Dramatické preteky sú v Kanade takmer pravidlom
Formula 1 a Kanada – to je vzťah trvajúci už viac ako polstoročie. V prvej dekáde však obaja hľadali miesto, na ktorom si dajú svoje každoročné rande. Nakoniec ich prichýlila najľudnatejšia metropola provincie Quebec, v ktorej sa odohráva jedna z najpohodovejších veľkých cien s nezvykle uvoľnenou atmosférou. Veľká cena Kanady sa tu neuskutočnila len v sezónach 1987 a 2009. Po dvojročnej prestávke vynútenej pandémiou koronavírusu a s ňou súvisiacimi cestovnými obmedzeniami, zavítajú najrýchlejšie monoposty do Montrealu už po 41-krát.
Už dejiská predchádzajúcich veľkých cien akoby predurčovali Kanadu na dramatický priebeh pretekov, ktorý sa v krajine javorového listu opakuje takmer každoročne. Po druhej svetovej vojne bol tradičnou zastávkou, vrátane prvých nemajstrovských veľkých cien, druhý najstarší kanadský okruh Mosport. Vôbec prvá Veľká cena Kanady sa tu uskutočnila v septembri 1961. Preteky boli súčasťou kanadského šampionátu športových áut a po 100 kolách na 3,957 kilometra dlhom okruhu zvíťazil Kanaďan Peter Ryan na Lotuse 19-Climax, keď porazil Pedra Rodrigueza na Ferrari 250 TRI a Stirlinga Mossa na ďalšom Lotuse-Climax. V roku 1966 boli preteky súčasťou novovzniknutého kanadsko-amerického pohára Challenge Cup, neskôr známeho pod skratkou Can-Am. Trať ležiaca v parku severne od mestečka Bowmanville v Ontáriu je vzdialená len 75 kilometrov od Toronta. Monoposty Formuly 1 privítala až o rok neskôr a prvá majstrovská Veľká cena Kanady sa tu konala 27. augusta 1967.
V tom čase sa Mosport striedal s iným, vtedy novučičkým quebeckým okruhom Mont-Tremblant, nachádzajúcom sa neďaleko známeho rovnomenného lyžiarskeho strediska, vzdialeného 130 kilometrov severozápadne od Montrealu. Krutá kanadská zima sa však podpísala na zhoršujúcom sa povrchu okruhu, ktorý od roku 2000 vlastní spolumajiteľ tímu Aston Martin Lawrence Stroll. Zo štyridsiatich účastníkov pretekov v sezónach 1968 a 1970 ich viac ako polovica nedokázala dokončiť a trať bola považovaná za príliš nebezpečnú. Počas kvalifikácie v roku 1968 si navyše Jacky Ickx pri havárii zlomil nohu, čím prišiel o šancu bojovať o korunu šampióna. K tomu sa pridali aj finančné problémy, politické nezhody a rivalita medzi anglicky a francúzsky hovoriacou časťou Kanady, vďaka čomu sa sem najrýchlejšie monoposty už nikdy nevrátili.
Víťazom týchto treníc sa tak napokon stal Mosport, na ktorého návrhu sa spolupodieľal aj sir Stirling Moss. Už tento kanadský okruh sa mohol pochváliť rôznymi výnimočnými udalosťami vo svete veľkých cien. V sezóne 1969 tu diváci videli jediné preteky v histórii Formuly 1, v ktorých bodoval monopost s pohonom všetkých štyroch kolies, keď Johnny Servoz-Gavin skončil na Matre MS84 šiesty. Preteky poznačila aj bizarná diskvalifikácia Ala Peaseho, ktorý spôsobil kolíziu medzi Jackym Ickxom a Jackiem Stewartom, pretože v zastaranom aute Eagle-Climax jazdil príliš pomaly. V roku 1971 sa kvôli nehodám v sprievodných pretekoch Formuly Ford oneskoril štart veľkej ceny. Keď začalo pršať a na trať sa zniesla hustá hmla, boli preteky vôbec prvýkrát ukončené červenou vlajkou.
O dva roky neskôr tu bolo po prvýkrát v histórii F1 použité bezpečnostné vozidlo, vtedy ešte podľa zvyklostí amerického kontinentu nazvané Pace Car. Žlté Porsche 914/6 s bývalým jazdcom Formuly 1 Eppie Wietzesom za volantom však spôsobilo ešte väčší zmätok, keď sa zaradilo pred Howdena Ganleya, ktorý však nebol lídrom pretekov. To umožnilo niekoľkým ďalším jazdcom, vrátane neskoršieho víťaza Petra Revsona, získať náskok jedného kola. Keď preteky pokračovali, Ganley zostal vpredu a dokonca bol odmávaný šachovnicovou vlajkou, ale až niekoľko hodín po pretekoch sa dospelo k záveru, že víťazom je práve Peter Revson.
Kopcovitá trať však už v polovici 70. rokov prestala spĺňať čoraz náročnejšie bezpečnostné štandardy kladené na organizátorov, čo podčiarkla ťažká nehoda Iana Ashleyho počas voľného tréningu v roku 1977, keď bol z auta vyslobodený až po dlhých štyridsiatich minútach. Kanadské podujatie sa tak aj vďaka najväčšiemu quebeckému pivovaru Labatt sťahovalo na nový okruh priamo v Montreale.
Za jeho vznikom stojí Angličan Roger Peart, sám amatérsky pretekár v rally, na ktorého sa obrátila miestna automobilová federácia s požiadavkou na preskúmanie možností, či a kde v okolí Montrealu by mohla byť postavená moderná pretekárska trať. Neskorší komisár FIA Peart, ktorý už vtedy vykonával kontroly na okruhoch po celom svete, dostal na rozmyslenie presne 30 minút a ako sám hovorí, najlepšia bola hneď prvá myšlienka, ktorá mu napadla: umiestniť okruh na umelý ostrov Île Notre-Dame, ktorý vznikol v roku 1965 na rieke Svätého Vavrinca z kamennej sute vyťaženej pri stavbe montrealského metra.
Neočakávali sa ani žiadne administratívne problémy, keďže v rovnakom období miestna radnica rozhodla, že ostrov bude využívaný na športové aktivity a pre kultúrne podujatia určila neďaleký prírodný ostrov svätej Heleny, na ktorom bola v roku 1967 umiestnená hlavná časť výstavísk Expo ’67. Futuristickému prostrediu tu dodnes dominuje veľká guľová konštrukcia z ocele a skla zvaná Biosférický dóm, v ktorej je dnes múzeum životného prostredia. Jedinou podmienkou starostu Jeana Drapeaua, po ktorom je dnes pomenovaný obľúbený park na ostrove Notre-Dame bolo, aby nový okruh nestál daňových poplatníkov ani cent.
Počas polhodinky uvažoval Roger Peart aj o tom, že by nejakým spôsobom mohol byť využitý Olympijský štadión. To, čo nakoniec rozhodlo, bola už vybudovaná zastávka metra a tým aj jedinečná dostupnosť pre všetkých návštevníkov priamo z centra Montrealu. Napokon má aj konečná podoba nového okruhu niečo spoločné s novodobými antickými hrami: jeho najdlhšia rovinka prechádza popri veslárskom bazéne a využíva cesty spájajúce rôzne body na ostrove, ktoré boli vybudované pre potreby hier XXI. Olympiády v roku 1976.
Napriek tomu, že mnohé pavilóny z čias Expa boli určené na demoláciu, keďže s klesajúcou návštevnosťou sa zhoršoval aj stav lokality, nemal Roger Peart príliš veľa miesta na umiestnenie budúcej trate. Musel sa vysporiadať s niektorými prvkami – jazerom a parkom v strede ostrova, riekou na jednej strane a olympijskou veslárskou dráhou, ktorá mala ostať zachovaná. O tom, ako medzi to všetko vtesná nový okruh rozmýšľal na svojej chate v Saint-Sauveur neďaleko okruhu Mont-Tremblant počas zimy 1977, ktorá nebola príliš vhodná na lyžovanie.
Rovnako rýchlo, ako vznikla myšlienka na vybudovanie okruhu, prebiehala aj jeho výstavba. Na jar 1978 odcestoval Peart s plánmi budúceho okruhu do sídla FIA, ktorá ho schválila v máji počas zasadania v Monaku. V júli sa začalo s výstavbou a o necelé tri mesiace sa 1. októbra 1978 uskutočnila prvá veľká cena. Domáci usporiadatelia si snáď ani lepšiu premiéru nemohli priať, keď víťaznú trofej z rúk kanadského premiéra preberal rodák z neďalekého Saint-Jean-sur-Richelieu Gilles Villeneuve.
O rok neskôr Villeneuve bojoval o víťazstvo opäť, no v cieli skončil len o sekundu za Alanom Jonesom na Williamse. Austrálčan prvé miesto obhájil aj v sezóne 1980 a stal sa jediným šampiónom F1, ktorý bol korunovaný v Kanade. Gilles Villeneuve bol na pódiu opäť aj v roku 1981, keď skončil tretí za víťazom Jacquesom Laffitom na Ligieri a druhým Johnom Watsonom na McLarene.
Mimochodom, Roger Peart nedostal nikdy za svoj návrh odmenu. Ako sám hovorí, robil to z lásky k motoristickému športu a boli mu preplatené len nutné výdavky spojené s prípravou projektu. O jeho dokonalosti svedčí fakt, že za celých 44 rokov, čo sa tu jazdí, sa na okruhu vykonala len jediná významná zmena. Napriek tomu pri všetkej skromnosti tvrdí, že dodnes nikde na svete nevidel okruh, o ktorom by mohol povedať, že je dokonalý.
Trať, ktorá kopíruje obvod ostrova, je kombináciou rýchlych roviniek zakončených pomalými zákrutami, pri ktorých sú vďaka rieke Svätého Vavrinca betónové múriky viac než blízko. Jediné, čo mu možno chýba, je väčšie prevýšenie, keď medzi najnižším a najvyšším bodom trate je rozdiel len 5,2 metra. Technická dráha si vyžaduje neustálu koncentráciu a ponecháva len malý priestor pre chyby. Zvládnuť nástrahy trate tak nie je jednoduché ani pre najväčších majstrov volantu.
Okruh, ktorý si jazdci hneď obľúbili, bol v roku 1979 len mierne upravený, keď na základe niekoľkých sťažností po prvom podujatí bola šikana Casino za cieľovou rovinkou mierne narovnaná a upravená bola aj šiesta zákruta. V roku 1982, len niekoľko týždňov po tragickej smrti Gillesa Villeneuvea, bola trať premenovaná na jeho počesť. Dodnes si Quebečania pripomínajú pamiatku slávneho rodáka nápisom Salut Gilles na cieľovej čiare okruhu. Menej sa už vie, že legendárny jazdec Ferrari získal svoju prvú pretekársku licenciu v jazdeckej škole Rogera Pearta.
V tej istej sezóne sa preteky kvôli počasiu presunuli z októbrového termínu a odvtedy sa konajú vždy v júni. Veľkú cenu však poznamenala nehoda na štarte, keď sa víťazovi kvalifikácie Didierovi Pironimu nepodarilo odštartovať. Väčšina monopostov sa mu dokázala vyhnúť, ale Riccardo Paletti, ktorý na Oselle štartoval do svojej druhej veľkej ceny z 23. pozície, doňho zozadu narazil. Zdemolovaný monopost zachvátil požiar a mladý Talian o niekoľko hodín neskôr v nemocnici podľahol zraneniam. Bolo to len päť týždňov po tom, čo Gilles Villeneuve zahynul počas kvalifikácie na Veľkú cenu Belgicka, ale mladý Talian sa stal na dlhých dvanásť rokov posledným jazdcom, ktorý zahynul počas veľkej ceny. Ďalšou obeťou okruhu bol v roku 2013 traťový maršál Mark Robinson, ktorého po skončení pretekov nešťastnou náhodou zrazil žeriav.
Spor o sponzorstvo medzi dvoma súperiacimi pivovarmi Labatt a Molson podobne, ako tomu bolo aj v roku 1975, spôsobil zrušenie podujatia v sezóne 1987. Vznikol tak časový priestor na vybudovanie nových boxov. Tie pôvodné boli umiestnené hneď za vlásenkou popri najdlhšej rovinke, ale tímy tu boli v dočasných konštrukciách vystavené všetkým vplyvom počasia. Táto zmena mala za následok aj úpravu rýchleho esíčka, z ktorého sa stala prvá zákruta, keďže bol v tomto mieste vybudovaný výjazd z boxov.
V sezóne 1990 došlo k ďalšej drobnej inovácii, pretože okruh hostil preteky majstrovstiev sveta športových vozidiel. Reprofilované boli posledné dve zákruty, ktoré mali autá viac spomaľovať. V samotných pretekoch sa odohrala veľká dráma, keď veľký prítlak áut skupiny C spôsobil uvoľnenie krytu kanálovej šachty a zapríčinil nehodu troch áut. V sezónach 1994 a 1995, keď sa po smrti Ayrtona Sennu začala prehodnocovať bezpečnosť na všetkých okruhoch, bola v mieste výjazdu z pôvodnej boxovej uličky pred zákrutou Casino vložená dočasná šikana. Zásadnejšie zmeny prišli až od roku 1996, keď bola dočasná šikana odstránená a spolu s ňou aj mierna zákruta Casino a na okruhu tak vznikla pomerne dlhá rovinka. S tým súvisela aj ďalšia úprava poslednej dvojice zákrut pred cieľovou rovinkou.
Posledné významné zmeny prišli v roku 2002, keď bol upravený výjazd z boxovej uličky, vďaka čomu sa mohla zväčšiť výjazdová plocha v prvej zákrute. Vlásenka L’Epingle bola posunutá ďalej od dvojice zákrut 8/9, čo umožnilo použiť asfaltovú únikovú plochu namiesto štrku. Viac dozadu bola posunutá aj stena neslávne známeho Múru šampiónov, pred ktorý bola pridaná bariéra z pneumatík.
Ten sa totiž nachádza hneď za najrýchlejším miestom okruhu pred poslednou šikanou. Jazdci tu z rýchlosti presahujúcej 330 km/h musia na 122 metroch zabrzdiť zhruba na 130 km/h. Celé sa to odohráva v čase približne dve sekundy. Jazdcom znepríjemňujú život aj vysoké obrubníky, ktoré dokážu monopost poriadne rozhodiť. Zaujímavé je, že história Múru šampiónov sa začína písať až v roku 1999. Pôvodne sa nazýval Mur du Québec podľa pútača Bienvenue au Québec (vitajte v Quebeku), ktorý na ňom býval zavesený. Niežeby tu k nehodám nedochádzalo aj predtým, veď napríklad Derek Warwick tu po havárii vo voľnom tréningu v sezóne 1988 dokonca na chvíľu upadol do bezvedomia. Ale odkedy tu v onom pamätnom roku počas pretekov opreli o múr postupne svoje monoposty majstri sveta Formuly 1 v poradí Damon Hill, Michael Schumacher a Jacques Villeneuve, ku ktorým sa pridal ešte Ricardo Zonta (vtedy už ovenčený titulom majstra sveta športových áut FIA GT), nenazve nikto toto miesto inak, ako Múr šampiónov.
Kanada chýbala v kalendári aj v sezóne 2009. Vtedy sa naťahovali rokovania s usporiadateľmi o predĺžení zmluvy, a tak Bernie Ecclestone pretlačil do kalendára na úkor kanadskej trate Abú Zabí. Od roku 1958 to bolo vôbec prvýkrát, keď sa v Severnej Amerike neuskutočnila žiadna veľká cena Formuly 1. K štyridsiatke dostal okruh nové boxy, ktorých výstavba bola podmienená pri predĺžení zmluvy na usporadúvanie veľkej ceny až do roku 2029. Tie pôvodné boli zbúrané hneď po pretekoch v roku 2018. Súčasťou nového komplexu je aj budova riaditeľstva pretekov a nové zdravotné stredisko.
Hneď šestica pilotov si v Montreale pripísala svoje prvé víťazstvo vo Formule 1. Okrem už spomínaného Gillesa Villeneuva v roku 1978, sa na najvyšší stupienok po prvý raz v Kanade postavil Thierry Boutsen (v roku 1989), Jean Alesi tu v sezóne 1995 získal zároveň posledné víťazstvo v F1 s motorom V12. K nim sa pridali Lewis Hamilton v roku 2007, hneď v nasledujúcej sezóne Robert Kubica a napokon v roku 2014 Daniel Ricciardo.
Veľká cena Kanady 2001 bola zase jedinečná v tom, že v cieli po prvýkrát skončili dvaja bratia na prvých dvoch miestach: Ralf Schumacher vyhral a Michael ho nasledoval na druhej priečke. O dva roky neskôr si pozície vymenili a rovnakým výsledkom skončili preteky aj v roku 2004, avšak Ralf bol po pretekoch diskvalifikovaný pre brzdové kanáliky nezodpovedajúce predpisom. Nemeckí jazdci majú na tomto okruhu vôbec najviac umiestnení na stupňoch víťazov (24), ale zaujímavosťou je, že na treťom mieste skončil Nemec len raz – v roku 2014 Sebastian Vettel na monoposte Red Bull.
Nemožno nespomenúť ani najdlhšie preteky v histórii Formuly 1. Bláznivá Veľká cena Kanady 2011 ovplyvnená dažďom trvala aj s prerušením 4 hodiny, 4 minúty a 39,537 sekundy. Po jednom z najšialenejších priebehov vôbec sa vtedy Jenson Button na McLarene v poslednom kole dostal pred Sebastiana Vettela jazdiacom na Red Bulle. Podarilo sa mu to napriek šiestim zastávkam v boxoch a dvom kolíziám s Fernandom Alonsom a Lewisom Hamiltonom.
Neodmysliteľnou súčasťou okruhu sú aj zvieratá. V sezóne 2016 sa v pretekoch Sebastian Vettel kvôli dvom čajkám dostal mimo trať. O niečo horšie je to s bobrami. Tie síce dobrovoľníci každoročne chytajú a prenášajú na susedný ostrov svätej Heleny, napriek tomu sa stalo, že tieto chlpaté tvory niekoľkokrát narušili priebeh veľkej ceny a zopár ich už po stretoch s monopostami prišlo aj o život.
Okruh Gillesa Villenuevea má medzi ostatnými traťami relatívne unikátne postavenie, pretože je jedným z mála, na ktorom sa na rovnakom usporiadaní konali preteky Formuly 1, ChampCar, Grand Am a NASCAR, čo poskytuje zaujímavé porovnanie medzi rôznymi sériami. Okrem toho sú od roku 2013 súčasťou víkendu veľkej ceny aj sprievodné preteky miestnych sérií ako Formula F1600, Ferrari Challenge a Porsche Cup.
Jazdci majú preteky v Montreale radi nielen pre samotnú charakteristiku okruhu, ale hlavne kvôli skvelej atmosfére, ktorú tu dokážu vytvoriť mimoriadne hluční diváci. Montreal miluje svoju veľkú cenu, pričom očarujúca metropola sa v týždni pred pretekmi zmení na mesto večierkov. Fanúšikovia Formuly 1 v severnej a strednej Amerike donedávna nemali veľa príležitostí zúčastniť sa pretekov a niet pochýb o tom, že okruh Gillesa Villenuevea je jedným z najlepších, aké im tento kontinent môže ponúknuť. Situácia sa však v tomto smere zlepšuje, z čoho ťaží aj Montreal, ktorý aj naďalej ostáva stálicou kalendára. Po dvojročnej vynútenej prestávke totiž organizátori v apríli 2021 oznámili, že predĺžili svoju zmluvu na usporiadanie Veľkej ceny Kanady až do roku 2031.
