Tvoj otec bude ďalší. Ako synovia Jackieho Stewarta ovplyvnili koniec jeho kariéry?

Jackie Stewart patrí k hŕstke jazdcov, ktorí sa s Formulou 1 rozlúčili na vrchole a šport opustili skôr, ako šport opustil ich. Žiaľ, rozhodnutie Lietajúceho Škóta formovali tragédie na okruhoch, úmrtia jeho najbližších priateľov a v neposlednom rade aj spôsob, akým jeho práca vplývala na život jeho mladej rodiny. Svoj životný príbeh dopodrobna rozpovedal v autobiografii Víťaziť nestačí, ktorá je najnovšie dostupná aj v slovenčine.

Jackie v nej dopodrobna opisuje všetky najdôležitejšie udalosti nielen zo svojej pretekárskej kariéry, ale aj podnikateľskej dráhy a spomína aj na vznik a život svojho tímu Stewart GP. Ťažiskovými témami sú aj úmrtia jeho najbližších kolegov pretekárov – Jima Clarka, Jochena Rindta, Françoisa Ceverta a ďalších. So svojou manželkou Helen vraj spočítal, že počas života a kariéry prišiel na okruhoch o neuveriteľných 57 priateľov.

Jackie bol súčasťou najnebezpečnejšej éry tohto športu a táto skutočnosť sa nevyhnutne prejavila aj na jeho rodinnom živote. Aj keď manželka Helen naňho vraj nikdy nenaliehala, aby ukončil kariéru, vplyv na jeho malých synov Paula a Marka bol hmatateľný.

„U Paula sa začal prejavovať nervózny tik, ako keby si z očí chcel odhrnúť neviditeľné vlasy. Jeho učitelia sa domnievali, že môže ísť o prejav stresu alebo obáv a v jeho prípade nebolo ťažké uhádnuť príčinu,“ napísal Jackie vo svojej autobiografii Víťaziť nestačí.

Jedna z najhorších skúseností však prišla v roku 1972 po smrti Joa Bonniera. Švédsky pretekár jazdil vo Formule 1 neuveriteľných šestnásť rokov. Debutoval už v roku 1956 s Maserati, ale, žiaľ, jeho kariéru predčasne ukončila smrteľná nehoda v Le Mans v roku 1972. Mal 42 rokov a okrem vdovy Marianne po sebe zanechal aj dve polosiroty Jonasa a Kima.

Bonnier bol veľmi aktívny v boji za zlepšenie bezpečnosti a Stewart ho v knihe opisuje ako „jedného zo svojich najbližších“. Švédsky pretekár žil vo Švajčiarsku, kam sa neskôr presťahovali aj Stewartovci. Žil tam aj Jochen Rindt so svojou manželkou Ninou a dcérou Natashou. Paul, Jonas, Kim a Natasha chodili do rovnakej školy.

Stewart vo svojej knihe spomína: „Stali sa z nás rodinní priatelia, susedia a naša rodina bola dôležitou súčasťou tej ich, a naopak. Jo zahynul 11. júna 1972 pri nehode v Le Mans, keď sa jeho Lola-Cosworth zrazila s Ferrari. Aristokratický Švéd pretekal v šestnástich po sebe nasledujúcich sezónach. Bola to príšerná strata a pár týždňov po pohrebe, sediac v autobuse na ceste do školy, sa malý Kim Bonnier obrátil na Paula a povedal: ‚Tvoj otec bude ďalší.‘“

Paul neodpovedal. Jemu stačilo prosté pozorovanie. Najprv to bol otec Natashi (do tej istej školy chodila aj dcéra Jochena Rindta), teraz otec Kima a Jonasa a zdalo sa takmer jasné, že ďalší bude jeho otec.

Keď sa Paul v ten deň vrátil domov, prišiel za mnou a povedal mi, čo sa stalo. ‚Kim hovorí, že budeš ďalší,‘ povedal mi nevinne a pokojne. ‚Je to pravda?‘“

Tá otázka ma bodla priamo do srdca. Neexistovala na to nijaká správna odpoveď. Nemohol som mu povedať, že to nie je pravda, pretože v skutočnosti, kým som pokračoval v kariére, týždeň čo týždeň som ľahko mohol byť ďalší. Rovnako som mu však nemohol povedať, že jeho malý kamarát zo školy môže mať pravdu. Povedal som mu, že ocko jazdí v odolných autách, má dobrých mechanikov a bude v bezpečí, že ocko a mamka ho ľúbia a ocko ho neopustí. Bolo to veľmi nepríjemné a obrátil som jeho pozornosť na niečo iné.“

Taká bola realita jeho vtedajšieho života a Jackie v knihe rozoberá aj okolnosti smrti jeho priateľa Françoisa Ceverta, po ktorej sa vrátil do kokpitu len na krátky okamih, aby mechanikov ubezpečil, že jeho smrť nespôsobila technická porucha a pokúsil sa zistiť, čo spôsobilo nehodu.

Jackieho rozhodnutie ukončiť kariéru však prišlo o mnoho mesiacov skôr aj pod tlakom vplyvu, aký mala práca pretekára na jeho rodinu. Ako Stewart spomína vo svojej knihe na inom mieste, pozorne to vnímal aj jeho mladší syn Mark.

„Keď mal Mark štyri roky, náhle vyhlásil, že podľa neho má ocko nový domov a že k nim chodí len občas, ale v skutočnosti žije za ‚veľkými dverami‘. S Helen nám to robilo starosti a premýšľali sme, či nemá nočné mory, ale po citlivých otázkach sa ukázalo, že malý Mark si zvykol mávať mi na rozlúčku na letisku v Ženeve, takže začal veriť, že musím žiť za veľkými posuvnými dverami, ktoré viedli do odletovej haly. Predpokladám, že z jeho pohľadu to tak muselo vyzerať.“

Kniha Víťaziť nestačí je teraz dostupná aj v slovenskom preklade. Nájdete ju vo všetkých dobrých kníhkupectvách vrátane Martinus.sk.