Jim Clark: Tichý gentleman

Po svete jazdia milióny ľudí autom, tisíce z nich majú pretekársku licenciu. Ale len stovky naozaj pretekajú. Z nich je pár stoviek dobrých pretekárov. Tak dve-tri. Potom prídete na veľkú cenu a tam vidíte 21 jazdcov. Ale len šesť z nich je vážne dobrých. Z tých šiestich sú traja výnimoční. A jeden jediný býva géniom. To sú slová Jackieho Stewarta vo filme A Life of Speed. Ak sa pohráme s aritmetikou a pozrieme sa na štatistiky nie cez optiku absolútnych čísiel, ale z pohľadu ich pomeru k odjazdeným pretekom, začnú sa nám objavovať v popredí úplne iní jazdci. V prvej trojici by sme v najdôležitejších ukazovateľoch (víťazné kvalifikácie, najrýchlejšie kolá, víťazstvá) vždy našli Jima Clarka. Škóta, od ktorého narodenia vo štvrtok uplynulo 85 rokov. Jazdca, ktorého už na začiatku kariéry dobová tlač označila za lepšieho ako Juana Manuela Fangia a rýchlejšieho ako Stirlinga Mossa. Áno, Jim Clark bol géniom svojej generácie.

Dnes je možno zaujímavé, že Jim Clark nikdy nesníval o pretekárskej kariére, nieto ešte o tom, že sa raz stane najlepším na svete v športe, ktorému sa tento farmársky chlapec začal venovať ako svojmu hobby. Vo svojej ére bol pritom v aute takmer neporaziteľný. Brilantný za mokra. Odmietal sa vzdať aj v naoko beznádejných situáciách. Vďaka svojej jedinečnej kombinácii reflexov, inštinktov a v neposlednom rade aj kondícii, bol schopný dostať zo svojho Lotusu výsledky, aké by iní jazdci nikdy nedosiahli.

Pre tento jeho prirodzený talent ho mali v úcte všetci jazdci, ktorí sa s ním stretli na trati. Ale keď z auta vystúpil, zdalo sa, ako by to bol niekto úplne iný: zraniteľný a naoko neochotný tichý hrdina. Napriek tomu ho verejnosť milovala ako plachého víťaza, ktorý sa vyhýbal výslniu popularity. Dokonca aj potom, ako sa stal hviezdou v Amerike, keď vyhral slávne preteky v Indianapolise.

Niektorí tvrdia, že nenávidel tlačové konferencie, pretože bol viditeľne nesvoj pri verejných vystúpeniach. Nikdy sa netajil svojou averziou voči bulvárnym novinárom, ale nebola to len obvyklá póza. Pravdou je, že dokázal nadšene diskutovať s mužmi od pera, pokiaľ videl, že sú to odborníci vo svojej profesii. Clarkov vzťah s motoristickými novinármi bol preto všeobecne srdečný. K tomu všetkému bol vášnivým čitateľom všetkého, čo o ňom bolo napísané.

Napríklad David Benson spomínal na Clarka ako na neuveriteľného pedanta: „Keď som vo svojom stĺpčeku napísal, že prešiel zákrutou v rýchlosti 150 míľ za hodinu a Jim vedel, že to bolo 149 míľ za hodinu, neváhal mi zavolať a spýtať sa ma, či môžem údaj opraviť. Neskôr každá stránka, ktorú som napísal, musela mať predtým, ako som článok poslal do novín, jeho podpis. Bol neuveriteľný.“ Nakoniec to bol on, kto v priebehu roka 1963 inicioval tlačové konferencie s novinármi po pretekoch v podobe, v akej ich teraz všetci považujeme za samozrejmosť.

Na jeho kariéru mali zásadný vplyv dvaja muži. Keď mal dvadsať, jeden z miestnych majiteľov garáží ho pozval na lokálne preteky na severe Škótska v Crimonde. Ten chlapík sa volal Ian Scott-Watson a okrem toho, že to bol Clarkov dobrý priateľ, bol aj pretekárom rely.

Jim mu občas potajme robil navigátora, na čo dodnes Scott-Watson s úsmevom spomína: „Boli sme na rely na severe Škótska a Jimmy mi robil navigátora. Pravdupovediac, bol to mizerný navigátor. Nemal vôbec zmysel pre smer a celkový cit pre navigovanie. Keď sme zastavili za jedným z kontrolných bodov, pozrel som sa na neho a videl som ho schúleného pod prístrojovou doskou v obave, že nabúrame. Vystúpil z auta a jediný spôsob, ako ho presvedčiť, aby si nasadol späť, bolo nechať ho šoférovať.“

Práve vtedy si prvýkrát všimol Clarkove záblesky jazdeckej geniality. Od svojej rodiny mal ale Jim vyslovený zákaz sadnúť si za volant pretekárskeho vozidla. Scott-Watson sa osobne zaručil za to, že Jim sa bude zúčastňovať pretekov len ako divák a sem-tam pomôže mechanikom.

Podobne ako predtým, keď spolu jazdili rely, si Ian v Crimonde myslel, že sú dostatočne ďaleko od Jimovej farmy, aby sa to mohli dozvedieť jeho rodičia. Ponúkol mu teda na dvadsať minút na tréning svoju limuzínu DKW F91. V nej bol Jim o tri sekundy rýchlejší ako Ian, a tak ho prehovoril, aby to skúsil v pretekoch namiesto neho.

Písal sa 16. jún 1956 a o pretekoch sa prostredníctvom Jimových bratrancov dozvedeli aj jeho rodičia. Nečudo, že Scott-Watson rýchlo upadol u rodiny Clarkovcov do nemilosti. Jim napriek tomu od septembra nasledujúceho roku začal jazdiť v lokálnych rely a v pretekoch do vrchu. Jeho radcom, podporovateľom i manažérom nebol nikto iný ako Ian Scott-Watson.

Potom 26. decembra 1958 prišlo k ďalšiemu osudovému stretnutiu. V ten deň sa konali krátke desaťkolové preteky automobilov GT na anglickom okruhu Brands Hatch. Clark tu síce skončil na Lotuse Elite druhý, ale víťazom pretekov bol majiteľ Lotusu Colin Chapman. Geniálny konštruktér si hneď všimol Škótov talent. Spolu so Scottom-Watsonom bol pozvaný na testy tímu Lotus, ktoré sa na okruhu mali uskutočniť o pár dní. Clarkov manažér totiž chcel od majiteľa Lotusu kúpiť pre Jima a tím Border Reivers monopost Formuly 2.

Na tradičnom anglickom okruhu mal Clark odjazdiť desať kôl, aby si vyskúšal jednosedadlové auto, ktoré nikdy predtým neriadil. Po piatich kolách bol rýchlejší ako Chapmanovi jazdci Formuly 1 Graham Hill, Innes Ireland a Cliff Allison, ktorí v ten deň testovali tiež.

Ian Scott-Watson na túto príhodu opäť spomína: „Stáli sme v boxovej uličke so stopkami v rukách. Chapman sa na mňa pozrel a povedal: Ako to, že som o ňom doteraz nevedel? Odpovedal som mu, že Jim minulý rok jazdil na Jaguári D-type, a teda vie, ako sa šoférujú rýchlejšie autá ako toto. Chapman zbledol od zlosti a stiahol Clarka po piatich kolách do boxov, pretože si myslel, že sa zabije.“

Výsledky Škóta, ktorý doslova lietal po okruhoch, spravili na Colina Chapmana dostatočný dojem. V tíme F1 však pre neho zatiaľ nemal miesto, a tak si Jim Clark musel vystačiť s monopostom pre novozaloženú Formulu Junior. V marci 1960 sa konali prvé preteky a víťazom sa stal Clark. Debut v F1 nenechal na seba dlho čakať. Už 6. júna 1960 bola na programe Veľká cena v holandskom Zandvoorte. Chapman ponúkol Clarkovi uvoľnené miesto v kokpite Lotusu 18 po Johnovi Surteesovi, ktorý dal vtedy prednosť motocyklovým pretekom na ostrove Man.

Nasledovalo sedem ďalších sezón v najvyššej kategórii monopostov a ôsma začatá víťazstvom, ktorú nikdy nedokončil. Jeho štatistiky sú dodnes impozantné. V prvej polovici 60. rokov dominoval pretekom spôsobom, ktorý sa dá porovnať snáď len s kraľovaním Michaela Schumachera vo Ferrari, Sebastiana Vettela v prvej polovici nášho desaťročia alebo Lewisa Hamiltona v posledných sezónach.

Odjazdil 72 pretekov, v ktorých zvíťazil takmer v každej druhej kvalifikácii a v každých tretích pretekoch. Dvakrát sa stal majstrom sveta. Jeho štatistiky mohli byť ešte lepšie, nebyť toho, že jeho Lotus trpel častými poruchami.

Clark nakoniec strávil celú svoju kariéru v F1 v tíme Colina Chapmana. Od chvíle, ako sa dali dokopy, si boli spolu blízki ako bratia. Chapman veľmi obdivoval jeho úprimnosť, pokoru a rýdzu osobnosť. Často spomínal, že Clark naňho zapôsobil nielen ako jazdec, ale aj ako ľudská bytosť.

Jim nemal vyvinuté technické myslenie a spoliehal sa na Chapmana, ktorý vedel transformovať jeho pripomienky do technických riešení. Dokonca aj keď auto nebolo v poriadku, Clarkovi jeho prirodzený talent umožnil obísť niektoré jeho nedostatky a nachádzať často netušený potenciál monopostu. Aj preto Chapman často hovoril, že nemal tušenie, odkiaľ sa berie jeho rýchlosť.

Andrew Ferguson, manažér Lotusu v 60. rokoch, hovorieval, že aj Jim bol úplne uchvátený Chapmanom: „Všetci v tíme nasledovali Chapmana a rovnako tak aj Jim,“ povedal. „Jim a Colin v hoteloch po celý čas spolu spávali v dvojlôžkovej izbe. Skúste si to predstaviť. Majiteľ tímu zdieľa spoločný priestor so svojím pilotom číslo jedna. To by sa dnes už nemohlo stať. Colin sa vždy veľmi zaujímal o svojich ľudí. Po večierke si v hoteli zakaždým prešiel všetky izby, aby sa uistil, že sú všetci v posteli. V Indy vždy mával kľúče od všetkých našich izieb, aby mohol kedykoľvek prísť. A Jim tam bol vždy s ním. Keď sme prišli do Colinovej izby na rannú poradu, Jim bol práve v kúpeľni a holil sa. Napriek tomu sa obaja navzájom prekrikovali, aby nám všetkým rozdali pokyny. Bolo to neuveriteľné. Úplne neuveriteľné.“

Jim Clark jazdil v ére, keď pretekárski jazdci ešte nezarábali také veľké peniaze ako dnes. Preto nebolo ničím nezvyčajným, keď sa jazdci zúčastňovali aj na pretekoch iných sérií, či nemajstrovských pretekoch Formuly 1. Jeho schopnosť vyhrávať so všetkým, čo má štyri kolesá, bola povestná. Sám k tomu povedal: „Ak dnes dobre šoférujem, verím, že je to preto, lebo sa zúčastňujem toľkých pretekov. Vďaka tomu som schopný udržať si špičkovú formu…“

S monopostom Formuly 1 vyhral 19 nemajstrovských pretekov, ktoré neboli súčasťou svetového šampionátu. Okrem testov F1 sa vo svojej najlepšej sezóne v roku 1965 Clark zúčastnil 59 rôznych motoristických podujatí. A to si dovolil vynechať Veľkú cenu Monaka. Odskočil si totiž do USA, kde len tak mimochodom na tretí pokus vyhral ako prvý pilot F1 slávne preteky 500 míľ v Indianapolise. Vo vedení vtedy strávil 190 kôl z celkových 200. Okrem toho tu skončil na druhom mieste v rokoch 1963 a 1966. Dodnes je jediným jazdcom, ktorý v jednom roku získal zároveň titul majstra sveta F1 a vavríny z Indianapolisu.

Ale čo robilo Jima Clarka oproti iným jazdcom takým osobitým? Nebola to len jeho vrodená zručnosť za volantom, ktorá ho povýšila na jednu úroveň s najväčšími jazdcami histórie. Nad tým všetkým vyžaruje šarm a džentlmenské správanie, ktoré odrážajú jeho výchovu. Mnohí ho považovali za plachého, ale slovo rezervovaný lepšie vystihuje jeho pravú povahu. Vedel sa uvoľniť v spoločnosti ľudí, s ktorými sa cítil pohodlne. Pri nich sa naozaj otvoril.

Nikdy si nevedel vysvetliť svoj obrovský talent a často bol kvôli tomu zmätený. Ale napriek tomu, že nepochybne rád predvádzal svoje schopnosti v aute, nikdy sa neznížil k pozérstvu, alebo vychvaľovaniu. Lepšie ako väčšina ostatných poznal Clarka jeho životopisec Graham Gauld. „Nemyslím si, že Jimmy mal nejaké nedostatky. Mal úžasnú schopnosť prispôsobiť sa. Myslím, že to bolo asi jeho najväčšie tajomstvo. Nikdy by som nepovedal, že to bola slabosť.“ Hoci bol obdivovaný a populárny aj medzi svojimi jazdeckými kolegami, nikto z nich ho dobre nepoznal.

Povaha človeka sa prejaví skôr vtedy, keď čelí nepriazni osudu, ako keď si užíva úspech. Aj keď triumfoval, ostal Jim Clark gentlemanom; keď sa však karta osudu otočila, na jeho vyrovnanosť to nemalo žiadny vplyv. Stále ostával nohami pevne na zemi. Sláva mu jednoducho nestúpla do hlavy. Clark nikdy nestratil kontakt so svojimi priateľmi z mladosti, ktorí ho podporovali na začiatku kariéry. Silu čerpal od tých, ktorí stáli pri ňom dávno predtým, ako sa stal slávnym.

Jeho srdce stále patrilo rodinnej farme. Na nej si Jim užíval život aj počas svojej aktívnej kariéry. Vždy sa tam rád vracal, čerpal tu energiu pre ďalšie súboje na štyroch kolesách. Jim Clark sa nikdy neoženil, ale zveril sa svojej priateľke, že by sa raz chcel usadiť a mať vlastnú rodinu na farme v Škótsku. Úmyselne uzatváral zmluvy len na jeden rok, aby mohol zo športu slobodne odísť, keď bude chcieť.

Graham Gauld sa dotkol aj témy Clarka a automobilov: „Nemal technické myslenie. Áno, keď bol v polovici 50. rokov vypomáhať Ianovi Scottovi-Watsonovi, tak mu len leštil auto. Ale vedel prísť na podstatu veci, popísať technikom problém, a to je dôvod, prečo bol taký dobrý v podpriemerných autách. To je ďalší znak skutočného šampióna. Mal schopnosť interpretovať, čo auto robí. Pre Colina Chapmana bolo potom oveľa jednoduchšie zmeniť konštrukciu auta. Jimmymu stačilo povedať, že predná časť auta potrebuje väčšiu priľnavosť, a on potom navrhol, ako to najlepšie urobiť. Jeho technické schopnosti a cit pre to, čo auto potrebuje, boli fenomenálne. Bolo to zvláštne. Jedinečné.“

Gauld pokračoval vo svojich spomienkach ďalej: „Hneď vedel, keď niečo nebolo v poriadku. Raz povedal, že cíti ľahké chvenie v zadnej časti. Auto sme odtiahli do garáže, ale nič sme nenašli. On ale trval na tom, že niečo nie je v poriadku. Až neskôr sme objavili prasknuté ložisko kolesa.“

Niektorí tvrdili, že nebol dobrým testovacím jazdcom, pretože sa prispôsobil autu aj s jeho chybami a vždy z neho dostal to najlepšie. Auto potom vyzeralo rýchlejšie ako v skutočnosti naozaj bolo.

Často je porovnávaný s Ayrtonom Sennom. Možno je to preto, že na konci 80. rokov Brazílčan prekonal jeho rekord v počte vyhratých kvalifikácií. A možno je to aj tým, že obaja obetovali pre svoju vášeň to najcennejšie. Tí, ktorí ho poznali lepšie, však porovnávajú jeho jazdecký štýl skôr s Alainom Prostom či Fernandom Alonsom. Podobne ako oni, aj Clark dokázal z auta dostať maximum a niekedy aj niečo naviac. Zároveň rešpektoval svojich rivalov a vždy im nechal dostatok miesta na vzájomné súboje.

Ale popri tom bol aj opatrný a nikdy nešiel do zbytočného rizika. Jeho jazda síce vyzerala majestátne, ale nikdy nepôsobila vzrušujúco. V aute bol stelesnením pokoja a kontrolovanej agresie. Mimo auta si ale, podobne ako Alain Prost, neustále hrýzol nechty a bol prekvapivo nerozhodný, čo sa často prejavovalo už len tým, že si nevedel v reštaurácii vybrať, ktoré jedlo si objedná.

Sally Swartová-Stokesová, ktorá bola Jimmyho priateľkou v čase zisku jeho prvého majstrovského titulu, si na to dobre pamätá: „Jimmy bol človek, ktorý žil dva úplne odlišné životy: jeden bol jazdecký a druhý obsahoval všetko ostatné. Podľa mňa hryzenie nechtov súviselo s jeho celkovou koncentráciou. Úplne si ich vyhrýzol, ale inak ste na ňom nevideli žiadne iné známky nervozity. Mohol s tým skoncovať, ak by chcel. Keď vystúpil z auta, nelíšil sa od ľudí naokolo. Je to len moja teória, ale akonáhle si sadol do auta, jeho nerozhodnosť bola razom preč. Keď bol v aute, bol ako majster, ktorý nikdy nepotreboval premýšľať o svojich rozhodnutiach.“

Smrť Jima Clarka po krutej a dodnes nevysvetlenej havárii v roku 1968 je v histórii Formuly 1 porovnateľná len so stratou Ayrtona Sennu. V oboch prípadoch to bol jeden z najtemnejších dní v športovej histórii. Svoje posledné 25. víťazstvo v F1, ktorým prekonal legendárneho Juana Manuela Fangia, dosiahol Jim Clark s monopostom Lotus, ktorý bol stále lakovaný v národných farbách British Racing Green. Na Hockenheime už jazdil s autom, ktoré sa podobalo na krabičku cigariet Golden Leaf. Mnohí preto smrťou Lietajúceho Škóta označujú aj začiatok konca amatérskej éry v F1 a nástupu nemilosrdnej komercie. Nikto neočakával, že by mohol byť Škótov život ukončený práve takouto smrťou. Pilot, ktorý svojimi schopnosťami prevyšoval ostatných, tu zrazu nebol. Ako povedal Dan Gurney v dokumentárnom filme o Jimovi Clarkovi: „Svet už potom nikdy nebol rovnaký.“

Škót mal v osudný víkend pretekať v šesťhodinových pretekoch športových automobilov BOAC 500 v Brands Hatch. Jeho meno bolo dokonca uvedené v oficiálnom programe pretekov BOAC 500, hoci tu nikdy neštartoval. Zmluvné záväzky Lotusu a Firestone totiž spôsobili, že namiesto toho štartoval v šampionáte Formuly 2, ktorý bol na pokraji záujmu britských médií.

Jim Clark podľa spomienok mnohých ľudí, ktorí ho poznali, nebol príliš nadšený tým, že bude musieť štartovať na vtedy pomerne neznámom okruhu v Bádensku-Würtenbersku. Clarkovi sa zdal Hockenheim hneď od začiatku nebezpečný a preto si ho príliš neobľúbil. V aute, ktoré ešte nebolo vybavené bezpečnostnými pásmi, musela rýchla trať vzbudzovať strach aj v jazdcovi Clarkových kvalít. Dokonca vraj pri večeri povedal Grahamovi Hillovi: „Každý, kto sa dostane mimo trať, skončí medzi stromami a tam nemá nikto šancu…“ Ani on vtedy možno ešte netušil, aké prorocké boli vtedy jeho slová.

Keďže sa jednalo „len“ o preteky Formuly 2, o televíznom prenose nemohla byť v tej dobe ani reč. A tak sa stalo, že nehodu Jima Clarka nikto nezaznamenal. Očitým svedkom bol len traťový maršal, ktorý stál približne desať metrov od miesta, kde auto opustilo trať. Sám si mohol gratulovať, že unikol smrti.

Neskôr uviedol, že Clark už predtým zápasil s Lotusom a snažil sa ho dostať pod kontrolu. Zadné kolesá ale stratili v tiahlej zákrute priľnavosť. Lietajúci Škót sa ďalej snažil udržať auto na vozovke, ktoré sa v úseku dlhom približne 450 metrov popri trávnatom páse šmýkalo zo strany a stranu, až kým definitívne neopustilo trať. Spravilo tri alebo štyri saltá a s veľkým rachotom sa na tisíc kusov rozbilo o strom. Štvorvalcový motor sa aj s prevodovkou odtrhol z rámu a skončil deväť metrov od miesta nárazu, len dva a pol metra naľavo od traťového maršála. Torzo monopostu sa čiastočne obtočilo okolo stromu. Zadné odpruženie bolo pri nehode z neho tiež odtrhnuté. Clark bol so zlomeninou krku a spodiny lebečnej na mieste mŕtvy. Mal len 32 rokov.

Bol pochovaný 11. apríla 1968 neďaleko svojej rodnej farmy v grófstve Berwick. Jednoduchý náhrobný kameň na cintoríne v Chirnside má do seba vytesaných len pár slov: „V láskavej pamäti Jim Clark, O.B.E. (dôstojník britského impéria) Farmár. Majster sveta. Motoristický jazdec. Víťaz 25 veľkých cien a 500 míľ v Indianapolise v roku 1965. Čestný občan obce Duns.“ Presne v tomto poradí. Pre svoju rodinu bol vždy len obyčajným človekom. Až potom hrdinom. Vďaka svojim jazdeckým zručnostiam sa stal legendou už počas života. Pre nás fanúšikov bol skutočným hrdinom a s ním odišiel zo sveta veľkých cien jeden z posledných gentlemanov.

Čo dodať na záver? Ak sme začali tento článok slovami sira Jackieho Stewarta, bude najlepšie citovať ho aj na konci: „V minulosti môžeme nájsť veľmi dobré príklady dobrého správania, férovosti a dôstojnosti na pretekárskej trati, ale aj lásky k športu. Dnes kritizujeme u jazdcov nedostatok pokory, ich vrtochy, či nedostatok dobrého správania. V súčasnej dobe neexistuje žiadny dôvod, prečo by ste sa nemohli správať k ľuďom dobre, byť dobre vychovaný a zároveň byť aj majstrom sveta. Mali by sme si vziať príklad z muža menom Jim Clark. Aj preto by si na Jima Clarka mala dnes spomenúť súčasná generácia jazdcov. Nikdy som nenašiel odvahu, aby som navštívil jeho hrob v Chirnside. Ale ak chceme hľadieť do budúcnosti, mali by sme sa občas vedieť obzrieť aj späť. Nájsť v histórii hocičo dobré, čo by mohlo mať prínos pre budúcnosť. Pozrieť sa na to, čo nám prinášalo radosť. A práve Jim Clark symbolizuje dokonalý obraz takéhoto dedičstva. On položil základný kameň, na ktorom stavali budúce generácie jazdcov.“

Vizitka

James „Jim“ alebo „Jimmy“ Clark, Jr. OBE
* 4. 3. 1936 (Kilmany, Škótsko)
† 7. 4. 1968 (Hockenheim, Nemecko)

Štatistiky

Majster sveta 1963 (Lotus 25 Climax V8) a 1965 (Lotus 25 Climax V8, Lotus 33 Climax V8)
V F1 odjazdil 72 veľkých cien

Získal:

• 274 bodov (255 započítaných)
• 25 víťazstiev
• 33 prvých miest na štarte
• 28 najrýchlejších kôl
• 32 pódiových umiestnení

Ďalšie významné úspechy:

• Víťaz 500 míľ Indianapolis 1965 (Lotus 38 Ford V8)
• 3. miesto v 24 hodín Le Mans 1960 (Aston Martin DBR1)

Počas kariéry vyhral 11 pretekov Formuly Junior a 13 pretekov Formuly 2. V roku 1964 sa stal britským majstrom v pretekoch cestovných automobilov (celkovo tu dosiahol 23 víťazstiev). Trikrát vyhral zimnú sériu o Tasmánsky pohár, ktorá sa jazdila s monopostami Formuly 1 (1965, 1967, 1968 – získal celkovo 21 prvých miest), stal sa francúzskym šampiónom Formuly 2 (1965). Vyhral aj 54 pretekov športových áut.

Dodnes je v F1 držiteľom týchto rekordov:

• Najviac Grand Slamov (víťazná kvalifikácia, najrýchlejšie kolo, vedenie počas celých pretekov a víťazstvo): 8
• Najväčšie percento odjazdených okruhov na čele pretekov: 71,47% v roku 1963
• Najväčšie percento započítavaných bodov v jednej sezóne: 100% v rokoch 1963 a 1965