Ako vznik mexického okruhu ovplyvnila rodina Rodríguezovcov
Po takmer dvoch rokoch sa kolotoč Formuly 1 vracia do šiestej najväčšej svetovej metropoly na jeden z najobľúbenejších okruhov tohto športu. Autódromo Hermanos Rodríguez, ktorý sa nachádza v samom srdci hlavného mesta Mexika, je známy aj vďaka mimoriadne vášnivým miestnym fanúšikom Formuly 1.
Vďaka svojej polohe na náhornej plošine je miestom, ktoré ničí techniku, čo má za následok, že Veľká cena Mexika je nepredvídateľná a zvyčajne prinesie v závere sezóny veľa zvratov, ktoré sa nie raz ukázali ako rozhodujúce v boji o titul. Pamätníci si zaspomínajú na vzrušujúce finále v sezóne 1964, ale napínavé preteky na konci sezóny sme mohli vidieť aj v hybridnej ére. Vďaka tomu je toto miesto mimoriadne obľúbené medzi všetkými fanúšikmi.
Mexický okruh sa však nikdy nestal stálou súčasťou kalendára Formuly 1. Preteky sa ale vždy konali na jednom mieste. Prvýkrát to bolo v rokoch 1963 až 1970. V sezónach 1986 až 1992 sa Mexiko objavilo na mape F1 druhýkrát. Súčasná éra predstavuje už tretiu účasť Mexika medzi veľkými cenami Formuly 1.
História mexického okruhu siaha až do konca 50. rokov minulého storočia. Stojí za ním otec jazdcov, po ktorých je v súčasnosti areál pomenovaný. Pedro Natalio Rodríguez bol okrem iného aj poradcom vtedajšieho mexického prezidenta Adolfa Lópeza Matea. V roku 1958 navrhol, aby sa vnútorná cestná sieť vo vtedy pomerne zanedbanom parku Magdalena Mixhuca na juhovýchode hlavného mesta použila na vytvorenie automobilovej pretekárskej dráhy, ktorá umožní mexickým automobilovým hviezdam súťažiť pred medzinárodným publikom.
Prezident ochotne súhlasil a člen mestskej vlády, inžinier Gilberto Valenzuela dostal za úlohu zrealizovať túto myšlienku. Ten navštívil rôzne okruhy po celom svete, aby nabral inšpiráciu pri jeho návrhu.
Napokon aj s pomocou rodiny Rodríguezovcov vznikla pretekárska dráha svetových parametrov, ktorej predobrazom sa stal najstarší okruh v kontinentálnej Európe v talianskej Monze. Pôvodná trať využívala nepravidelný tvar parku. Merala presne 5 kilometrov, pričom celý komplex ponúkal množstvo ďalších variácií, vrátane jednomíľového oválu, na ktorom sa ale jazdilo proti smeru hodinových ručičiek.
Hlavná rovinka s dĺžkou mierne presahujúcou jeden kilometer, patrila v dobe svojho vzniku medzi najdlhšie na svete. Vďaka klopenej zákrute oválu známej pod menom La Peraltada, ktorá jej predchádzala, jazdci na jej konci dosahovali obrovské rýchlosti.
Za ňou bola pravotočivá zákruta Spiral, ktorej zvláštnosťou bol zmenšujúci sa polomer. Nasledujúca rovinka bola zakončená ľavo-pravým esíčkom Ese del Lago, za ktorým po ďalšej kratšej rovinke nasledovala vlásenka La Rodeo, ktorú jazdci prirovnávali k monackej najpomalšej zákrute nesúcej dnes meno Fairmont Hairpin. Trať tu bola síce deväť metrov široká, ale mimo jazdeckú stopu bolo veľa špiny, takže sa tu len veľmi ťažko predbiehalo.
Z nej sa jazdci dostali do rýchlej kombinácie piatich na seba nadväzujúcich ľavo-pravých zákrut Los Eses, ktoré dodnes dávajú vyniknúť technickým jazdcom. Každá z nich sama o sebe nie je nijako zvlášť zložitá, ale ich prejazd vyžaduje veľmi dobré vyváženie auta a absolútnu presnosť zo strany jazdca. Rovinka, ktorá nasleduje za nimi už autá priviedla do záverečnej La Peraltady.
Stavba bola dokončená v roku 1959 a 20. decembra v rámci prvých pretekov 500 míľ Mexico City sa uskutočnilo jej slávnostné otvorenie. Na radosť domácich fanúšikov bolo pódium kompletne mexické, keď bratov Rodríguezovcov na stupňoch víťazov rozdelil Fangiov súputník Moisés Solana. Neskôr boli v parku postavené futbalové ihriská, tenisové kurty a aj bejzbalový štadión. Bol tak položený základ športového areálu Magdalena Mixhuca Sports City. Postupne pribúdali ďalšie športoviská, ktoré boli neskôr využité pri Olympiáde v roku 1968. Trať v Mexico City je tak jednou z ďalších, ktorá je spojená s hrami pod piatimi kruhmi.
Ešte pred olympijskými hrami sa v októbri 1962 na novom okruhu uskutočnili prvé preteky za účasti monopostov Formuly 1 s najlepšími jazdcami svojej doby. Divákov neodradilo ani to, že neboli súčasťou majstrovského šampionátu. Hneď prvé podujatie bolo poznačené smrťou mladej mexickej hviezdy Ricarda Rodrígueza, jazdiacej v tom čase za Ferrari.
Scuderia sa ale za oceán nechystala, a tak miestny hrdina podpísal pre domáce preteky zmluvu s Robom Walkerom, aby mohol jazdiť s jeho súkromným Lotusom 24. Na veľké zdesenie prizerajúcich sa divákov však počas tréningov v jednej z najrýchlejších zákrut La Peraltada zlyhalo pravé zadné zavesenie Lotusu. Nasledoval náraz do bariéry po ktorom bol dvadsaťročný Ricardo na mieste mŕtvy. Ako prejav úcty nariadil prezident Mateos, aby bol okruh premenovaný na Autódromo Ricardo Rodríguez.
Napriek tragédii sa tu Formula 1 vrátila aj o rok, tentoraz už ako súčasť majstrovského šampionátu. Prvú veľkú cenu, a predposledné preteky sezóny vyhral už korunovaný majster sveta Jim Clark na Lotuse. Odvtedy až do roku 1970 tieto preteky vždy v októbri uzatvárali sezónu. Diváci tak mohli vidieť niekoľkokrát korunováciu nového majstra sveta, ale aj preteky s uvoľnenou atmosférou, keď už sa o titule rozhodlo skôr.
V sezóne 1965 sa preteky konali po tom, ako si Jim Clark predčasne zabezpečil titul majstra sveta, ale pamätnými sa stali ako prvé víťazstvo Hondy vo Formule 1, keď Richie Ginther získal aj svoj jediný triumf v F1. Tieto preteky boli zároveň prvými víťaznými pre monopost s pneumatikami Goodyear. V roku 1969 tu menej úspešnú sezónu McLarenu zavŕšil víťazstvom Denny Hulme, ktorý tu dva roky predtým získal svoj jediný titul majstra sveta.
Keď sem zavítali najlepší jazdci v roku 1970, o majstrovi sveta už bolo rozhodnuté. Na okruh si napriek tomu len v deň pretekov našlo cestu viac ako dvesto tisíc fanúšikov, ktorí prišli podporiť novú mexickú hviezdu, Ricardovho brata, Pedra Rodrígueza.
Tento dav bolo nemožné udržať za bariérami a napriek výzvam Jackieho Stewarta a Pedra Rodrígueza, sa niektorí dostali aj na samotný okruh, aby sledovali preteky postávajúc na okraji asfaltu. Deti prebiehali cez trať a tímy chceli, aby boli preteky odložené, kým sa situácia nestabilizuje. Organizátori sa však vyhrážali, že pokiaľ sa veľká cena neuskutoční, armáda tímom okrem áut zabaví aj celé vybavenie.
Preteky napokon pokračovali s niekoľkohodinovým oneskorením a všetko akoby zázrakom až na drobné incidenty (pri jednom z nich Jackie Stewart trafil zatúlaného psa a poškodil si zavesenie) napokon dopadlo dobre. Avšak hneď ako tímy opustili krajinu, FIA oznámila zákaz organizovania akýchkoľvek medzinárodných automobilových pretekov v Mexiku. To malo za následok vypadnutie miestnej veľkej ceny z kalendára Formuly 1 na dlhých šestnásť rokov.
Keď sa tu v sezónach 1980 a 1981 objavili monoposty americkej série CART, vznikli plány na návrat Formuly 1 do hlavného mesta Mexika. Veľká cena do krajiny opereného hada napokon zavítala až v roku 1986. Okruh, ktorý už v roku 1972 na príkaz vtedajšieho prezidenta Luisa Echeverríu pomenovali po oboch bratoch Rodríguezovcoch (Pedro totiž v roku 1971 zahynul pri pretekoch športových áut na Norisringu), bol z pôvodnej dĺžky skrátený na 4,421 kilometra. Prvá pravotočivá zákruta Spiral bola zmenená na esíčko nazvané po Moisésovi Solanovi, pretože pôvodné riešenie bolo až príliš blízko oplotenia a chýbala tu výbehová zóna.
Mierne upravená bola aj sekcia Ese del Lago a zmizla vlásenka El Rodeo na južnom konci okruhu, čo zvýšilo bezpečnosť a umožnilo výstavbu nových tribún. Pribudli aj nové budovy boxov a výjazdové zóny. Trať bola kompletne lemovaná dvomi radmi plotov, medzi ktorými hliadkovali ozbrojení vojaci so psami. Preteky boli úspešné a organizátori získali ocenenie za najlepšie organizovanú veľkú cenu.
V nasledujúcom roku sa Veľká cena Mexika presunula v kalendári do júnových termínov. Trať začala doplácať na to, že je rovnako ako celé hlavné mesto Mexika postavená na vysušených močariskách niekdajšieho jazera a podložie tu neustále klesá. Jej povrch tak ostal zvlnený a hrboľatý.
Formula 1 sa tu zastavila ešte v ďalších šiestich sezónach, z ktorých si po dve víťazstvá odniesli Alain Prost a Nigel Mansell, pričom Ayrton Senna tu dvakrát ťažko havaroval. Po jeho nehode počas tréningu v roku 1991 v La Peraltade bola upravená výbehová plocha. Bola to však len kozmetická úprava, pretože v skutočnosti na vonkajšej strane zákruty už vtedy nebolo príliš veľa miesta na výraznejšie zmeny.
V roku 1992 sa preteky uskutočnili už na konci marca a jazdci sa čoraz hlasnejšie začali sťažovať na stále viac zvlnený povrch okruhu. Navyše štátna ropná spoločnosť Pemex, ktorá sponzorovala veľkú cenu, sa dostala do finančných ťažkostí, a tak sa Mexiko, ktoré malo problémy aj s čoraz častejším smogom a rozrastajúcou sa populáciou mesta, s pretekmi Formuly 1 na dlhých 23 rokov rozlúčilo.
Okruh sa v nasledujúcich rokoch dostal do obdobia útlmu, pričom ťažisko športového komplexu sa zdanlivo odvrátilo od motoristického športu. Na vnútornej časti zákruty La Peraltada vyrástol v roku 1993 bejzbalový štadión Foro Sol, ktorý sa stal domovom Diablos Rojos del México. Dodnes sa na ňom organizujú aj veľké hudobné koncerty. V roku 1999 bola trať fakticky uzavretá a začali sa šíriť fámy o tom, že sa ju snažia získať do vlastníctva rôzni developeri, ktorí tu chceli vystavať novú obytnú štvrť.
Pomoc v podobe novej investície napokon prišla spoza hraníc. Američan Gerald Forstythe, jeden z vtedajších majiteľov série CART ChampCar, hľadal nové miesta, aby využil nárast záujmu o sériu spôsobený úspechom mexických hviezd Adriána Fernándeza, Michela Jourdaina Jr. a Maria Domíngueza. V roku 2001 sa Forsythe dohodol s Corporación Interamericana de Entretenimiento (CIE) o usporiadaní pretekov ChampCar v nasledujúcej sezóne.
Pred nimi však bola nutná ďalšia rekonštrukcia okruhu spojená s novým riešením zákruty La Peraltada, v ktorej už nebol priestor na zväčšenie výbehových zón. Cez stred bejzbalového štadióna tak bola postavená nová časť trate, ktorá La Peraltadu rozdelila na polovicu. Ako bonus nový areál poskytol navýšenie kapacity diváckych miest na sedenie. Už prvé podujatie ukázalo, že investícia stála za to, keď preteky ChampCar počas víkendu videlo 402 413 divákov.
Podujatia ChampCar sa tu konali až do roku 2007, hoci v roku 2006 si pokles komplexu Foro Sol vynútil zmenu trate. V mieste, kde trať vchádzala na štadión bola umiestnená pomalá šikana a monoposty už neprechádzali cez štadión, ale opäť využívali celú zákrutu La Peraltada.
Na okruh si našli cestu aj preteky iných súťaží (z tých najznámejších môžeme vymenovať A1 GP a NASCAR). Práve preteky americkej série NASCAR sa stali nosnými po roku 2008. Ako bolo už spomínané, okruh, ktorý je pôdorysne podobný s Monzou, má rovnako ako talianska trať tiež svoj ovál, ktorý sa na rozdiel od toho európskeho používa dodnes. Využívala ho aj americká séria, avšak mexická odnož NASCAR jazdila aj po kombinácii oválu a štadiónovej časti okruhu.
Potom, ako sa vo Formule 1 objavil ďalší Mexičan Sergio Pérez, ohlásil v auguste 2011 jeden z najbohatších mužov sveta, taktiež Mexičan Carlos Slim, svoje plány prinavrátiť preteky na slávny okruh. Mexiko malo už v roku 2013 nahradiť preteky vo Valencii. Jeho sen sa napokon aj s podporou miestnej vlády stal skutočnosťou až o dva roky neskôr.
Okruh totiž musel byť upravený tak, aby vyhovoval súčasným štandardom Formuly 1. Zmeny dostal na starosť starý známy Hermann Tilke. Pri jeho rekonštrukcii nemecký architekt pracoval s myšlienkou, s ktorou prišla začiatkom storočia séria ChampCar. Žiaľ, za obeť padla obávaná posledná zákruta La Peraltada, pri ktorej nemohli byť kvôli hustej zástavbe mexického hlavného mesta vybudované dostatočné výbehové zóny. Okruh tak po úpravách prišiel o ďalších 170 metrov.
V rámci rekonštrukčných prác bola nanovo vyasfaltovaná celá trať. Cieľová rovinka bola predĺžená, boli postavené nové tribúny a budovy boxov, vďaka čomu mohla byť rozšírená boxová ulička. Zmeny sa uskutočnili po etapách tak, aby bolo možné pokračovať v organizovaní pretekov aj počas rekonštrukcie. Celý komplex bol dokončený v auguste 2015.
Od štartovej čiary až po prvú zákrutu je to v súčasnosti dlhých 800 metrov, a tak na nej jazdci, ktorí dobre odštartujú, môžu získať k dobru hneď niekoľko pozícií. Esíčko Ese del Lago je v súčasnosti pomalšie, pretože má ostrejšie zákruty. Nasledujúca sekcia bola zredukovaná na tri zákruty, v ktorých dnes jazdci vôbec nepoužívajú brzdy.
Za nimi po krátkej rovinke nasledujú upravené esíčka Los Eses. Pred nájazdom na La Peraltada jazdci odbočia vpravo popod tribúny na bejzbalový štadión Foro Sol. Nachádza sa tu séria troch pomalých zákrut a usporiadatelia hneď pri premiére museli kvôli zvýšenému záujmu o vstupenky narýchlo na štadióne inštalovať nové tribúny. V súčasnosti sa tu zmestí rovných 40-tisíc divákov a zvláštnosťou oproti iným okruhom je to, že vyhlasovanie víťazov prebieha na Foro Sol a nie ako tradične nad boxovou uličkou.
Samotný okruh v hlavnom meste Mexika sa nachádza v najvyššej nadmorskej výške spomedzi všetkých ostatných. V tomto smere mu s historických okruhov ako-tak dokáže konkurovať len juhoafrické Kyalami, ktoré však leží o celých 785 metrov nižšie.
Nad mexickou veľkou cenou dlho visel otáznik, pretože vláda a ani novozvolená starostka mesta, ktoré okruh vlastní, odmietali naďalej finančne podporovať tunajšie preteky. Napokon sa však potrebné peniaze našli, hoci oficiálne veľká cena už nenesie pomenovanie po krajine, v ktorej sa nachádza, ale meno jej hlavného mesta. To ale nie je až taký veľký rozdiel a bežný fanúšik ho ani nezaregistruje.
