Silverstone: Od letiska, cez pašu pre ovce, až k ikone motoristického športu

Tento víkend je na rade okruh, na ktorom sa konala prvá Grand Prix pod hlavičkou Formuly 1. Možno si položíte otázku, prečo sa tak stalo práve ostrovoch Viliama Dobyvateľa. Odpoveďou môže byť to, že s Veľkou Britániou sa v počte pretekárskych okruhov môže porovnávať máloktorá iná krajina. A len jeden z týchto okruhov sa môže hrdiť prívlastkom domov britského motoristického športu.

To, že sa prvé preteky Formuly 1 uskutočnili na okruhu Silverstone, vie snáď každý, kto sa o motoristický šport aspoň trochu zaujíma. Menej známa je už skutočnosť, že oficiálne sa tu 13. mája 1950 jazdila Veľká cena Európy a zúčastnilo sa na nej aj Jej veličenstvo kráľovná Alžbeta II., vtedy ešte ako princezná so svojím otcom, kráľom Jurajom VI.

Dodnes je to jediné britské podujatie, na ktorom sa zúčastnil vládnuci panovník. Koníky pod kapotou britskej panovníčke pravdepodobne neučarovali tak, ako tie skutočné, pretože sa tu už nikdy potom neobjavila a to napriek tomu, že britská veľká cena je odvtedy pevnou súčasťou každej sezóny Formuly 1.

To sa však nedá povedať o okruhu južne od Northamptonu. Po prvých piatich ročníkoch na tejto trati sa preteky presťahovali na dostihovú trať Aintree v Liverpoole, s ktorou sa Silverstone striedalo v párnych rokoch. Výnimkou bol rok 1962, keď sa preteky Formuly 1 v Aintree konali dva nasledujúce roky po sebe. Bolo to ale aj naposledy, kedy sem zavítali monoposty F1.

Od nasledujúcej sezóny sa s britskou železnou pravidelnosťou Silverstone striedalo s okruhom Brands Hatch na juhovýchode Londýna, tentokrát ale v nepárnych rokoch. Tento stav trval až do roku 1986. Odvtedy sa jazdí už len na okruhu, ktorý bol postavený na jednom zo stoviek bývalých letísk určených najskôr na obranu Británie a neskôr aj na útoky bombardérov na pevninu v Európe.

Letisko Silverstone bolo postavené v roku 1943 severozápadne od Londýna neďaleko malej rovnomennej dedinky ležiacej južne od mesta Northampton a stalo sa základňou 17. operačnej výcvikovej jednotky kráľovských vzdušných síl RAF. Jeho hlavnou funkciou bolo trénovať posádky dvojmotorových bombardérov Vickers Wellington. Keďže tieto veľké lietadlá nemohli fungovať na malých trávnatých letiskách, boli v Silverstone postavené dve asfaltové dráhy s dĺžkou 882 metrov a tretia s dĺžkou viac ako 1000 metrov, ktoré boli vzájomne otočené o 40 stupňov.

Počas vojny zabezpečovalo prevádzku letiska až 2000 ľudí. Rovnako ako množstvo vojenských letísk, aj Silverstone bolo na konci druhej svetovej vojny vyradené z prevádzky a ostalo opustené. V hangároch sa skladovali len automobily Hillman a Sunbeam určené na vývoz.

To, že nielen Taliani, ale aj Angličania milujú automobilové súťaže, dokazujú hneď prvé preteky, ktoré sa na tomto mieste uskutočnili. V septembri roku 1947 sa skupinka dvanástich mužov rozhodla, že sa pokúsi zistiť, ktorý z nich je najlepší jazdec. V Británii však vtedy neexistoval žiadny stály okruh a uzavrieť verejné komunikácie tak, ako sa to vtedy zvyklo robiť napríklad pri známych pretekoch na ostrove Man, bolo na pevnine nemožné.

Jeden z týchto mužov býval v dedinke Silverstone a vedel, že letisko slúži už len ako paša pre ovce miestnych farmárov. Obslužné cesty, ktoré viedli po obvode letiska a v ktorých strede sa nachádzali tri štartovacie dráhy umiestnené do trojuholníka, sa zdali byť vhodným miestom pre uskutočnenie ich plánu.

Od myšlienky potom už nebolo ďaleko k činu. Trať dlhá dve míle smerovala od terajšej zákruty Club proti smeru hodinových ručičiek po obslužnej ceste ku Stowe, ďalej okolo Becketts a po jednej z dráh sa vrátila späť k prvej zákrute. Muž, ktorý to všetko vymyslel sa volal Maurice Geoghegan a počas nelegálnych pretekov zrazil v zákrute Club jednu zo zatúlaných oviec, pričom náraz odtrhol prednú nápravu a jeho auto Frazer Nash bolo na odpis. Možno vtedy ani sám netušil, že vytvoril okruh, ktorý sa stane jedným z najrešpektovanejších na celom svete.

Zaujímavé je, že história neskôr neformálne označila tieto preteky ako Mutton Grand Prix, čo v preklade znamená Veľká cena baranov. Nezaznamenala však ani jej dĺžku, ani jej víťaza. Z dostupných zdrojov sa dozvedáme len to, že miestnemu farmárovi bola uhradená jeho strata. Po týchto pretekoch sa na Silverstone vydávalo stále viac amatérskych pretekárov. Všetko to však prebiehalo len na základe džentlmenských dohôd, pretože letisko stále formálne patrilo armáde.

To, čo ľudia chceli a krajina potrebovala, bol riadny okruh. Zhruba v tom čase RAC (Royal Automobile Club – Kráľovský automobilový klub – dnešný Britský klub pretekárskych jazdcov BRDC) hľadal v krajine miesto konania veľkej ceny. Okruhy Brooklands, Donington a Crystal Palace, kde sa preteky konali pred vojnou, boli totiž v dezolátnom stave. Donington Park sa navyše stále používal ako skladisko pre armádu a Brooklands vlastnil výrobca lietadiel Vickers. Od amatérskych jazdcov sa dozvedeli aj o pretekoch neďaleko Silverstone. Činovníci klubu si pozreli „okruh“ a onedlho už klopali na dvere ministerstva letectva, pretože rovinatý terén základne, vzletové a pristávacie dráhy, obvodové cesty a široko otvorené priestory sa zdali byť ideálnou voľbou pre organizáciu motoristických pretekov.

Rokovania boli ťažké, ale 30. júna 1948 predseda klubu Wilfred Andrews mohol oznámiť, že dohodol ročný prenájom areálu letiska v Silverstone. Zároveň s tým sa verejnosť dozvedela, že prvá medzinárodná veľká cena sa uskutoční už o štvrťroka 2. októbra.

Andrews najal bývalého pilota RAF Jimmyho Browna, aby pripravil okruh, v ktorého strede farmári stále pestovali plodiny. Svoju prácu odviedol na vtedajšie pomery dobre. Okruh kombinoval obslužné komunikácie s dvoma pristávacími dráhami a jeho dĺžka dosiahla 5,896 kilometra. Mimochodom, prvú veľkú cenu navštívilo 100-tisíc divákov, čo je dvakrát viac, ako bolo dovtedy zaznamenané na motoristických pretekoch.

Pre zaujímavosť treba dodať, že nový okruh bol vtedy ohraničený len prázdnymi sudmi od oleja a 170 tonami balíkov slamy. Divákov od trate oddeľovali lanové ploty a vedenie pretekov sídlilo v stanoch. Povrch obslužných komunikácií bol dosť hrboľatý a na pristávacích dráhach boli stále osadené pristávacie svetlá. Potrebných bolo aj 10 míľ telefónneho vedenia a Brown na deň pretekov pripravil aj 620 traťových maršálov.

Medzitým FIA kvôli rozpočtu, ktorý bol nízky a nelákal príliš mnoho medzinárodných tímov, zmenila názov z Veľkej ceny Veľkej Británie na Veľkú cenu RAC. Medzi jazdcami na trati bol aj istý 19-ročný Stirling Moss a preteky vyhral Luigi Villoresi na svojom súkromnom Maserati 4CLT/48. Keď o štyridsať rokov neskôr Jimmy Brown zomieral, bol stále zamestnancom okruhu v Silverstone a aj pod jeho vedením sa okruh postupne zmenil na trať s vybavením svetového formátu.

Nevýhodou pôvodného okruhu, ktorý mal tvar hranatej osmičky bolo, že trať viedla po dvoch pristávacích dráhach, ktoré boli v strede ukončené ostrými vlásenkami. Jazdci sa tak počas veľkej ceny rútili najvyššou rýchlosťou po týchto rovinkách z opačných koncov tej istej dráhy bezhlavo oproti sebe. Tento problém Jimmy Brown vyriešil celkom svojrázne – obidve vlásenky oddelil veľkým plátnom, aby jazdci nevideli možnú hroziacu katastrofu… Napriek tomu veľká cena bola považovaná za úspech a dostala Silverstone na mapu motoristických pretekov.

Počas pretekov International Trophy v roku 1949 predstavitelia RAC rozhodli, že v nasledujúcom roku sa veľká cena uskutoční na obslužných cestách okolo letiska, teda z časti na tých, na ktorých sa uskutočnila aj Mutton Grand Prix. Zhodou okolností sa tieto preteky, ako už bolo spomínané v úvode, stali prvými v novozaložených majstrovstvách sveta Formuly 1.

Trať bola až na drobné detaily zhodná s verziou z roku 1949, keď bola kvôli obavám z bezpečnosti vypustená vnútorná časť vedúca po pristávacích dráhach, čím sa jej dĺžka skrátila na 4,710 kilometra. Zmizla šikana v Club Corner a štartová čiara sa nachádzala na rovinke Farm medzi zákrutami Abbey a Woodcote. Ako boxy sa podobne, ako neskôr na rakúskom Zeltwegu, využili pôvodné hangáre. Odtiaľ sa v roku 1952 cieľová rovinka presunula medzi zákruty Woodcote a Copse (zákruty pomenoval RAC podľa miestnych pamätihodností a významných miest v okolí), pri ktorej boli vybudované nové boxy.

V tejto konfigurácii sa okruh s malými zmenami používal nasledujúcich 38 rokov, počas ktorých pokračovalo postupné vylepšovanie boxov a diváckeho zázemia. V roku 1961 získal RAC do prenájmu poľnohospodársku pôdu v okolí okruhu, čím sa zväčšili príležitosti pre ďalší rozvoj. Po dvoch nehodách v boxoch bola v roku 1964 postavená nová boxová ulička, ktorá bola oddelená od cieľovej rovinky, čím sa výrazne zvýšila bezpečnosť súťažiacich a mechanikov. RAC povzbudený finančnými výnosmi okruhu založil v roku 1966 spoločnosť Silverstone Circuits Limited, ktorá mala na starosti obchodné aktivity. O päť rokov neskôr napokon klub odkúpil od ministerstva obrany celý pozemok s rozlohou 720 akrov, ktorý vlastní dodnes.

Silverstone hneď od začiatku patrilo spolu s Monzou k najrýchlejším okruhom sveta. V roku 1973 mladý Jody Scheckter stratil vo Woodcote kontrolu nad svojím McLarenom a v hodinách skončil na boxovom múre. Pri reťazovej reakcii vnikla havária, do ktorej sa zaplietlo desať ďalších monopostov a ktorá bola v tom čase najväčšou haváriou v histórii F1. Kolízia odhalila aj skutočnosť, že trosky mohli skončiť až na tribúnach a bolo zrejmé, že sú potrebné zmeny. O dva roky tak čakala na jazdcov vo Woodcote šikana a úplne nové garáže.

Priemerné rýchlosti monopostov sa v tom čase každý rok zvyšovali. V turbo ére dokonca prechádzali autá šikanou vo Woodcote rýchlejšie, ako sa to ich predchodcom darilo v pôvodnej zákrute. Až keď tu Keke Rosberg pri svojom kvalifikačnom kole v roku 1985 prelomil bájnu hranicu priemernej rýchlosti prevyšujúcu 160 míľ za hodinu (257,5 km/h), prišli k slovu prvé významnejšie úpravy trate od roku 1949. Najskôr bola medzi rokmi 1986 a 1987 zľahka upravená šikana Woodcote a vznikol úsek Bridge Corner s novou ostrou ľavo-pravou zákrutou Luffield. V nasledujúcom roku  boli zbúrané pôvodné boxy a na ich mieste boli za viac ako milión libier postavené nové, oveľa väčšie garáže, doplnené tlačovým strediskom, ktoré bolo dokončené v roku 1988.

Ale prvé, naozaj veľké zmeny prišli až po pretekoch v roku 1990. Následkom nich sa okruh stal viac technickejším. Prepracovaný bol profil každej zákruty okrem dvoch: Woodcote a Abbey. Zmenil sa nájazd do Copse, ktorý dostal menší polomer a v tomto mieste sa zväčšila aj výjazdová plocha. Z rýchlej zákruty Becketts medzi Maggotts a Chappel sa stalo esíčko, ktoré sa časom ukázalo byť pre jazdcov ešte náročnejším ako pôvodné usporiadanie. Medzi zákrutami Stowe a Club pribudol nový spomaľujúci úsek Vale (pomenovaný po právnikovi RAC). Rovinka Farm Straight bola skrátená a na jej konci pribudla technická pasáž so zákrutami Priory, Brooklands a Luffield. Už o tri roky, po úmrtiach Ayrtona Sennu a Rolanda Ratzenbergera v Imole a haváriách JJ Lehta a Pedra Lamyho počas testov v Silverstone, sa prerábalo znova: Copse sa ešte viac spomalila, zatiaľ čo sa úplne zmenil profil zákruty Stowe a pribudla šikana v zákrute Abbey. Menila sa aj zákruta Priory, ktorá sa stáčala smerom k zákrute Brooklands o niečo skôr, čím sa Brooklands stala ostrejšou.

Ďalšie úpravy sa uskutočnili v roku 1996, keď sa opäť menila Stowe Corner, ktorá mala po novom dva vrcholy. Vytvoril sa tu väčší priestor pre výjazdovú plochu a Stowe sa mohla opäť stať rýchlejšou. Ďalšie významné zmeny pribudli o rok neskôr, keď bol prestavaný komplex Priory – Brooklands – Luffield, pričom na novej podobe sa svojimi pripomienkami podieľali aj jazdci. Ďalšie zmeny, ktoré nasledovali v roku 2003, boli vyvolané pretekmi superbikov. Rýchlosti vo Woodcote boli totiž čoraz znepokojujúcejšie a v Luffielde pribudla nová vracačka s menším polomerom. Pre veľké ceny sa však používala pôvodná konfigurácia.

Posledná veľká rekonštrukcia prišla v rokoch 2009-11. Po dlhých vyjednávaniach bola dva roky pred ich začiatkom oznámená investícia v hodnote 27 miliónov libier určená na prestavbu okruhu tak, aby vyhovoval aj predpisom FIM na usporiadanie motocyklových pretekov MotoGP. Ohrdnutý Bernie Ecclestone najskôr koketoval s myšlienkou vrátiť veľké ceny na Brands Hatch, ale nasledujúce leto oznámil, že od sezóny 2010 sa veľká cena bude konať buď na zrekonštruovanom okruhu Donnington Park, alebo nikde. Stavebné úpravy na Donningtone však nepostupovali podľa plánu, a tak napriek Bernieho vyhrážkam nakoniec Formula 1 ostala na Silverstone.

Medzi rokmi 2009-2010 bola vnútri okruhu vybudovaná nová sekcia Arena. Zákruta Abbey sa z ľavej stala pravou, pribudla rýchla ľavá zákruta Farm a samotný úsek Arena pozostávajúci z jednej pravej Village a dvoch ľavých zákrut The Loop a Aintree, odkiaľ sa rovinkou v mieste jednej z pôvodných pristávacích dráh, ktorá je pomenovaná na počesť bombardérov Wellington,  pripája v zákrute Brooklands na pôvodný okruh. Trať však v mene „pokroku“ prišla o jednu zo svojich najväčších výziev rýchlu pravú zákrutu do kopca Bridge Corner vytvorenú v roku 1991. Pôvodná trať medzi zákrutami Bridge a Priory síce stále existuje, ale v roku 2011 bola oficiálne vyradená z prevádzky a dnes je v nej vyhradený priestor na piknik pre divákov.

O rok neskôr pribudla medzi zákrutami Club a Abbey 390 metrov dlhá a 30 metrov vysoká moderná budova boxov, pre svoj tvar prezývaná aj The Silver Wing. Priniesla 41 nových garáží s komfortnou plochou 5768 m², nové priestory pre riaditeľstvo pretekov a médiá, pohostinstvá, apartmány, konferenčné sály a multimediálne centrá. Nová budova boxov znamenala aj to, že po tretíkrát v histórii sa štartová čiara sťahovala na iné miesto. V tejto konfigurácii sa trať používa dodnes.

Okruh si vďaka kombinácii rýchlych a stredne rýchlych zákrut naďalej zachoval svoj vysokorýchlostný charakter a piloti v súčasných monopostoch dokonca nemusia používať brzdy v desiatich zákrutách, pričom v dvoch z nich (Luffield a Becketts) bočné zrýchlenie nepresahuje hodnotu 2 G. Zabúdať netreba ani na deviatu takmer priamu Copse, ktorá patrí k najrýchlejším, ale aj najnáročnejším zákrutám v celom kalendári a je skutočnou skúškou nervov pre všetkých pilotov.

Okruh dostal v roku 2017 nový asfalt, keď ten pôvodný bol ešte z roku 1997 (ak nepočítame novovybudovanú časť vnútri areálu) a bol už príliš hrboľatý. Po blamáži s veľkým počtom havárií za cieľovou rovinkou v sezóne 2018, sa FIA vrátila k dvom DRS zónam. Dobrou správou pre anglických fanúšikov, ktorí tu vždy dokázali vytvoriť unikátnu atmosféru je, že okruh ležiaci na 52° severnej zemepisnej šírky, čo znamená, že je zo všetkých súčasných tratí F1 najbližšie k severnému pólu, by mal hostiť preteky najvyššej kategórie najmenej do roku 2024, keďže Britskému klubu pretekárskych jazdcov sa po odchode Bernieho Ecclestona podarilo s FOM uzatvoriť nový kontrakt  na usporiadanie Britskej Veľkej ceny v Silverstone.

Tradičný okruh tak naďalej ostáva súčasťou kalendára a môže sa pochváliť skutočnosťou, že len v Monaku a Monze sa konalo viac veľkých cien. Počas viac ako sedemdesiatich rokov boli diváci na Silverstone svedkami niekoľkých pozoruhodných momentov Formuly 1.

Či už to bolo prvé víťazstvo Ferrari s Josém Froilánom Gonzálezom v roku 1951, alebo epické súboje Jima Clarka, z ktorých najpamätnejšie je jeho víťazstvo v roku 1967. Sir Jackie Stewart tu vyhral svoju prvú domácu veľkú cenu v sezóne 1969, Williams svoju vôbec prvú GP v roku 1979.

Osemdesiate roky najviac symbolizuje klasický súboj, v ktorom Nigel Mansell zdolal tímového kolegu z Williamsu Nelsona Piqueta v zákrute Stowe. V ďalšom desaťročí pribudlo domáce víťazstvo Damona Hilla v roku 1994, keď mu trofej odovzdávala princezná Diana, ale aj prekvapivé prvenstvo Johnnyho Herberta v roku 1995. V novom miléniu medzi domácimi fanúšikmi najviac rezonuje premiérové domáce víťazstvo Lewisa Hamiltona, ktorý v roku 2008 zvládol mokré podmienky o triedu lepšie ako ostatní jazdci.

Miesto, kde je dnes pretekárska dráha, začalo písať svoju históriu ako letisko a lietadlá tu pristávajú dodnes. Niektorí dokonca vravia, že Silverstone sa počas víkendu veľkej ceny stáva najrušnejším letiskom v krajine, čo sa týka frekvencie pristátí a vzletov. Mimochodom trofej, ktorú tu jazdci dostávajú (RAC Cup), je najstaršou udeľovanou v F1. Víťaz však dostáva len jej kópiu a originál sa po ceremoniáli na stupňoch víťazov vracia späť do miestneho múzea. Automobily Formuly 1 už nemusia vyzerať tak elegantne, ako kedysi, ale Silverstone si aj napriek desiatim prestavbám stále zachováva svoj charakter, keď jazdcom neodpúšťa žiadne chyby, čím ich núti ukázať to najlepšie zo svojho umenia.