Ako zákaz absintu prispel k vzniku okruhu Paula Ricarda

Pri vyslovení mena Paul Ricard súčasným fanúšikom v súvislosti s juhofrancúzskou traťou naskakujú zimomriavky. Menej z nich už pozná osudy človeka, po ktorom je pomenovaná. A možno ani netušia, že okruh Paula Ricarda si v dvoch veľmi odlišných obdobiach pripísal titul najmodernejšieho motoristického zariadenia svojho druhu na svete. Bol prvý z radu moderných autodrómov, ktorý ponúkal vynikajúce zázemie nielen pre fanúšikov, ale aj tímy. Pre milovníkov klasických prírodných okruhov bol však už od začiatku tŕňom v oku. Vyčítali mu prílišnú sterilnosť a chýbajúce jazdecké výzvy.

Krajine Galského kohúta, ktorá sa oficiálne hrdí prvou veľkou cenou v histórii motoristického športu, chýbal na konci šesťdesiatych rokov moderný permanentný okruh. Všetko nečakane zmenil Paul Louis Marius Ricard, majiteľ likérky nesúcej jeho meno, ktorý ešte pred vojnou zbohatol na predaji pastisu, badiánového bylinného likéru, ktorý sa stal náhradou za zakázaný absint. Dnes je považovaný za národný aperitív a nemožno si bez neho predstaviť žiadne posedenie v južnom Francúzsku a na Korzike.

Po vojne prišiel vo Francúzsku zákaz reklamy na alkoholické nápoje, medzi ktoré bol zaradený aj pastis. Zákaz však nebol až taký striktný, ako v súčasnosti a Paul Ricard bol medzi prvými, ktorý začal sponzorovať športové podujatia. Sám bol veľkým športovým nadšencom a jeho spoločnosť Ricard sa už v roku 1948 stala prvým komerčným sponzorom cyklistických pretekov Tour de France.

O dvadsať rokov neskôr jej excentrický zakladateľ, vtedy už na dôchodku, chcel vybudovať na svojich pozemkoch situovaných medzi mestami Marseille a Toulon na náhornej plošine nad Francúzskou riviérou diaľnicu. Sám totiž pohŕdal mocou francúzskeho štátu a hlavne jeho byrokraciou.

Výstavba diaľničnej siete autoroutes bola vtedy pod kontrolou štátu a rozvíjala sa len veľmi pomaly. Paul Ricard chcel dokázať, že súkromné ​​spoločnosti môžu byť v budovaní cestnej siete úspešnejšie a hlavne rýchlejšie.  Jeho priatelia ho nakoniec presvedčili, aby svoje peniaze radšej investoval do pretekárskej trate.

Paul Ricard bol do oblasti na juhu Francúzska zamilovaný a myšlienka zviditeľniť ju športovou akciou na medzinárodnej úrovni sa mu veľmi zapáčila. Plány na okruh vzdialený necelých 8 km od stredovekej dediny Le Castellet, v departemente Var v Provensálsku začali vznikať na začiatku roku 1969 a boli vypracované v relatívne krátkom čase. A to napriek tomu, že Ricard odmietol pôvodné návrhy renomovaných architektov, ktorí však nevedeli vôbec nič o motoristickom športe.

Ako konzultanti boli preto prizvaní francúzski pretekári Jean-Pierre Beltoise a Henri Pescarolo. Čoskoro sa začalo s realizáciou podľa prepracovaného projektu. Výstavba trvala len desať mesiacov a na vedľajšom pozemku smerom k mestu Signes zároveň vzniklo letisko, ktoré bolo postavené v typickom ricardovskom štýle, keďže sa jednalo o najväčšie súkromné ​​letisko v regióne.

Otvorený bol v apríli nasledujúceho roka a na jeseň sa tu uskutočnili prvé preteky dvojlitrových športových automobilov, ktoré vyhral Brian Redman. Pri tej príležitosti trať skontrolovali aj komisári Francúzskeho autoklubu, ktorí z nej odchádzali nadšení.

Nový autodróm totiž ukázal na dlhé roky cestu, ktorou sa mala uberať výstavba okruhov po celom svete a okamžite nahradil prírodné trate v Clermont-Ferrand a Rouene. Vo svojej dobe to totiž bola jedna z najmodernejších a najbezpečnejších tratí so širokými únikovými zónami, trojposchodovou budovou padoku s klimatizovanými priestormi pre novinárov, nehovoriac o letisku v jeho tesnej blízkosti.

Nečudo, že už v roku 1971 sem prvýkrát zavítali aj monoposty F1 a Paul Ricard sa stal šiestou traťou, ktorá hostila Veľkú cenu Francúzska. Až do postavenia trate v Magny-Cours sa na nej uskutočnilo najviac francúzskych veľkých cien v histórii.

Ohromení boli aj piloti, hoci nový okruh nebol veľkou jazdeckou výzvou, najviac oceňovali rozsiahle výjazdové plochy, ktoré boli v tom čase podstatne väčšie ako na ktoromkoľvek inom okruhu. Nová trať sa však predsa len mohla pochváliť jedným pozoruhodným úsekom: na konci 1 800 metrov dlhej rovinky, ktorej celý názov je ligne droite du Mistral, sa nachádzala zákruta Signes, do ktorej sa bez prudšieho brzdenia vchádzalo vysokou rýchlosťou a ktorá vonkoncom nebola pre slabé povahy.

V časoch najväčšej slávy bol Paul Ricard považovaný za najbezpečnejší okruh na svete a stal sa dejiskom mnohých národných a medzinárodných motoristických súťaží, vrátane štrnástich veľkých cien Formuly 1, mnohých vytrvalostných pretekov a dvanástich veľkých cien majstrovstiev sveta motocyklov.

Teplé podnebie a blízke letisko ako keby predurčovali, aby sa Paul Ricard rýchlo stal aj miestom zimných testov európskych tímov nielen Formuly 1. Okruh hneď od začiatku ponúkal štyri rôzne usporiadania: trať veľkej ceny s pôvodnou dĺžkou 5 809 metrov zahŕňal celú rovinku Mistral, zatiaľ čo dve kratšie verzie ponúkali okruhy s dĺžkou 3 812 a 3 025 metrov. Tieto verzie dopĺňal úsek s dĺžkou 2 200 metrov v západnej časti okruhu, ktorý využívala jazdecká škola.

Jazdci si okruh vzdialený len 10 kilometrov od slnkom zaliatej Francúzskej riviéry tiež rýchlo obľúbili. Miestne vily v mestečku Bandol boli v 70. rokoch svedkami nejednej ich bujarej párty. Ale svoje si tu našli aj tímy. Okruh hneď od začiatku ponúkal tri rôzne konfigurácie trate, ktoré čoskoro začali byť využívané na testovanie.

Hoci sa Paul Ricard nachádza na úpätí južných Álp, jeho prevýšenie je relatívne malé. Je umiestnený v azda najrovnejšom mieste široko ďaleko a 33 výškových metrov ho radí v tomto smere k tým menej náročnejším.

Pristávacia dráha súkromného letiska prebieha paralelne s cieľovou rovinkou a jeden kilometer dlhou boxovou uličkou. Za ňou sa nachádza budova boxov, ktorá bola v roku 2010 rozšírená a v súčasnosti má na ploche 10-tisíc metrov štvorcových 34 garáží. Zaujímavosťou je, že boxy sú vzhľadom k cieľovej rovinke pootočené v miernom uhle, takže jazdci pri výjazde nemusia meniť smer jazdy. Pôvodne tu boli dokonca dva vjazdy a výjazdy z boxov.

Pôvodná trať sa stala známou vďaka svojej nekonečne dlhej rovinke Mistral, ktorá merala pôvodne 1,9 kilometra. V 70. rokoch nebolo pritom výnimkou, keď si tu jazdci vo vzájomnom súboji vymenili pozície dva, aj trikrát predtým, než prišli do zákruty Signes. Samotná rovinka v strednej tretine mierne klesá, ale na jej konci je stúpanie, ktoré privádza jazdcov k najvyššiemu miestu okruhu. V minulosti bola veľmi zradná hlavne kvôli vetru. Ak totiž fúkal od Álp, dosahovali monoposty na konci rovinky rýchlosti až 350 km/h. Naopak, ak fúkal vietor od mora proti smeru jazdy, autá len s ťažkosťami prekračovali hranicu 300 km/h.

V polovici 80. rokov tu začali pribúdať incidenty a najmä po kolízii Jochena Massa a Maura Baldiho v roku 1982, pri ktorej bolo zranených dvanásť divákov, okruh rýchlo prišiel o svoju povesť najbezpečnejšieho okruhu. K tomu prispela aj smrteľná nehoda Elia de Angelisa počas testov len týždeň pred Veľkou cenou Francúzska v máji 1986.

Aj z tohto dôvodu bola medzi rokmi 1986-90 počas veľkých cien využívaná kratšia verzia okruhu dlhá 3 813 metrov, keď sa trať približne 200 metrov za výjazdom z boxov stáčala doprava na rovinku Mistral. Jazdcom sa to príliš nepáčilo, ale tímy boli spokojné, pretože motory neboli príliš namáhané. A rovnako aj sponzori, keďže diváci videli jazdcov počas veľkej ceny odkrúžiť 80 kôl namiesto 54.

V roku 1991 sa však aj na nátlak politikov Veľká cena Francúzska presťahovala na nový autodróm Magny-Cours. Do okruhu sa investovalo veľmi málo, a keď si v deväťdesiatych rokoch aj motocyklové preteky našli nové miesto v Le Mans, boli dni okruhu Paula Ricarda ako miesta vrcholných medzinárodných podujatí definitívne zrátané.

Poslednými podujatiami na svetovej úrovni boli Svetový pohár cestovných automobilov v roku 1995 a niekoľko kôl seriálu BPR Endurance Series. Okruh aj so súkromným letiskom nakoniec po smrti Paula Ricarda v roku 1997 kúpila spoločnosť Excelis Company vlastnená Berniem Ecclestonom.

Philippe Gurdjian, ktorý bol promotérom Veľkej ceny Francúzska v rokoch 1985-1997, bol požiadaný, aby zabezpečil jeho renováciu, keďže viaceré zariadenia boli po tridsiatich rokoch už zastarané. Situáciu komplikoval aj fakt, že časť rovinky Mistral bola postavená na mieste bývalej skládky odpadu a trať v týchto miestach poklesla. Nový vlastník si navyše zaumienil, že okruh Paula Ricarda sa stane prvým určeným výhradne na testovanie.

V roku 1999 bol okruh premenovaný na Circuit Paul Ricard High Tech Test Track. Zmeny samotného usporiadania trate boli pomerne malé: zmizla šikana Bendor a ostatné zákruty boli len mierne prepracované a premenované. Najväčšie zmeny sa týkali zákrut Chicane a École (dnešná časť medzi Virage de l’Hotel a Virage du Camp), kde bol pri ich prestavbe kladený dôraz na lepší výjazd z nich, čo malo za následok zmenšenie ich polomeru. Boli pridané aj nové voliteľné časti, aby sa vytvorilo viac variácií okruhu, vrátane komplexu šikán v strede rovinky Mistral a hranatejšej alternatívy na výjazde zo Signes. Už v roku 2001 si tu Toyota rozložila hlavný stan pri príprave na svoj vstup do sveta veľkých cien.

Po prestavbe v prvých piatich rokoch tohto storočia vznikla trať ponúkajúca až 247 rôznych konfigurácií s dĺžkou od 826 do 5 861 metrov. Avšak na preteky sa používa len niekoľko z nich.

Okruh získal svoj charakteristický vzhľad s modrými a červenými pásmi na vyasfaltovaných únikových zónach. Modré pásy obsahujú zmes volfrámu a asfaltu a mali nahradiť štrkové výjazdové zóny. Úlohou červených pásov, ktoré majú viac zdrsnený povrch, je skrátiť brzdnú dráhu, čo má na druhej strane pri výjazde mimo trať za následok nadmerné opotrebovanie pneumatík.

V roku 2004 bola vybudovaná zákruta Petit Beausset s množstvom dispozičných variácií. Významnejšie bolo pridanie dvoch nových možností prejazdu v úseku Verrerie S v roku 2005, ktoré sa rýchlo stali obľúbenými, najmä pri pretekoch vysokorýchlostných automobilov.

Okruh bol zároveň ako jeden z prvých na svete vybavený modernými bariérami Tecpro a hoci prišiel o tribúny, už v roku 2006 získal licenciu FIA umožňujúcu mu usporadúvať aj veľké ceny Formuly 1.

Inštitút pre bezpečnosť automobilového športu FIA navyše okruhu Paula Ricarda ako vôbec prvému na svete udelil ocenenie excelentnosti. Francúzska trať sa tak opäť stala najmodernejšou, určujúcou trendy pre najbližšie desaťročia.

V tom istom období sa upustilo od politiky využívania okruhu výhradne na testovanie a začal sa proces opätovného návratu pretekov. Okruh bol premenovaný a dostal súčasný názov Circuit Paul Ricard.

Nové tribúny pribudli až desať rokov po posledných pretekoch, ktoré sa tu uskutočnili v roku 1999. Najskôr to bola nová hlavná tribúna so 4 400 sedadlami pred cieľovou rovinkou, ktorú doplnilo 600 miest v nad boxami. Neskôr v lete na kopci nad zákrutou Double Droite du Beausset pribudli ďalšie miesta a kapacita okruhu dosiahla viac ako 10-tisíc divákov. Zväčšená bola aj budova boxov, kde pribudlo ďalších päť garážových miest. Rozšíreniu výbehových zón v roku 2010 však padla za obeť krátka klubová časť využívaná pretekárskou školou.

Od roku 2015 sa na Paul Ricard vrátili slávne motocyklové vytrvalostné preteky Bol D’Or a vrcholom bolo v decembri 2016 oznámenie o návrate veľkých cien od roku 2018. V rámci predprípravy prešiel okruh počas zimy 2017 zásadnou dvojmesačnou rekonštrukciou zahŕňajúcou aj aktualizáciu bezpečnostných opatrení. Upravené boli štyri zákruty a obnovené boli aj časti povrchu trate a boxovej uličky, pričom bolo použitých 10-tisíc ton asfaltu.

Pribudli aj nové podchody a vstupné brány pre divákov, pre ktorých bolo inštalovaných ďalších 46-tisíc stálych sedadiel na tribúnach. Vybudované bolo aj nové tlačové stredisko. Trať sa rozšírila pri vstupe do zákrut La Verrerie a Virage du Camp na západnom konci okruhu a Virage du Pont vedúcej na cieľovú rovinku, zatiaľ čo nová upravená a skrátená verzia Virage de Bendor bola vybudovaná pre potreby motocyklových pretekov.

Súčasná trať, na ktorej sa jazdia preteky F1 (nesie označenie 1C-V2), takmer kopíruje tú, ktorá sa používala medzi rokmi 1971-1985 (vtedy sa Veľká cena Francúzska striedavo konala na okruhoch Paul Ricard a Dijon). Na základe sťažností tímov týkajúcich sa vjazdu do boxov z hlavnej rovinky počas veľkej ceny v roku 2018 bol v zime postavený nový vjazd z predposlednej zákruty Virage de la Tour, čím sa predĺžila aj boxová ulička. Predĺžil sa aj jej výjazd, ktorý sa posunul ďalej smerom k začiatku zákrut Pinède, ktorý pôvodne ústil priamo do ideálnej pretekárskej stopy. Pôvodný vjazd do boxov totiž privádzal jazdcov rovno pred prvú garáž a  kvôli obavám z možnej havárie bola znížená rýchlosť prejazdu boxovou uličkou na 60 km/h, ktorá sa používa len na mestských okruhoch. Inšpekciu upraveného okruhu stihol ešte pred svojou smrťou vykonať Charlie Whiting.

Trať začína prvou zákrutou, v ktorej jazdci ideálne nechajú auto pri rýchlosti 185 km/h driftovať smerom k pravej strane trate, aby získali dobrú rýchlosť pred esíčkami S de la Verrerie, ktoré na začiatku mierne klesajú z kopca. Pred náročnou, ale rýchlou Virage de l’Hotel je krátka rovinka, ktorá umožňuje monopostom získať rýchlosť do tejto stredne rýchlej zákruty. Jazdci majú v štvrtej zákrute na výber z niekoľkých rôznych vrcholov.

V pomalých pravých zákrutách päť (Virage du Camp) a šesť, ktoré si vyžadujú dobrú trakciu, sa trať otáča smerom späť. Jazdci tu skôr brzdia motorom, aby nestratili rýchlosť pred ľavou plynulou sekciou Virage de la Sainte-Baume. Tá ich privedie na rovinku Mistral, ktorá je dnes o 100 metrov kratšia a v rámci pretekov F1 je rozdelená šikanou na dve časti, pričom monoposty využívajú jej najostrejší a najpomalší variant. Je to však najlepšie miesto na predbiehanie na celom okruhu. Napriek skráteniu monoposty F1 pred šikanou dosahujú rýchlosti blížiace sa hodnote 350 km/h.

Hneď za najdlhšou rovinkou sa nachádza najtechnickejšia časť okruhu. Už prejazd miernou zákrutou Signes je veľmi dôležitý a vyžaduje si precízne brzdenie, aby auto príliš nestratilo rýchlosť pred krátkou rovinkou a nájazdom v rýchlosti 309 km/h do zákruty Double Droite du Beausset, ktorá mala tri vrcholy už tridsať rokov pred slávnou istanbulskou zákrutou číslo osem a pre jazdcov je náročná hlavne po fyzickej stránke, keďže tu na nich pôsobí najvyššie bočné preťaženie.

Pamätníci spomínajú najmä na rok 1988, keď tu Alain Prost po vnútornej strane na brzdách predbehol Ayrtona Sennu. Domáci jazdec bol nekorunovaným kráľom tohto okruhu, keď tu dokázal trikrát zvíťaziť s monopostami troch rôznych tímov. Po úpravách má však Beausset dnes len dva vrcholy.

Výjazd je veľmi komplikovaný a autá sú nedotáčavé práve v mieste, v ktorom sa v rýchlosti 252 km/h dostávajú do ľavej pravouhlej L’epingle de Bendor, ktorá prechádza do rýchleho pravo-ľavého esíčka zloženého z pravej zákruty Courbe du Garlaban a zakončeného ľavou zákrutou s opačným sklonom Virage de la Tour. Na jej výjazde jazdci využívajú obrubník predtým, ako prudko zabrzdia do poslednej zákruty Virage du Pont. Tá je po prestavbe ostrejšia a otáča monoposty o 135° na cieľovú rovinku. Jazdci si tu musia dávať pozor na zadnú časť vozidla, ktorú musia vyrovnať ešte predtým, ako vystúpia na hlavnú rovinku.

V tejto sezóne sa vo Francúzsku uskutoční už 61. veľká cena v rámci šampionátu Formuly 1. Je to jeden z najstarších motoristických pretekov na svete a dodnes sa uskutočnilo už 86 veľkých cien. Francúzsko je zároveň jednou zo štyroch krajín  (spolu s Belgickom, Talianskom a Španielskom), kde sa veľká cena uskutočnia v rámci troch odlišných šampionátov.

Najskôr to boli Majstrovstvá sveta konštruktérov koncom 20. rokov minulého storočia, neskôr Majstrovstvá Európy v 30. rokoch a napokon šampionát Formuly 1 od roku 1950. V kalendári bola už od úvodného ročníka, avšak v historických dokumentoch ju nájdete pod názvom Le Grand Prix de l’Automobile Club de France (ACF) a tento názov si zachovala až do sezóny 1967.

Aby to nebolo až také jednoduché, tak v roku 1951 sa  preteky v Remeši uskutočnili pod hlavičkou Veľkej ceny Európy a o dvanásť rokov neskôr sa tu dokonca oficiálne konala Veľká cena Remeša. Okrem sezóny 1955, keď sa vo Francúzsku po desivej havárii v Le Mans neuskutočnili žiadne ďalšie motoristické preteky, bola až do roku 2008 veľká cena pravidelnou súčasťou kalendára Formuly 1. Avšak názov usporiadateľskej krajiny sa prvýkrát objavil až v roku 1967. Za všetko môže politická sila pôvodného organizátora, Francúzskeho automobilového klubu, ktorá má za následok aj skutočnosť, že Francúzsko sa stalo sídlom Medzinárodnej automobilovej federácie FIA.

Podobne, ako sa stal Paul Ricard vzorom pre budovanie ďalších okruhov, mali aj prvé veľké ceny pod hlavičkou ACF obrovský vplyv na tvorbu pravidiel a predpisov v oblasti pretekania a zároveň určili trendy pre ich ďalší rozvoj.