Newey: Poskakovanie sme dostali pod kontrolu v posledný deň testov

Hlavnou témou prvej polovice sezóny 2022 sa stalo poskakovanie monopostov. Riešil ho každý jeden tím, niektorý úspešnejšie, iný menej. Medzi najlepšie stajne v tejto oblasti sa zaradil Red Bull Racing, ktorý má na prísavný efekt najväčšieho odborníka v štartovom poli. Aj zásluhou Adriana Neweyho červení býci zažehnali obavy spojené s poskakovaním už pred prvou veľkou cenou.

Viaceré tímy po úvodných veľkých cenách priznali, že pri vývoji svojich monopostov nepočítali s poskakovaním. Vo veternom tuneli sa totiž niečo také simuluje veľmi ťažko, a tak výhodu mali tí inžinieri, ktorí sa už s podobným problémom vo svojej kariére stretli.

Red Bull tak môže ďakovať nebesiam, že má vo svojej stajni génia z radov konštruktérov Adriana Neweyho. Po 42 rokoch v kráľovnej motoršportu pozná monoposty Formuly 1 dokonale, no čo je dôležitejšie, už počas jeho univerzitných čias sa venoval prísavnému efektu. Dokonca aj svoju diplomovú prácu písal na túto tému. Keď sa teda do efjednotky vrátilo poskakovanie, nevidel dôvod na paniku. Pred štyrmi desaťročiami ho totiž podrobne prebádal.

“Študoval som aerodynamiku prísavného efektu a mojou záverečnou prácou bola jeho aplikácia v pretekárskych autách,” spomína Adrian Newey na svoje prvé skúsenosti v rozhovore, z ktorého cituje nemecký Auto Motor und Sport. “Hľadal som si stáž, a tak som napísal tímom, ktoré pretekali v sezóne 1980. Väčšina z nich mi neodpovedala.”

“Potom mi ponúkol pozíciu stážistu Harvey Postlethwaite (technický riaditeľ tímu Copersucar, pozn. red.), ktorý pracoval pre Fittipaldiho, a to na jeho aerodynamickom oddelení. Ukázalo sa, že ešte v ten istý deň som sa stal šéfom oddelenia. V skutočnosti totiž pozostávalo len z jedného človeka, mňa,” pousmial sa 63-ročný Angličan.

Už vtedy sa muž zodpovedný za dvanásť majstrovských monopostov stretol s poskakovaním a musel ho riešiť. “Chápal som základné princípy prísavného efektu a tiež fenomén, ktorému sme už pred 40 rokmi hovorili poskakovanie. Mal som teda tušenie, čo nás čaká, prekvapil ma azda len rozsah. Realita je však taká, že všetci sme o tom mali vedieť, tento fenomén je v DNA súčasných monopostov.”

Problém je azda v tom, že pri poskakovaní sa nemôžete spoliehať len na svoj veterný tunel. Ide o jednu z oblastí, v ktorých majú znalosti a skúsenosti nevyčísliteľnú hodnotu. A Neweymu rozhodne nechýbajú.

“Tento problém sa ťažko modeluje. Vo veternom tuneli je váš model pripevnený, takže to nedokážete simulovať. Existujú však spôsoby, ako to predpovedať a my sme to celkom rýchlo dostali pod kontrolu,” prezrádza hlavný technický riaditeľ Red Bullu. “Balíkom vylepšení, ktorý sme predstavili v posledný deň testov, sme rozsah poskakovania zredukovali na takú nízku úroveň, že už nám to nerobilo problémy.”

Newey následne vysvetlil, že poskakovanie je vo svojej podstate aerodynamický problém. “Pri autách využívajúcich prísavný efekt problém spočíva v tom, že vás ženie k tomu, aby ste s autom jazdili na hranici aerodynamickej stability. Ak prekročíte tento limit, začnete poskakovať. Nie je ľahké nájsť kompromis medzi prítlakom a poskakovaním. Náš prvý pokus nebol dostatočne stabilný.” Z časového hľadiska sa bavíme o predsezónnych testoch. Úspešný bol až druhý pokus, ktorý mal debut v ich úplnom závere.

Charakter problému je síce aerodynamický, ale nemožno ho pripísať výlučne prúdeniu vzduchu. To, čo inžinieri súperov pochopili až v priebehu sezóny, v Red Bulle vedeli už od začiatku. Napríklad Mercedes až po niekoľkých pretekoch zistil, že auto mu neposkakuje len v dôsledku aerodynamiky, ale aj nastavenia závesov a odpruženia.

“Už vtedy u Fittipaldiho sme raz v Silverstone experimentovali s gumenými pružinami. Harvey tie veci miloval, no práve ony znásobovali poskakovanie. Auto poskakovalo na cieľovej rovinke tak, že predné kolesá sa až dvíhali zo zeme. Vtedy sme dostali dobrú lekciu mechaniky monopostu,” spomína Newey.

Najdôležitejšia lekcia zo všetkých je však tá, že pri autách s prísavným efektom je nevyhnutné prijímať kompromisy. Teoretické hodnoty treba brať s rezervou, na čom sa popálil Mercedes. Toto Wolff prednedávnom priznal, že jeho tím sa vlani v októbri rozhodol vyvíjať auto s predpokladom, že jeho podlaha bude môcť byť “nalepená” na trati. Tento predpoklad bol chybný.

“Tieto autá vyžadujú množstvo kompromisov. Trik je v tom nájsť ten najlepší kompromis medzi svetlou výškou, prítlakom a poskakovaním. Samozrejme, pred tými 40 rokmi sme nemali k dispozícii také simulačné nástroje ako dnes, museli sme to lepšie chápať,” objasňuje zdroj svojich skúseností. “Na druhej strane nám však pravidlá dávali oveľa väčšiu voľnosť. Vďaka sukniciam a návrhu tunelov pod autom sme mali k dispozícii oveľa efektívnejšie spôsoby, ako to vyriešiť.”