Spomienky na Julesa sú moje obľúbené, hovorí Leclerc
Príbehy o mladosti mnohých dnešných pretekárov sú opradené neskutočnými historkami o strádaní a nedostatku financovania. Túto stránku motoršportu veľmi dobre pozná aj Charles Leclerc, ale čo pilota Ferrari odlišuje od väčšiny jeho rovesníkov, sú priame skúsenosti so smrťou svojich najbližších, ktoré sú oveľa horšie než problémy s financovaním.
Nejeden zo súčasných pilotov Formuly 1 si v detstve myslel, že nebude môcť robiť to, čo zo všetkého najviac miluje. Ak sa chcete presadiť a uspieť v tejto brandži, potrebujete astronomické sumy. Ako sa však hovorí, kým nejde o život, tak nejde o nič.
Žiaľ, Charles Leclerc si niečo také nemohol povedať. Ako tínedžer prišiel o svojho mentora a veľkého kamaráta Julesa Bianchiho, ktorý zomrel na následky zranení, ktoré utrpel za volantom pretekárskeho auta. O pár rokov neskôr prišiel Charles ako 19-ročný aj o svojho otca.
„Bolo to neuveriteľne ťažké, ale ani raz mi nenapadlo, že skončím, pretože práve pri tomto ožívam, práve preteky vo mne zapaľujú moju vášeň,“ povedal Leclerc v podcaste The BSMT by Gianluca Gazzoli. „Motoršport je vec, ktorú na tomto svete najviac milujem, hoci tú chvíľu bolo nesmierne ťažké prijať.“
Monačan si veľmi dobre pamätá, čo robil v deň, keď Bianchi utrpel v Suzuke vážne zranenia. Ostatne, mnohí z nás presne vedia, čo v ten deň robili. „Stalo sa to počas súťažného víkendu. Nerozumel som všetkému, čo sa tam stalo. Dokonca aj môj otec sa snažil, aby mi nepovedal celú pravdu, pretože som práve mal nasadnúť do auta a pretekať. Nevedel som teda všetky detaily, ale potom mi všetko vysvetlil. Bol to pre mňa šok,“ priznal Leclerc.
Charles ani po dlhých rokoch neprestal myslieť na Julesa, čo neprekvapí, keďže preňho urobil strašne veľa. Mohol z toho byť úžasný príbeh, keďže obaja sa mohli stretnúť vo Formule 1, dokonca mohli byť tímovými kolegami. Namiesto toho je z toho tragický príbeh.
„Mal som sedemnásť rokov. Od začiatku bol pri mne. Mám doma pár videí nás dvoch, na ktorých si Jules vezme menšiu motokáru a preteká proti mne, hoci bol odo mňa o šesť, sedem či osem rokov starší. Sú to moje najkrajšie pretekárske spomienky,“ hovorí monacký pretekár.
„Každú stredu po pretekoch sme išli von a pretekali proti sebe. Veľa som sa vďaka nemu naučil, pretože som súťažil so staršími jazdcami a najmä s Julesom, ktorý bol absolútne fantastický. Všetky tie chvíle boli nesmierne vzácne a práve ony ma robili šťastným. Preto som nikdy ani trochu nepochyboval, že chcem pokračovať,“ uzavrel Leclerc.
