Keď vám stúpne sláva do hlavy: Lekciu o egu Neweymu uštedrila jedna “totálna katastrofa”

Jeden úspech nestačí na to, aby ste boli v živote skutočne úspešní a aby ste sa stali špičkou vo svojom odbore. Adrian Newey, najlepší konštruktér v dejinách Formuly 1, si to uvedomuje a presne preto vďačí roku 1989, v ktorom si uvedomil, že človek sa musí vedieť naučiť, ako zvládnuť aj ťažké obdobia.

Po úspešných rokoch v IndyCar prišiel Adrian Newey do Formuly 1 v roku 1988 takpovediac ako veľká voda. Po sezóne 1987, v ktorej Leyton House March so svojím jedným autom získal len čestný jeden bod, dostal Newey za úlohu skonštruovať March 881, jeho celkom prvý monopost v efjednotke.

Nasledoval obrovský úspech, keď March získal 20 bodov. Ivan Capelli finišoval na VC Portugalska na druhej priečke, ba dokonca v úvode premenlivej Veľkej ceny Japonska bojoval o prvú priečku s McLarenom — od roku 1983 to bolo vôbec prvýkrát, čo preteky neviedlo auto s preplňovaným motorom.

Na tieto úspechy sa veľmi dobre spomína, no Adrian Newey rozhodne nezabúda ani na ťažké časy, ktoré nasledovali takmer bezprostredne po zisku šiesteho miesta v Pohári konštruktérov v spoločnosti tímov ako Lotus, Arrows a Williams.

“Podľa mňa mám šťastie, že som pre niečo zapálený. Potom ide o to snažiť sa v tom rozvinúť, pracovať s ostatnými, s kolegami a vybudovať si vytrvalosť,” rozhovoril sa Adrian Newey v podcaste Jamesa Allena. “Každý si pamätá dobré výsledky, na nespomínajú si už na pokazené roky, pokazené preteky. V skutočnosti vás však formujú práve tie, ako na to zareagujete a ako si udržíte vieru v seba samého.”

“V mojom prípade je aj jeden príklad,” priblížil štart svojho pôsobenia v F1. “Keď som mal 20 rokov, zažil som tak trochu zlaté časy mojej kariéry. Chcel som sa stať konštruktérom. Keď som mal 24 rokov, spočiatku som pracoval na projekte v športových autách. Keď som mal 25 rokov, pracoval som na projektoch v IndyCar a pracoval som pre výrobný tím Marchu. Ako 27-ročný som sa stal technickým riaditeľom v Leyton House.”

Mladíkovi sa napriek nízkemu veku náramne darilo. “Všetky tieto autá vyhrali buď preteky, alebo aj šampionáty. Auto pre Leyton House v roku 1988, ktoré bolo ako prvé moja zodpovednosť, prekonalo očakávania. Zo mňa sa stal takpovediac ten nový chalan na scéne Formuly 1.”

“Je možné, že mi to trochu stúplo do hlavy. V tlači som čítal všetky tie oslavné články a v duchu som si hovoril: Ak si myslíte, že toto prvé auto bolo dobré, len počkajte na to druhé pre rok 1989. A toto auto bolo hotovou a totálnou katastrofou,” pousmial sa Newey.

1989: Rok plný trápenia

Sezónu 1989 ešte Leyton House March odštartoval vo veľkom štýle, keď v obrovskej horúčave na okruhu Interlagos sa Mauríciovi Gugelminovi podarilo získať svoje jediné pódium v kariére. Toto tretie miesto si však vybojoval ešte v starom monoposte 881.

March od tretích pretekov sezóny nasadzoval model CG891, ktorý nezískal ani bod, len tri siedme miesta. Väčšinou sa do cieľa ani nedoplazil. Zo štrnástich veľkých cien videl Ivan Cappeli šachovnicovú vlajku len dvakrát, nuž Maurício Gugelmin zaznamenal päť dojazdov, v jednom však nebol klasifikovaný.

“Vtedy som to tak určite nevnímal, ale pri spätnom pohľade si myslím, že to bolo pre mňa veľmi dobré,” zamyslel sa 67-ročný Angličan. “V prvom rade vás také niečo naučí, že v konštruktérskej sfére nie je miesto pre ego. Musíte zostať nohami pevne na zemi a zachovať si objektívnosť.”

Veľký vrchol vystriedal veľký pád. “Na Formule 1 je jednou zo skvelých vecí, ale zároveň aj jej nevýhodou to, že je taká verejná. Netrvalo to však len pár pretekov, ale celý prekliaty rok. Osobne som nechápal, čo sa na tom aute pokazilo. Vtedy začnete o sebe pochybovať a aj jeden či dvaja kolegovia začali strácať vieru vo mňa.”

“V tom momente musíte siahnuť hlboko do svojich rezerv a veriť si, uvedomovať si, že život je plný vzostupov a pádov. Život nie je konštanta. Niekto hovorí, že chce byť len šťastný. To nie je reálne, no nie? Keby áno, bola by to nuda, pretože by ste stratili pojem o relatívnosti,” skonštatoval.

Neweyho prvý veľký boj prišiel na škole

Newey už v týchto rokoch vedel, aké je to snažiť sa vyšplhať na veľmi strmú horu. Naučil sa to ešte za svojich školských čias, preto bolo preňho jednoduchšie vyrovnať sa s problémovou sezónou. Druhá lekcia v tomto ohľade len upevnila jeho vytrvalosť.

“Šlo teda o to dostať sa cez to prácou a odhodlaním. Do istej miery som to však načerpal už na Univerzite v Southamptone,” vrátil sa späť do školy, kde namiesto toho, aby absolvoval dvojročné prípravy na maturitu a zložil maturitnú skúšku, si štúdium o tieto dva roky skrátil a šiel rovno na vysokú.

“Počas prvého roka v Southamptone som mal za sebou matematiku na úrovni šestnásťročných, no všetky prednášky rátali s tým, že ste už na úrovni osemnásťročných. Bolo to strašne, strašne ťažké a takmer ma vyhodili,” priznáva. “Bola to však dobrá lekcia. Aj rok 1989 bol dobrou lekciou, že keď sa veci kazia, ide o to, ako budete reagovať, veriť si a dôverovať si, že ak budete pokračovať vo svojom snažení, veci sa otočia.”