Zrod Okruhu Amerík bol ako ťažký pôrod
Celá viac ako 70-ročná história Formuly 1 by sa dala charakterizovať ako hľadanie si cesty k americkému divákovi. Ten totiž čo sa týka motorizmu preferuje skôr domáce šampionáty NASCAR alebo IndyCar. Žiadna iná krajina pritom nedala tomuto športu viac okruhov ako USA. Veľká cena sa konala na mnohých miestach, ale nikde sa natrvalo neudomácnila. Zatiaľ posledným pokusom zmeniť túto skutočnosť je Okruh Amerík, či ak chcete v origináli Circuit of the Americas (alebo skrátene COTA), postavený neďaleko hlavného mesta Texasu.
Pretekov s názvom Veľká cena Spojených štátov, na ktorých sa predstavili monoposty Formuly 1, zaznamenala história už štyridsaťjeden. Konali sa na šiestich rôznych okruhoch – Sebring (1959), Riverside (1960), Watkins Glen (1961-80), Phoenix (1989-91), Indianapolis (2000-2007) a Austin (od 2012). Ale samotných pretekov sa v USA pod inými hlavičkami odjazdilo v rámci šampionátu F1 viac.
Okrem Veľkých cien USA sa od 70. rokov do polovice 80. rokov preteky konali aj v Dallase, Detroite, Las Vegas a Long Beach. Dokonca aj legendárne oválové preteky 500 míľ v Indianapolise boli v prvých desiatich sezónach súčasťou šampionátu, ale až na malé výnimky sa ho nezúčastňovali žiadni európski jazdci.
Po fiasku v Indianapolise v sezóne 2005, keď bučiaci diváci za svoje drahé vstupenky videli preteky šiestich monopostov, odmietli miestni promotéri predĺžiť s Berniem Ecclestoneom zmluvu na usporadúvanie veľkých cien. Napoleon Formuly 1 v krajine s najväčším automobilovým priemyslom len veľmi ťažko hľadal nové miesto, kde by sa mohli preháňať najrýchlejšie monoposty. V USA sa totiž nachádzal len jediný okruh, ktorý mal licenciu FIA najvyššieho stupňa a tým okruhom bol Indianapolis.
Najschodnejším riešením sa preto zdalo byť postavenie nového okruhu. Voľba napokon padla na hlavné mesto Texasu. Austin je zábavné a zaujímavé miesto pre návštevníkov, ktorí tu môžu vidieť všetky ikonické americké veci, či už sú to obrovské hučiace pickupy s obrovskými rohmi na maskách chladiča, bary s mechanickými býkmi, kone víriace prach, alebo chrómované karavany, v ktorých sa predáva rýchle občerstvenie, ktoré je – ako inak – ochutené omáčkou Texan barbeque. Netreba zabúdať ani na koncerty, pretože Austin si dôsledne stráži svoju povesť ako hlavné mesto živej hudby, takže tu každý večer nájdete množstvo hrajúcich kapiel.
Práve tu vyrástol úplne nový okruh navrhnutý špeciálne pre Formulu 1 a motocyklové preteky MotoGP. Mal sa stať dobrým mixom tradície F1 a moderných pôžitkov hlavného mesta Texasu. Prvotný návrh bol verejnosti predstavený 1. septembra 2010 a jeho autorom sú promotér a bývalý pretekár v jednej osobe Tavo Hellmund a motocyklový majster sveta z roku 1993 Kevin Schwantz. Inšpirovali sa tradičnými európskymi okruhmi, ktoré využívajú daný terén na trasovanie trate.
Konečnú podobu okruhu dala už tradične architektonická kancelária Hermanna Tilkeho, ktorá dohliadala aj na jeho výstavbu. Infraštruktúra s hlavnou tribúnou, vyhliadkovou vežou a amfiteátrom, kde sa počas pretekárskeho víkendu konajú koncerty, je zase dielom austinskej architektonickej kancelárie HKS, ktorú vedie Miró Rivera.
Návštevníkov ohromí hlavne centrálne námestie Grand Plaza s rozlohou 20 hektárov s množstvom outletov, obchodíkov a oddychových zón, ktorým dominuje veľký bazén a rozsiahle trávnaté plochy. Na juhovýchodnom konci Grand Plaza sú dva mosty pre chodcov ponad zákruty 16 a 3, ktoré návštevníkom umožňujú prístup do ďalších častí okruhu.
Dominantou celého okruhu je však vyhliadková veža nad amfiteátrom, ktorá bola koncipovaná ako vizuálne zavŕšenie centrálneho námestia Grand Plaza. Na jej vrchol vedie 428 schodov, ale pre tých lenivejších je k dispozícii aj rýchlovýťah. Poskytuje výhľad nielen na celý okruh, ale aj na zvlnenú okolitú krajinu a neďaleký Austin. Časť jej podlahy je zhotovená z vrstveného skla, ktoré umožňuje odvážnejším návštevníkom pozerať sa priamo na zem pod nohami. Tí, ktorí bývajú v hoteloch v centre mesta, môžu počas veľkej ceny využívať kyvadlové autobusy, ktoré ich dovezú až priamo na okruh.
Okruh má však aj veľmi dobre vybavené zázemie zamerané na preteky, vrátane súkromného motoristického klubu a motokárovej trate. Verejné priestory je možné využiť aj na súkromné akcie, semináre a konferencie. Atrakcie pre návštevníkov dopĺňa múzeum a jedno z najmodernejších konferenčných centier. Zdravotné stredisko s rozlohou 510 štvorcových metrov okrem tradičnej funkcie počas pretekov ponúka aj školenia záchranárov a študentov medicíny. Chýbať samozrejme nemôže ani jazdecká škola.
Keď sem zavítal cirkus Formuly 1 prvýkrát, jazdci a tímy boli okamžite ohromení. Zariadenia boxov boli dobre navrhnuté, pričom tu nič nechýbalo. Diváci zistili, že to isté platí aj o všetkom ostatnom na okruhu. Aj preto všetko sa nakoniec okruh stal populárnym tak medzi jazdcami, ako aj medzi samotnými návštevníkmi.
Zrod nového okruhu ale nebol vonkoncom ľahký. Nechýbalo veľa a mohol skončiť podobne ako trať okolo rieky Hudson v New Jersey, ktorej plány boli oznámené v rovnakom období. Na výstavbu COTA poslúžila parcela nevyužitej pôdy s rozlohou 890 hektárov v okrese Travis, štrnásť a pol kilometra od medzinárodného letiska Austin-Bergstrom a necelých 24 kilometrov od centra hlavného mesta Texasu. Najväčšími investormi mali byť texaskí miliardári Red McCombs a Bobby Epstein.
Stavať sa začalo na Silvestra 2010 a hotovo malo byť o osemnásť mesiacov neskôr. Na práce pri výstavbe projektu nového okruhu bolo najatých šestnásť spoločností so sídlom v Texase. Zatiaľ čo prebiehala výstavba, začalo sa rozpadávať jej financovanie. Neúspech pri zabezpečení platieb zo štátneho športového fondu a ďalšie nezhody v zákulisí nakoniec viedli až k zastaveniu prác a Svetová motoristická rada FIA len podmienečne zaradila okruh do kalendára pre rok 2012.
Problémom boli hlavne usporiadateľské poplatky vo výške 25 miliónov dolárov a fakt, že Bernie Ecclestone dal v novembri 2011 majiteľom a promotérovi ultimátum, aby našli riešenie do konca nasledujúceho mesiaca. Neskôr sa ukázalo, že McCombs a Epstein uzavreli novú dohodu priamo s Berniem a zaplatili mu požadované poplatky, čím dostali Hellmundovu spoločnosť mimo hru.
K podobnej kontroverzii došlo aj pri usporadúvaní pretekov MotoGP, ktorých promotérom bol Kevin Schwantz. Ten bol taktiež odsunutý na vedľajšiu koľaj. Výstavba bola napokon dokončená s odhadovanými nákladmi 300 miliónov dolárov, hoci sa počas nej prišlo napríklad na to, že cez stavenisko vedú vysokotlakové plynovody. Nestabilné ílovité pôdy si tiež vyžiadali navýšenie nákladov oproti pôvodnému rozpočtu a dodnes spôsobujú problémy. Prvá vrstva asfaltu bola položená 3. augusta 2012 a finálna vrstva sa dokončila 21. septembra. Trať bola oficiálne otvorená 21. októbra, keď Mario Andretti odjazdil prvé kolá vo svojom majstrovskom Lotuse 79.
Circuit of the Americas, ako znie oficiálny názov okruhu, nakoniec patrí k tomu lepšiemu, čo Hermann Tilke za posledné štvrťstoročie zrealizoval. Ako sám priznal, nechal sa inšpirovať niekoľkými ikonickými okruhmi z celého sveta. Závratné stúpanie do prvej zákruty pripomína dnes už neexistujúcu Sebring-Auspuffkurve z Österreichringu. K nej okopíroval zákruty Magotts, Becketts a Chapel zo Silverstone (tretia až šiesta zákruta) a časť zo štadiónu v Hockenheime (dvanásta až pätnásta zákruta). Aby zvýraznil svoju výnimočnosť, tak kópiou je aj ľavá zákruta číslo osem z Istanbulu. Tá je však na COTA označená ako trojica zákrut 16 až 18 a na rozdiel od originálu je na pravú ruku. Tureckej trati je podobná aj záverečná časť s pomalými zákrutami.
Každopádne z tohto mixu vznikla veľmi zaujímavá trať. Napriek tomu v americkom okruhu niektorí stále cítia istú pachuť. Asi nejako tak, ako keď psíček s mačičkou robili tortu. Keď sa to všetko premiešalo, vznikol okruh, ktorý má viac svižných zákrut s rýchlosťou nad 250 km/h ako Spa-Francorchamps, ale aj viac pomalých, prechádzaných pod 100 km/h, ako má Hungaroring.
Mechanici sa potom na začiatku každého víkendu začnú škrabať za hlavou a dumať, či obetovať viac prítlaku v prospech rýchlosti, alebo naopak. A ostatní sa potom čudujú, prečo sa nedá predbiehať v Austine na miestach, v ktorých to na iných okruhoch nie je problém.
Našťastie majú v Texase aj svoju jedinečnosť – stúpanie na konci cieľovej rovinky síce v televízii nevyzerá tak impozantne, ale v skutočnosti je strmšie ako úsek Eau Rouge/Raidillon v Spa a je jedným z najzaujímavejších miest v celom kalendári. Najnižšie miesto trate sa nachádza medzi predposlednou a poslednou zákrutou, ale od štartovej čiary až po vrchol stúpania, ktorý je zároveň k najvyššiemu bodom okruhu, je to len o málo viac ako štvrť kilometra. Len pre predstavu, je to, ako keby ste vyšli na strechu desaťposchodového domu.
Tu na jazdcov čaká ostrá 135 stupňová ľavá zákruta. Brzdenie do nej sa začína pri jazde do kopca a začiatok je do značnej miery slepý, takže jazdci do poslednej chvíle vôbec nevidia jej vrchol. To je aj hlavný dôvod, prečo tu po štarte môžu diváci vidieť najviac predbiehacích manévrov. Ostrá ľavá zákruta sa potom uťahuje a ponúka viacero bodov, v ktorých sa dá brániť, ale aj útočiť. Užší výjazd však môže byť v pretekoch miestom mnohých kontaktov.
Za ňou nasleduje zjazd z kopca do už spomínanej slalomovej sekcie zákrut Maggotts-Becketts-Chapel zakončenej rovinkou dlhou viac ako jeden kilometer. Vstupná rýchlosť, plynulý prejazd a citlivé narábanie s plynovým pedálom sú v tejto sekcii kľúčové.
Zákruty sedem a osem sú inšpirované Sennovými esíčkami v Interlagose a deviata zákruta uzatvára šialene rýchle striedanie ľavých a pravých zákrut. To už jazdci opäť stúpajú až do desiatej zákruty, v ktorej trať znova začína klesať do vlásenky, za ktorou nasleduje najdlhšia rovinka na okruhu.
Tri najťažšie brzdné body sa nachádzajú v zákrutách číslo 1, 11 a 12. Najvyššiu hodnotu spomalenia zaznamenávajú monoposty práve v poslednej z nich, ktorá nasleduje po rovinke, na ktorej monoposty využívajú systém DRS. Jeho použitie v Austine prináša jedno z najväčších zrýchlení zo všetkých okruhov. V praxi to znamená rozdiel až 0,7 sekundy na najdlhšej rovinke, čo pohodlne postačuje na predbehnutie brániaceho sa súpera. Ak aj nie, tak sa útočiaci jazdec dokáže dostať dostatočne blízko, aby mohol zaútočiť v nasledujúcej sérii zákrut.
To už sa jazdci dostávajú k pomalším a technickým zákrutám 13 až 15, kde prudko brzdia, pričom rýchlosť klesá až na 97 km/h. Nasleduje zrkadlová kópia istanbulskej osmičky, v ktorej sú chyby potrestané časovou stratou. Do devätnástej zákruty jazdci prichádzajú z mierneho kopca. Je to posledná výzva kola a mnoho jazdcov tu dopláca na porušenie limitov trate.
Okruh ponúka viacero stúpaní a klesaní a tiež tri rovinky rozdelené šikanami. Práve výškové zmeny sú tým, čo Circuit of the Americas odlišuje od ostatných Tilkeho výtvorov v tomto storočí. Z dnešného pohľadu sú jedinečné aj rozšírenia trate na začiatku niektorých zákrut, čo má jazdcov nabádať k tomu, aby sa snažili využiť viac pretekárskych stôp. Ale podobný prístup zvolil Hermann Tilke už pri projektovaní indického okruhu Buddh International Circuit v Indii.
COTA zároveň rozšíril počet okruhov, na ktorých sa jazdí proti smeru hodinových ručičiek, takže na krky jazdcov už tento typ nekladie také nároky, ako v minulosti.
Netreba zabúdať ani na náročných amerických divákov, hoci časť z nich sem priláka skôr bohatý sprievodný program. Nie je prekvapením, že okruh v Austine v nedeľu pri jeho premiére navštívilo viac ako 100 000 divákov, ktorí boli svedkami posledného víťazstva Lewisa Hamiltona v McLarene pred jeho odchodom do Mercedesu.
Špičkové zázemie, vynikajúca atmosféra vytváraná veľkým a hlučným davom a v neposlednom rade trať, ktorá dokáže generovať vzrušujúce preteky, sa stali kľúčom k popularite COTA, ktorý sa rýchlo stal stredobodom kalendára F1. Najlepšie to asi vyjadril jeden z dvoch amerických majstrov sveta Mario Andretti, ktorý povedal, že Formula 1 konečne našla v USA svoj domov. Zdá sa, že v tomto smere sa vôbec nemýlil.
