Na F1 som nebol pripravený, spomína Räikkönen
Kimi Räikkönen je s 341 veľkými cenami za opaskom jasne najskúsenejším pilotom Formuly 1. Keď však v kráľovnej motoršportu začínal, bol na tom z pohľadu pretekárskych skúseností tak zle, že FIA mu spočiatku ani nechcela povoliť štart. Aj sám Iceman dnes uznáva, že na štart do veľkého sveta motoršportu nebol pripravený.
Vtedy len 21-ročný neznámy mladík z fínskeho Espoo dostal superlicenciu pred Vianocami. Prezident FIA Max Mosley mal však pochybnosti o tom, či je vhodné povoliť štart vo Formule 1 mladíkovi, ktorý nemal skúsenosti ani z Formuly 3, ani z Formuly 3000. Vo svojej kariére dokonca odjazdil len 23 pretekov v ešte nižších sériách.
Iceman tak napokon štartoval s dočasnou licenciou na prvé štyri veľké ceny. Až keď sa ukáže, že v nich podá uspokojivý výkon, Räikkönen dostane riadnu superlicenciu, zneli podmienky. Svoj tím a Petra Saubera, ktorý ho v tom čase obhajoval, určite nesklamal, veď hneď na prvej veľkej cene skončil na bodoch.
Kimi Räikkönen prvýkrát testoval monopost F1 ako dvadsaťročný. Šancu mu dal práve Sauber. To mal za sebou sezónu len v britskej Formule Renault, a na taký skok sa celkom necítil. “Vtedy som pravdepodobne ani netušil, čo to znamená [byť pripravený],” smeje sa v rozhovore pre racingnews365.com. “Ak ste dostali šancu, brali ste ju. Veľa šancí sa vám nemuselo naskytnúť, takže ste sa ju snažili využiť, pretože ktovie, čo z toho vzíde.”
“Samozrejme, bolo ťažké v tom jazdiť bez posilňovača riadenia, môj krk to nezvládal. Na rozdiel od Formuly Renault bolo brzdenie a rýchlosť v zákrutách úplne o inom, než na čo som bol zvyknutý. Z tohto pohľadu som na Formulu 1 nebol pripravený. Je však jasné, že som im nemienil povedať, že sa necítim byť dostatočne silný,” hovorí dnes už 41-ročný majster sveta.
Následne si zaspomínal na svoju prvú skúsenosť s F1. “Aspoň som mal tri dni na ten prvý test. Na ňom sa všetko dialo veľmi rýchlo. Je vtipné, ako sa vaša hlava na to prispôsobí, pretože len čo som sa vyspal, všetko sa spomalilo a prišlo mi to normálnejšie, takže aj oveľa ľahšie.”
“V tíme vedeli, že pre mňa bude ťažké odjazdiť veľa kôl za sebou. Možno som zajazdil tri a vrátil som sa do boxov. Nuž a Mugello zrejme nebolo najľahšie miesto, kde by ste mohli začať, ale nesťažoval som sa. Nebolo to ľahké s tým riadením a rýchlymi zákrutami, ale nakoniec to dopadlo OK,” spomína.
Ako sa ukázalo, Räikkönen sa do toho na fyzicky náročnej trati v Mugelle veľmi rýchlo dostal. Už na druhý deň testov sa mu darilo jazdiť o 0,5 sekundy na kolo rýchlejšie časy ako riadnemu jazdcovi tímu Pedrovi Dinizovi. Šéf tímu Peter Sauber vtedy v Räikkönenovi našiel obrovský talent, a preto tento test a jeho výsledky držal v tichosti.
“Nerobil som si z tých testov také starosti, pretože som nemal odjazdiť štrnásť a ani dvadsať kôl,” vysvetľuje Räikkönen. “Vedel som, že mám tri dni, aby som sa pokúsil niečo naučiť a zo dňa na deň bol rýchlejší.”
“Neviem, aké som mal pocity. Neviem si spomenúť na to, aký som mal na rovinkách a pri brzdení pocit, keď som prvýkrát vyšiel na trať v tom aute, ale som si istý, že som bol šťastný. Zmluvu som podpísal v reštaurácii hotela v Rapperswile blízko jazera.”
“Potom sa začal ten príbeh o tom, či dostanem superlicenciu alebo nie. Pravdepodobne som si robil starosti, ale nakoniec som nikdy nezistil, či som mal tú licenciu na jedny alebo dvoje preteky. Nikdy som sa na to nespýtal. Bol som rád, že som bol na ceste do Austrálie. Len na tom mi záležalo,” prezradil. Iceman tak dodnes netuší, že pôvodne mal dočasnú licenciu na štyri podujatia.
Räikkönen sa do Formuly 1 dostal v čase, keď ešte nebolo absolútne kľúčové mať za sebou finančne zabezpečenú rodinu či veľkého sponzora. Fínova rodina totižto nemala veľmi veľa peňazí, nuž a to, čo mala, investovala do svojich synov.
Čoskoro sa im to však začalo vracať. “Keď som tam žil, nikdy sme nemali toaletu vo vnútri. Tak sme jednu kúpili a pri našom dome som tiež odkúpil menší pozemok,” spomína na jedny z prvých výdavkov zo svojej mzdy pilota Formuly 1. “Bez toho, čo moji rodičia obetovali, by som nikdy nebol v F1. A vlastne by som nebol ani na motokárach. Nikdy sme nemali peniaze. Kvôli domu mali veľa pôžičiek, no pracovali tvrdo.”
“Všetky peniaze, ktoré sme mali, minuli na moje a bratovo pretekanie, len aby sme mohli ako rodina chodiť po Fínsku a pretekať, a neskôr po Európe. Bola to veľká vec, nuž a potom nám pomohli bratranci a sesternice.”
“Keď som jazdil na motokárach, dostal som sa do bodu, keď ma to nič nestálo. Dostával som teda nejaké vreckové, keď som medzi pretekmi pracoval s Peterom de Bruijnom a staval motokáry. Bez môjho manažéra by som nikdy nemal šancu pretekať, to je isté,” doplnil.
