Veľký blondín už parkuje vedľa Patricka Tambaya a Philippa Streiffa

Ako ste si už mohli prečítať v stĺpčeku rýchle správy, vo štvrtok zomrel vo veku 80 rokov bývalý francúzsky pilot Formuly 1 Jean-Pierre Jabouille. Pokračuje tak čierna zima francúzskeho motoristického športu, keď v priebehu dvoch mesiacov opustili tento svet tri legendy nielen F1. Medzi nimi má však Jabouille v histórii najvyššej motoristickej kategórie už navždy osobitné postavenie priekopníka nových technológií.

Tento Parížan pochádzal z pohľadu Formuly 1 z nezvyčajného prostredia. Krátky čas študoval moderné umenie na Sorbonne, ale po tom, ako sa zúčastnil slávnych pretekov do vrchu Mont-Dore v Auvergne, ho zlákali motoristické preteky. Jeho začiatky boli skromné. V roku 1966 debutoval za volantom vlastného automobilu Alpine v pretekoch na 1000 km v Paríži a v Monze v novovzniknutej sérii Renault 8 Gordini. Jabouille si autá pripravoval sám, pričom mu pomáhal priateľ Jacques Laffite. Neskorší víťaz šiestich veľkých cien sa neskôr stal jeho švagrom, keď sa títo dvaja kamaráti oženili so sestrami Cottinovými.

V sezóne 1967 už pretekal vo Formule 3 s Brabhamom a čoskoro začal robiť dojem. O rok neskôr už sedel v továrenskej Matre a v sezóne 1969 si ho vybral tím Alpine-Renault, aby hájil jeho farby vo Formule 3. V nasledujúcich rokoch sa opäť upísal francúzskemu výrobcovi raketových motorov Matra, v ktorého farbách jazdil nielen v športových autách, ale príležitostne aj vo Formule 2. Najväčším úspechom obdobia s Matrou bolo tretie miesto na 24-hodinovke Le Mans, ktoré dosiahol spolu s Jeanom-Pierreom Jaussaudom. Rovnaký výsledok v rovnakom aute zopakoval aj o rok, keď bol jeho spolujazdcom François Migault.

Keď na konci roku 1974 Matra ukončila svoju účasť v motoristickom športe, Jean-Pierre Jabouille spolu s dlhoročným pretekárskym súputníkom Jeanom-Claudom Guenardom prestavali monopost Alpine A367 Formuly 2, ktorý dostal označenie Elf 2J (názov odkazoval na francúzsku ropnú spoločnosť, ktorá projekt financovala a J znamenalo Jabouille). V sezóne 1975, v ktorej sa stal majstrom Formuly 2 Jacques Laffite, sa musel uspokojiť s celkovým piatym miestom. Zároveň si vďaka podpore Elfu vyskúšal ako chutí pretekanie vo Formule 1, keď debutoval na Veľkej cene Francúzska v monoposte Kena Tyrrella. Podarilo sa mu to až na tretí pokus, keď sa už o rok skôr neúspešne pokúšal kvalifikovať do pretekov najskôr vo Francúzsku s pomalým monopostom Franka Williamsa Iso-Marlboro a potom v Rakúsku v aute Johna Surteesa.

V nasledujúcej sezóne sa z titulu mohol radovať aj druhý zo švagrov, keď Jean-Pierre dokázal poraziť krajanov René Arnouxa a Patricka Tambaya. Veľký blondín, ako ho prezývali francúzske médiá, sa popri tom opäť zúčastnil pretekov v Le Mans, kde sa posadil do žltočierneho Renaultu Alpine A442 s dvojlitrovým motorom prepĺňaným veľkým turbodúchadlom Garrett. To akoby predznamenalo ďalšiu budúcnosť Jean-Pierra Jabouillea. Práve jeho si francúzska automobilka vyhliadla pre svoj ďalší projekt a na sezónu 1977 podpísal zmluvu s Renaultom, ktorý plánoval vstúpiť do Formuly 1 s novým 1,5-litrovým motorom preplňovaným turbodúchadlom. V tom čase vo Formule 1 dominovali atmosférické trojlitrové motory V8 a V12, ale Renault bol prvou automobilkou, ktorá videla potenciál v preplňovanej pohonnej jednotke.

Ako sa ukázalo, prvý turbomotor v kráľovskej disciplíne bol mimoriadne krehký a navyše trpel pomerne dlhou odozvou turba pri stlačení plynového pedálu. Kým prišli prvé úspechy, vyslúžil si Renault a spolu s ním aj Jean-Pierre Jabouille kopu posmeškov. Angličania, ktorí si lámali jazyk pri vyslovovaní jeho mena, ho prezývali „Jelly Baby“. Po svojom pretekárskom debute, v polovici sezóny 1977, v Silverstone dostal Renault RS01 rýchlo prezývku „žltý čajník“ nielen pre svoju farbu, ale predovšetkým pre jeho tendenciu končiť predčasne preteky po výbuchu motora v oblakoch bieleho dymu. Z piatich pretekov, na ktorých sa Renault zúčastnil, sa Jabouille raz nekvalifikoval a zostávajúce štyri nedokončil. Jean-Pierre si však z posmeškov ťažkú hlavu nerobil. Vytrval, pričom veril v potenciál monopostu. Francúzsky pretekár bol navyše strojným inžinierom a veľkou mierou pomáhal tímu pri vývoji motora.

Sezóna 1978 bola takmer rovnaká ako predchádzajúca: po vypadnutiach v Kyalami a Long Beach nasledovali prvé tri dokončené preteky – aj keď ďaleko od bodov – a potom ďalších sedem po sebe idúcich vypadnutí. Renault a Jabouille si spoločne odtrpeli sériu trinástich odstúpení, kým konečne získali svoje prvé body na Veľkej cene Spojených štátov v októbri 1978. Dlho to dokonca vyzeralo na pódiové umiestnenie, ale štvrté miesto naznačilo, že s francúzskymi monopostami bude treba v budúcnosti počítať ako s vážnymi súpermi.

Sladká odmena napokon prišla v nasledujúcej sezóne. Predzvesťou bola prvá vyhratá kvalifikácia na Veľkej cene Južnej Afriky v Kyalami, k čomu pomohla predovšetkým vysoká nadmorská výška. V júli na domácich pretekoch na okruhu Dijon-Prenois Jean-Pierre Jabouille pridal ďalšiu pole position a prvýkrát, podobne ako aj Renault, vystúpil po pretekoch na najvyšší stupienok. Bolo to historické víťazstvo, pretože bolo nielen prvým pre francúzsky tím, ale aj prvým pre motor s turbodúchadlom. Akoby to nestačilo, monopost poháňal francúzsky motor s francúzskym palivom a obutý bol do francúzskych pneumatík. Na štarte ho navyše v prvej rade doplnil tímový kolega René Arnoux.

Iróniou je, že fanúšikovia si tieto preteky pamätajú najmä kvôli epickej bitke o druhé miesto, ktorá sa v závere strhla medzi René Arnouxom a Gillesom Villeneuveom a dodnes ju mnohí považujú za jeden z najväčších súbojov v histórii tohto športu. „Myslel som len na to, aby som dokončil preteky,“ zaspomínal si Jean-Pierre Jabouille pre agentúru AFP v roku 2018. „Vedel som, že máme šancu, ak vydržíme do konca. Bol som veľmi hrdý, pretože vyhrať v F1 je ťažké. Zároveň to bola aj úľava, pretože už predtým som bol často na čele, ale zakaždým som mal problémy so spoľahlivosťou.“

Víťazstvo v Dijone však neznamenalo obrat vo výsledkoch pre Jabouilleho, ani pre Renault. Francúzsky pretekár získal ďalšie dve pole position v Nemecku a Taliansku, ale chronická nespoľahlivosť zabránila akémukoľvek ďalšiemu víťazstvu. Odstúpenia pokračovali aj v nasledujúcej sezóne. Okrem desiateho miesta v Long Beach si Jean-Pierre pripísal ďalších štrnásť nedokončených pretekov. Pridal síce ďalšie dve kvalifikačné víťazstvá, ale René Arnoux, ktorý ťažil z Jabouilleho nastavenia monopostu, na začiatku sezóny vyhral dvakrát v Južnej Afrike a Brazílii. O trinásť mesiacov neskôr, po pretekoch v Dijone, si Jean-Pierre Jabouille na rakúskom Österreichringu pripísal druhé a posledné víťazstvo vo Formule 1.

O tri preteky neskôr si pri havárii na Veľkej cene Kanady zlomil nohu, následkom čoho až do konca života kríval. Keď si na túto nehodu v ďalšom rozhovore pre AFP v roku 2019 zaspomínal, nezabudol pripomenúť, ako veľmi sa odvtedy monoposty zmenili: „V súčasnosti, keď opustíte trať, prejdete sa po tráve a vrátite sa. Urobili sme obrovský pokrok, pokiaľ ide o materiály absorbujúce náraz. Nebolo by na škodu dať okolo okruhov zvodidlá trochu bližšie, aby sa auto v prípade opustenia trate bez rizika pre jazdca trochu poškodilo.“

Vtedy už mal podpísanú zmluvu s tímom Ligier, ktorý presedlal na motory Matra a kde pretekal po boku svojho švagra Jacquesa Laffiteho. V Renaulte tak uvoľnil miesto mladému Alainovi Prostovi, ktorý spolu s Reném Arnouxom začal zbierať plody Jabouilleovej vytrvalosti. Ostatné je, ako sa hovorí, už história: k Renaultu sa pridali ďalší výrobcovia a motory s turbodúchadlom sa stali symbolom novej éry Formuly 1.

Jean-Pierre Jabouille v Ligieri absolvoval len päť pretekov. Na začiatku sezóny stále nebol fit a za volant jeho auta sa v prvých dvoch pretekoch posadil Jean-Pierre Jarier. Bolesť nôh po havárii v Montreale však bola stále príliš veľká, a tak z F1 definitívne odišiel.

V priebehu nasledujúcich 18 mesiacov absolvoval ďalšie operácie, Aj keď už nejazdil vo Formule 1, neotočil sa k pretekaniu chrbtom. Do Ligieru sa vrátil v manažérskej úlohe a koncom roku 1983 dokonca testoval monopost Ligier-Cosworth. Stál aj na čele tímu Ligier CART, ktorého cieľom bolo dostať francúzsky tím na preteky Indy 500. Projekt sa však nikdy poriadne nerozbehol.

To už sa však Jean-Pierre Jabouille potichu vytratil z prostredia Formuly 1. V Paríži si otvoril reštauráciu a popri tom pretekal za Peugeot vo francúzskom šampionáte cestovných automobilov Supertouring. So spoločnosťou s levom v znaku si vytvoril silný vzťah, vďaka čomu sa vrátil k svojej starej láske – vytrvalostným pretekom. Návrat sa uskutočnil v roku 1989 ešte s tímom Sauber (v cieli skončil na piatom mieste), ale v tej dobe sa už Peugeot intenzívne pripravoval práve na preteky v La Sarthe. Jean-Pierre Jabouille sa stal vývojovým jazdcom a členom tímu Peugeot Sport. V rokoch 1992 a 1993 si v Le Mans pripísal ďalšie tretie miesta, pričom jeho posádka s ikonickým prototypom Peugeot 905 trikrát po sebe štartovala z prvého miesta.

Vtedy už šesťdesiatnik Jean-Pierre Jabouille definitívne odišiel do jazdeckého dôchodku, aby prevzal úlohu šéfa pretekárskeho programu francúzskeho výrobcu, v ktorej nahradil Jeana Todta. Až do januára 1996 viedol vývojový program pohonnej jednotky pre Formulu 1, kde v sezóne 1994 francúzsky výrobca neslávne debutoval spolu s McLarenom. Po odchode z Peugeotu spolu s Jean-Michelom Boureschem založil svoj vlastný tím športových áut Jabouille-Bouresche Racing a so striedavými úspechmi prevádzkoval športové autá Ferrari v kategórii ISRS. Neskôr viedol ešte tím Force One Racing Philippa Alliota.

V posledných rokoch často na predvádzacích akciách jazdil so starými monopostami Renault a mohol si tak zaspomínať na svoje najväčšie dni vo Formule 1. Dve víťazstvá v pretekoch F1 sa ukázali byť nespravodlivou odmenou: získal celkovo šesť pole position, ale pri mnohých príležitostiach prišiel o potenciálne víťazstvo vinou technickej poruchy. Celkovo v rokoch 1974 až 1981 pretekal v 55 víkendoch veľkých cien F1, pričom odštartoval do 49 z nich. Nespoľahlivosť turbomotoru Renaultu je hlavným dôvodom, prečo veľký blondín dokončil len deväť zo svojich štartov. Renault sa napokon vo Formule 1 presadil a získal tituly najskôr ako dodávateľ motorov a napokon aj ako konštruktér. V súčasnosti súťaží pod svojou znovu obnovenou značkou športových áut Alpine.

Jean-Pierre zomrel vo štvrtok, 2. februára 2023, a medzi prvými, ktorí mu vzdali hold, bol práve tím Alpine. „BWT Alpine F1 Team ostal neskutočne zarmútený, keď sa dozvedel o odchode Jeana-Pierra Jabouilleho,“ uviedol francúzsky tím vo svojom vyhlásení. „Pokorný pretekár, brilantný inžinier a priekopník nášho športu. Jean-Pierre bol skutočným pretekárom. V roku 1977 so svojím húževnatým a odvážnym prístupom stál na začiatku cesty Renaultu do F1. Bol prvým víťazom veľkej ceny pre  Renault v roku 1979, čo bol medzník na ceste Renaultu vo Formule 1. Jeho odhodlanie uspieť inšpirovali mnohých a tieto hodnoty zostávajú ústredným bodom súčasného tímu v jeho súčasných modrých farbách Alpine. Dnes sme tam, kde sme vďaka Jeanovi-Pierrovi a jeho odkaz žije ďalej. Radi by sme vyjadrili úprimnú sústrasť jeho rodine a blízkym priateľom.“