádou. Okruh Jacarepaguá v Riu de Janeiro, ktorý bol v 80. rokoch domovom Veľkej ceny Brazílie sa v roku 2006 najskôr stal obeťou realitných maklérov, keď prišiel o časť trate. Mestskí politici napokon o šesť rokov neskôr rozhodli, že okruh musí uvoľniť miesto plánovanému olympijskému parku Barra, ktorý sa stal srdcom olympijských hier v roku 2016 a dnes po ňom už niet ani stopy. A to napriek tomu, že existovali plány Hermanna Tilkeho na jeho obnovu s využitím časti verejných komunikácií, teda podobný koncept, aký Nemec neskôr použil v Soči.
