Príbeh o láske k životu. Alex Zanardi nám všetkým dokázal, že sa nemáme na čo vyhovárať

Nie každý najlepší jazdec je majster sveta a nie všetci hrdinovia nosia plášte. Príbeh Alexa Zanardiho je oveľa viac než príbehom pretekárskeho jazdca. Je to príbeh o inšpirácii a hlavne o láske k životu.

V prvý májový deň nás vo veku 59 rokov navždy opustil Alex Zanardi. Nekrológy a kondolencie prichádzali z celého sveta. Keď ste počúvali, ako smotánka motoristického športu hovorí o večnom talianskom bojovníkovi, vedeli ste, že jeho príbeh sa líši od príbehov ostatných veľkých jazdcov. Alessandrovmu príbehu nedominujú trofeje a tituly, ale odhodlanie čeliť nepriazni osudu, snaha nájsť niečo pozitívne aj v najťažších situáciách a nikdy sa nevzdať.

Príbeh Alexa Zanardiho je presne o tom, že ani v najťažších chvíľach sa nemáme na čo vyhovárať. Najväčšie úspechy talianskeho jazdca prišli práve po chvíľach najväčších útrap. Jeho kariére dominujú dve ťažké nehody, dva neúspešné pokusy o kariéru vo Formule 1, dva dominantné tituly v Amerike a dve zlatými medailami ovenčené účasti na olympijských hrách.

Pre šampióna Formuly 3 a vicešampióna Formuly 3000 bol prestup do Formuly 1 logickým krokom. Snaha presadiť sa s Jordanom, Minardi a Lotusom však nebola úspešná. Naopak, najznámejšou epizódou z tohto obdobia je jeho hororová nehoda v Spa. Bol rok 1993, krátko pred začiatkom éry posadnutej bezpečnosťou. Z pohľadu na tú nehodu aj dnes mrazí. Alex utrpel ťažký otras mozgu a do konca sezóny bol mimo hry.

„Veľa si z tej nehody nepamätám. Spomínam si na neprofesionálnych belgických doktorov, ktorí mi dali zelenú a podľa nich som bol v pohode a mohol som jazdiť. Ja som však nemohol stáť na nohách. Mal som neuveriteľné závraty, nie bolesti, ale závraty,“ spomínal Zanardi v podcaste Beyond The Grid.

„Daniela (od roku 1996 až do jeho smrti Alexova manželka, pozn. red.) ma odviezla domov, pretože som nemohol lietať, nemohol som stáť na nohách, mohol som len ležať so zavretými očami. Následkom prudkého spomalenia mi opuchol mozog, explodovali všetky jemné cievky v očiach, takže som nasledujúci mesiac mal červené oči a vyzeral ako Dracula,“ povedal Alex.

Snaha o návrat s Lotusom v roku 1994 neviedla k reštartu. Tím v predsmrtných kŕčoch nepomohol Zanardimu k ďalšiemu angažmánu vo Formule 1 a nasledoval prestup do americkej série CART, kde sa naplno prejavil potenciál talianskeho pretekára. V rokoch 1997 a 1998 získal dva fantastické tituly a opäť bol na popredných stránkach.

Ozval sa mu Sir Frank Williams, ktorému už predtým vyšiel ťah s angažovaním šampióna amerických sérií Jacqua Villeneuva. Spojenie Zanardiho s Williamsom však v roku 1999 absolútne nefungovalo. Kým jeho tímový kolega Ralf Schumacher získal s celkovo nekonkurencieschopným monopostom vynikajúcich 35 bodov a tri pódiá, na Alexovom konte svietila nula.

Zanardi, verný svojej povesti, sa však na nič nevyhováral. „Kľúčom k úspechu je, že by ste vždy mali pracovať s cieľom udržiavať rýchlosť viac-menej na rovnakej a slušnej úrovni. Väčšinu času bola absolútne nedostatočná, ale občas bola skvelá. Nie slušná. Skvelá,“ povedal Willovi Buxtonovi v knihe Moja najväčšia prehra.

„Určite existujú dôvody, prečo to nefungovalo. Mohol by som o tom rozprávať hodiny. Napríklad technické aspekty neboli vyhodnocované správne, ale ak by som sa k tomu teraz vracal, vyznelo by to ako výhovorky. Nechcem na nikoho ukazovať prstom, pretože môj tímový kolega Ralf Schumacher v tom roku získal 35 bodov. Ja žiadny.

Áno, mohol by som hovoriť o technických zlyhaniach, ktoré ma postretli. Mohol by som hovoriť o mojich problémoch. Mohol by som hovoriť o rozhodnutiach, ktoré v mojom mene urobili niektorí ľudia, aby zmenili technickú štruktúru v mojej polovici garáže. V skutočnosti mi však nikto neuprel možnosť ovplyvniť tieto rozhodnutia. Mohol som povedať: ‚Počkajte chvíľu, ja nesúhlasím‘,“ spomínal Zanardi.

Ak sa vášmu tímovému kolegovi darí a vám nie, asi ťažko môžete obviňovať všetko naokolo, ale nie seba. Alex si to veľmi dobre uvedomoval. „Určite som za to zodpovedný. Nikdy som nedokázal prispôsobiť svoj jazdecký štýl,“ povedal pre Autosport.

„Monopost vyžadoval hladký a veľmi presný jazdecký štýl. Môj inštinkt mi však velil, aby som jazdil agresívne,“ dodal Zanardi.

Nasledoval návrat do Ameriky, ale akoby ho prenasledoval tieň neúspešného pôsobenia vo Williamse. A prišla druhá nehoda. Toto bol ďalší veľký zlom v Alexovom príbehu. Po návrate do súťažného pretekania jazdil tento bývalý šampión na chvoste, nedarilo sa jazdcovi, nedarilo sa autu a prišla chyba.

Na výjazde z boxov na nemeckom Lausitzringu dupol na plyn až príliš tvrdo, dostal hodiny a jeho takmer stojaci monopost nabral zboku v plnej rýchlosti Patrick Carpentier. Auto sa rozpolilo na dve časti a náraz pripravil Alexa o nohy. Trať zaliali potoky krvi, ale vďaka rýchlemu zásahu lekárov prežil. Strata nôh, troch štvrtín objemu krvi a osem dní v kóme však nezlomnému Talianovi nevzali ani štipku vášne.

„Bol som tak blízko smrti, že keď som sa po ôsmich dňoch prebral z kómy, jednoducho som sa tešil. Radosť prekonala všetko ostatné, taký som bol šťastný, že žijem. Strata nôh bola v tej chvíli najmenší z mojich problémov. Jednoducho som bol veľmi, veľmi šťastný, že som prežil,“ povedal v Buxtonovej knihe.

Tu začala najinšpiratívnejšia časť Alexovho príbehu. Kým pre mnohých by strata nôh a dve neúspešné vystúpenia vo Formule 1 znamenali koniec, preňho boli novým začiatkom. Dostupné protézy ho frustrovali. Žiadna z nich mu nesedela. Čo teda urobil? Vyrobil si vlastné. S použitím svojich znalostí odpruženia pretekárskych áut dokonca prišiel aj s vlastným riešením technológie kolenného kĺbu.

Vybavený novými protézami sa vrátil do auta a bol úspešný. Stal sa jazdcom a víťazom pretekov cestovných automobilov, dobre zarábal a inšpiroval svojím príbehom. Po štyridsiatke si však povedal, že stále chce od života viac. Peniaze i pretekárske okruhy nechal za sebou a začal sa venovať paracyklistike. Len tak. Zadarmo. Bez vyhliadok na slávu.

Nebolo to len o tréningu, ale aj o práci na bicykli, ktorej súčasťou bol aj vývoj vo veternom tuneli. V Londýne mu na paraolympiáde v roku 2012 zavesili na krk dve zlaté medaily, o štyri roky neskôr v Riu ďalšie dve.

„Keď som v Londýne druhýkrát prešiel cieľovou čiarou, cítil som len smútok, pretože som si uvedomil, ako som sa nadchol pre tento konkrétny projekt. Uzatváral som kapitolu svojho života spôsobom, ktorý už ani nemohol byť lepší. Nemohol som si vysnívať nič krajšie, ako opäť vyhrávať preteky. V konečnom dôsledku to však bol koniec jednej kapitoly a vedel som, že od ďalšieho dňa si budem musieť nájsť niečo iné,“ povedal Buxtonovi.

„Samozrejme, bolo lepšie skončiť pred ostatnými ako za nimi, ale aj tak to bol koniec. V cieli som dokázal myslieť len na každý deň predchádzajúcich troch rokov. Zaujímalo ma len každé drobné zlepšenie, každá chyba, každý výjazd na kopec a všetok pot. Londýn 2012 bol horizontom a bola to pravdepodobne jedna z najlepších kapitol môjho života.

Keď si na to spätne pomyslím, bolo to radostné obdobie môjho života. Pripravoval som sa na niečo nevediac, že v cieli ma čaká veľká odmena v podobe slávy. Neočakával som to, ale bola to pridaná hodnota, rovnako ako zlatá medaila. Som na to veľmi hrdý. Skutočnou hodnotou bol všetok ten čas strávený v drevenej búde na mojej záhrade, kde skladujem všetky veci, tréning na bicykli a môj voľný čas, ktorý som strávil prostým ležaním a premýšľaním nad tým, ako by som mohol vylepšiť svoj bicykel a ako by som mohol lepšie využiť zvyšok môjho talentu,“ povedal jeden z najinšpiratívnejších mužov svojej generácie.

Veľmi by sme si priali, aby nám bol Alex inšpiráciou ešte dlhé roky. Jeho boj s osudom pokračoval až do samého konca. Príbeh o rekonvalescencii po nehode v roku 2020, keď sa pri tréningu zrazil s nákladným autom, nám však už nemohol porozprávať. Dlhých šesť rokov bojoval s podporou svojej manželky Daniely o návrat. Opäť inšpiroval, opäť mu fandil celý svet, ale v prvý májový deň svoj boj prehral. Alex Zanardi nás navždy opustil vo veku 59 ako šampión série CART, olympijský šampión a autor úchvatného príbehu o bojovnosti, nezlomnosti a láske k životu.

Ďakujeme, Alex!