Aj 40 rokov po infarkte Colina Chapmana niektorí veria, že svoju smrť zinscenoval | Magazín F1 - F1online.sk

Aj 40 rokov po infarkte Colina Chapmana niektorí veria, že svoju smrť zinscenoval

fotka k článku undefined
zdroj: Twitter/F1

V piatok 16. decembra si celá Formula 1 pripomenula 40. výročie dňa, keď tento svet navždy opustil Anthony Colin Bruce Chapman. Pre tých mladších len pripomenieme, že iniciály jeho mena (A.C.B.C.) sú stále súčasťou loga Lotusu, tímu, ktorý bol svojho času najúspešnejším v F1. Počas svojho života priniesol do Formuly 1 niekoľko inovácií, ktoré sa v kráľovskej motoristickej disciplíne používajú dodnes a bez preháňania by sa dalo povedať, že stále určujú tvar dnešných monopostov.

Popísať podrobne životný príbeh tohto originálneho mysliteľa, self-made mana, inžiniera so vzácnou intuíciou, skrátka génia, by vydalo na pomerne hrubú knihu – však ich aj za štyri dekády od jeho skonu vzniklo dosť. Na to, aby sa veľkými písmenami zapísal do histórie motoršportu by pokojne stačil hneď jeho prvý prevratný nápad, ktorý sa mu podarilo zrealizovať.

Reč je o monoposte Lotus 25, ktorý mnohí považujú za prvý, v ktorom sa objavil monokok. Vtedy bol ešte hliníkový, ale jeho princíp pretrval dodnes. Nemenej zaujímavý ako celý život Colina Chapmana bola však aj jeho smrť, ktorá dodnes u niektorých vyvoláva množstvo pochybností.

Poďme ale najskôr k faktom: Colin Chapman zomrel vo svojom dome v Ketteringham Hall v Norfolku v noci z 15. na 16. decembra 1982 vo veku 54 rokov. V stredu pätnásteho sa ešte v Paríži zúčastnil zasadania Medzinárodnej federácie automobilového športu FISA a večer si odskočil na džezový koncert svojho priateľa. O to väčší bol šok po oznámení Chapmanovej smrti nasledujúci deň.

Jeho odchodom symbolicky skončila éra technickej vynaliezavosti a inovácií, ktorými zásoboval svet motoristického športu po viac ako dve desaťročia. Väčšina jeho nápadov súvisela so znížením hmotnosti, neskôr sa zameriaval na to, aby jeho autá čo najlepšie držali na vozovke.

Keď na konci sezóny 1978 získal Colin Chapman so svojím tímom siedmu konštruktérsku trofej, Lotus sa stal najúspešnejším výrobcom vo Formule 1. Ferrari ich malo vtedy šesť, McLaren len jednu a tím Franka Williamsa v tom čase ešte nevyhral žiadne preteky. Bolo to obdobie, v ktorom sa značka Lotus stala ikonickou nielen pre športové úspechy, ale aj vďaka svojmu čierno-zlatému lakovaniu na znak lukratívneho partnerstva tímu so spoločnosťou Imperial Tobacco, ktoré s prestávkami trvalo od roku 1968.

Nezabudnuteľný konštruktér s úzkymi fúzikmi, jasne modrými očami, ale hlavne neodolateľným šarmom bol srdcom a dušou Lotusu a bol zároveň posledným šéfom tímu, ktorý si v padoku neváhal zašpiniť kolená, aby mohol urobiť technické úpravy na svojich monopostoch.

Chapmanova schopnosť inovovať bola po jeho smrti niekoľkokrát spochybňovaná. Jeho kritici tvrdili, že len kopíroval nápady svojich konkurentov a vlastne nevymyslel nič nového. Je pravdou, že množstvo zlepšení, ktoré aplikoval na svoje autá, bolo predtým známych v iných odvetviach priemyslu. Nikoho pred ním však nenapadlo skúsiť niečo také použiť aj na štyroch kolesách. Jeho genialita ale spočívala v niečom inom.

Keď začnete študovať materiály o Colinovi Chapmanovi, zakaždým narazíte na slovo inovácia. Práve to najlepšie vystihuje jeho podstatu. Jeho pozoruhodný talent nespočíval vo vymýšľaní nových vecí. Tým, čím sa odlišoval od ostatných, bola jeho schopnosť riešiť problémy z nadhľadu, ignorujúc obmedzenia vtedajších poznatkov a zároveň hľadajúc spôsob, ako zjednodušiť konštrukciu, či znížiť jej hmotnosť.

Ak mu niečo v tom nesedelo, nečakal, kým problém vyrieši niekto iný. Dokázal ho rozdrobiť na drobné kúsky a postupne krok za krokom nájsť jeho riešenie. Tento prístup sa snažil vštepovať aj svojim spolupracovníkom. Chcel, aby jeho inžinieri sami nachádzali riešenia problémov.

Colin Chapman bol často pasovaný za anglického Enza Ferrariho a to nielen pre značku luxusných automobilov, ktorú stvoril, ale aj pre charizmu, ktorá ho obklopovala. Začínal s pôžičkou vo výške 25 libier od svojej snúbenice. Peniaze na pretekanie si podobne ako jeho taliansky náprotivok zarábal okrem iného aj výrobou luxusných športových áut. Z nich najikonickejšie sú Seven, Elite a Elan.

Jeho vášňou však boli preteky. Nielen Formula 1, ale aj séria LeMans či americké Indianapolis. Práve športové autá nepriamo stoja aj za koncom Lotusu vo Formule 1. Osudným sa jeho šéfovi stalo stretnutie s Johnom DeLoreanom a Davidom Thiemom.

Všetko sa začalo v roku 1978, keď Colin Chapman spoznal amerického magnáta Johna DeLoreana, ktorý po odchode z General Motors založil vlastnú automobilku DMC. Jeho plánom bolo postaviť športové auto z nehrdzavejúcej ocele, ktoré sa malo vyrábať v severoírskom Dunmurry. Továreň mal postaviť Renault, ktorý v nej mal zároveň vyrábať aj šesťvalcové motory a celé to malo byť financované britskou vládou.

Pôvodná konštrukcia modelu DMC-12, za ktorého dizajnom stojí Giorgetto Giugiaro, však trpela nedostatočnou torznou tuhosťou. John DeLorean plánoval tieto problémy vyriešiť pomocou kompozitných materiálov, ktoré sa práve v tom čase začali vo väčšej miere využívať vo Formule 1. Obrátil sa preto na Colina Chapmana, ktorého spoločnosť Lotus Cars dostala zákazku, podľa ktorej mala prepracovať prednú časť auta a vyriešiť aj ostatné problémy testovaného prototypu. Spolupráca však napokon skončila veľkým škandálom.

Ten vypukol po tom, čo DMC nebolo schopné vydokladovať, kde sa použilo 10 miliónov libier, ktoré na podporu projektu poskytla vo forme dotácií britská vláda. Ďalší problém nastal, keď sa zistilo, že Lotus nemal uzatvorený kontrakt s DMC, ale bol vyplácaný prostredníctvom firmy s názvom General Product Development Services zaregistrovanej v Paname a so sídlom vo Švajčiarsku. Tú podľa všetkého založil Colin Chapman s účtovníkom Lotusu Fredom Bushellom. Podľa novín Belfast Telegraph bol ďalším spoločníkom aj John DeLorean. Celý prípad začala vyšetrovať aj americká FBI. Chapmana však vypočúvali len britské úrady, ale ten bol v čase súdu už po smrti. Aj preto v celom prípade jeho meno nefiguruje.

Vyšetrovanie sa totiž natiahlo až na desať rokov a až v júni 1992 súd v Severnom Írsku rozhodol o tom, že Fred Bushell bol vinný a následne odsúdený za zosnovanie celého podvodu. Sudca sa vtedy údajne vyjadril, že ak by Colin Chapman žil, hrozil by mu minimálne desaťročný trest. Od mreží väzenia ho podľa všetkého uchránil len infarkt na konci roka 1982. Rozhodnutie súdu fakticky predznamenalo zánik tímu Lotus, ktorý vďaka tomu prišiel o kontrakt s americkou spoločnosťou RJ Reynolds Tobacco. Nuž a noví sponzori sa do tímu, ktorého účtovník sa dostal za mreže, zrovna nehrnuli.

A práve s týmto skutočnosťami sú spojené rôzne konšpiračné teórie, podľa ktorých Colin Chapman svoju smrť zinscenoval, aby sa vyhol súdnemu procesu. Údajne utiekol do Brazílie, kde si zmenil meno, podstúpil plastickú operáciu a nechal si dokonca zmeniť aj odtlačky prstov. V Južnej Amerike si mal pod novou identitou užívať peniaze z dotácií od britskej vlády. Popri tom všetkom sa mu malo úspešne dariť vyhýbať sa reportérom BBC a údajne aj agentom FBI.

Podporovať to mal aj fakt, že Colin Chapman krátko pred smrťou absolvoval dôkladnú lekársku prehliadku potrebnú na obnovenie leteckej licencie pilota – a zároveň aj životnej poistky s poisťovňou Lloyd’s, ktorá však neodhalila žiadne závažné problémy. Táto poistka mala podľa konšpirátorov zaistiť finančnú stabilitu jeho manželke Hazel. Colin potom údajne zlanáril lekára, ktorý mu vystavil úmrtný list, telo rýchlo odviezol, a potom bez stopy zmizol. Ďalšie pochybnosti vyvolával uponáhľaný pohreb, ktorý sa konal len za účasti najbližších príbuzných, pričom mŕtve telo videlo len veľmi málo ľudí.

Teóriu mala podporovať aj návšteva Hazel Chapmanovej na Veľkej cene Brazílie na začiatku sezóny 1983, po ktorej mala ostať v krajine ešte celý mesiac. Všetkým pritom bil do očí fakt, že manželka slávneho konštruktéra desať rokov predtým neopustila anglické ostrovy. Túto teóriu podporil aj Adrian Newey, ktorý vo svojej knihe Ako postaviť monopost F1 uvádza, že Mario Andretti, ktorý s Lotusom vyhral šampionát v sezóne 1978, vždy tvrdil, že Chapman predstieral svoju vlastnú smrť a utiekol do Brazílie, aby sa vyhol súdu.

To všetko sú však len nepotvrdené špekulácie, preto sa radšej vráťme k faktom. Tvrdenie Adriana Neweya prostredníctvom hovorcu poprel samotný Mario Andretti, ktorý uviedol, že sa nechce podrobnejšie vyjadrovať k tomu, čo technický riaditeľ Red Bullu vo svojej knihe napísal.

V celom príbehu nesedí ani úloha americkej FBI. Tá totiž vyšetrovala len Johna DeLoreana. Bolo verejným tajomstvom, že tento Američan má problémy so závislosťou na drogách. V roku 1982 bol skutočne prichytený na letisku v Los Angeles s príručným kufríkom plným kokaínu v hodnote 24 miliónov dolárov. Zatknutý bol ešte pred Chapmanovou smrťou, ale ako neskôr vyplynulo zo súdneho pojednávania, DeLoreana do tejto akcie zmanipuloval a zatiahol jeho známy, ktorý bol zároveň tajným agentom FBI.

John DeLorean bol napokon oslobodený, ale jeho automobilka medzitým skrachovala. Hotovú dokumentáciu k športovému autu nakoniec odkúpila Toyota, ktorá ho po úpravách predávala pod označením MR2. Upravený model DeLorean DMC-12 si dokonca zahral aj jednu z hlavných úloh vo filmovej trilógii Roberta Zemeckisa Návrat do budúcnosti. Faktom ostáva, že FBI nikdy nezaradila tvár Colina Chapmana na zoznam hľadaných osôb, pretože jej vyšetrovatelia sa stotožnili s tým, že majiteľ Lotusu zomrel prirodzenou smrťou a vyšetrovanie zmiznutého kapitálu z projektu DeLorean sa ubralo iným smerom.

Keď sme už načali tému drog, asi by sme mali spomenúť, že existuje aj iná, temná stránka osobnosti Colina Chapmana. Namiesto inšpiratívneho inžiniera ostáva pre niektorých podvodníkom, klamárom a narkomanom. Aby stíhal vysoké pracovné tempo, začal ešte v 50. rokoch užívať barbituráty a amfetamíny, čo bolo v tej dobe vcelku bežné. Horšie je, že si na tieto látky vytvoril závislosť a nikdy ich neprestal užívať. Pravdepodobne ony vo veľkej miere môžu za to, že tento svet opustil relatívne mladý, len vo veku 54 rokov.

Colin Chapman bol pred ľuďmi skôr uzavretý a mnohí, ktorí ho poznali lepšie, tvrdili, že jeho jediným skutočným priateľom bol Jim Clark. Ako spomína Tony Rudd, po smrti škótskeho jazdca sa stal ešte uzavretejším, pričom bol oveľa tvrdší a cynickejší. „Bol oveľa viac netrpezlivý a netolerantný voči všetkému a každému, o kom si myslel, že s ním len stráca čas. Na druhej strane sa stal viac márnivým. Pri cestách začal spávať len v tých najlepších hoteloch, chodil len do michelinovských reštaurácií.“

Potvrdil to aj tímový manažér Peter Warr, ktorý dodal, že sa to ešte zhoršilo, keď spoznal Johna DeLoreana a Davida Thiema, ktorí mu ukázali, ako si užiť svoje peniaze. Z letiska ho vtedy začala voziť k okruhu čierno-zlatá helikoptéra. Na heliporte ho už čakal čierno-zlatý Lotus, ktorý ho priviezol až do boxov. Tu sa zdržiaval čoraz menej. Prichádzal až okolo jedenástej predpoludním, aby sa aspoň trochu zoznámil s aktuálnymi problémami a rozdal prácu mechanikom. Štvrťhodinu po skončení tréningu už bol späť vo svojom päťhviezdičkovom hoteli.

Ako raz v jednom rozhovore povedal Colin Chapman, chcel pretekať tak dlho, ako jeho odveký súper Enzo Ferrari. Žiaľ nebolo mu to dopriate. Pravdepodobne posledným človekom, ktorý ho videl nažive bol Roger Pestel, neskorší inžinier Ayrtona Sennu v Lotuse, ktorý zamykal okolo desiatej hodiny večer Chapmanov dom po jeho návrate.

Podľa lekárskej správy bol príčinou smrti infarkt, ktorý geniálneho konštruktéra skolil približne o štvrtej ráno. Starý pán Ferrari ho prežil o takmer šesť rokov a o ďalších šesť sezón neskôr skončil vo Formule 1 aj Chapmanov tím Lotus.

Najlepšie jeho podstatu vystihol Graham Hill, ktorý u Colina Chapmana začínal v 50. rokoch ako mechanik a nakoniec si v sezóne 1968 na jeho monoposte vyjazdil svoj druhý titul majstra sveta. Ako prezradil v jednom z rozhovorov: „Chapmana denne napadlo dvadsať nových myšlienok. Polovica z nich putovala rovno do koša, päť sa vtedajšími technológiami nedalo vôbec zrealizovať, tri boli veľmi zaujímavé a jedna úplne šialená. Ale tá posledná bola geniálna. Ukážte mi niekoho iného, kto dokáže každý deň prísť na jeden geniálny nápad.“