
Aktuálne umiestnenie v šampionáte
- Poradie
- 18
- Body
- 7
Biografia jazdca: Fernando Alonso
Fernando Alonso začal pretekať skôr, než väčšina detí dokáže pochopiť, čo znamená ideálna stopa, a ani po desaťročiach za volantom neprestal vyhľadávať nové motoristické výzvy. Dvojnásobný majster sveta Formuly 1, dvojnásobný víťaz 24 hodín Le Mans, svetový šampión vo vytrvalostných pretekoch a víťaz 24 hodín Daytona patrí medzi jazdcov, ktorých kariéra sa nedá zhrnúť iba výsledkami z jedného šampionátu.
Fernando Alonso Díaz sa narodil 29. júla 1981 v Oviede na severe Španielska. K motoršportu ho priviedol jeho otec Luis, amatérsky motokárový jazdec. Prvý malý kart pôvodne postavil pre Fernandovu staršiu sestru Lorenu, no tá o jazdenie neprejavila veľký záujem. Vozidlo tak skončilo v rukách jej mladšieho brata a odštartovalo príbeh, ktorý ho napokon doviedol až na vrchol svetového motoršportu.
Od motokár medzi najväčšie talenty Európy
Alonso začal súťažiť ešte ako dieťa a rýchlo sa ukázalo, že nejde iba o rodinnú záľubu. Jeho otec mu počas prvých rokov pôsobil aj ako mechanik a rodina musela pri budovaní jeho kariéry pracovať s obmedzeným rozpočtom. Ďalšie príležitosti preto záviseli najmä od výsledkov, ktoré mu mohli zabezpečiť podporu sponzorov a tímov.
V motokárach postupne získal množstvo domácich aj medzinárodných úspechov. Jedným z najvýznamnejších bol juniorský titul majstra sveta v roku 1996. Už v tínedžerskom veku sa tak zaradil medzi najvýraznejšie európske talenty svojej generácie.
Prechod z motokár do monopostov prišiel v roku 1999. Alonso nastúpil do seriálu Euro Open by Nissan a hneď vo svojej prvej sezóne medzi formulovými automobilmi získal titul. Rýchlosť jeho postupu bola neobvyklá – po jedinom roku v juniorských monopostoch nasledovala Medzinárodná Formula 3000, vtedajší bezprostredný predstupeň Formuly 1.
Sezónu 2000 dokončil v šampionáte F3000 na štvrtom mieste. Mimoriadnu pozornosť vzbudil predovšetkým pri záverečných pretekoch v Spa-Francorchamps, kde získal pole position, zajazdil najrýchlejšie kolo a zvíťazil. Súčasne už testoval monopost Minardi a jeho výkony urýchlili cestu do Formuly 1.
Debut s Minardi a rok učenia v Renaulte
V roku 2001 sa Alonso ako devätnásťročný stal jazdcom Minardi. Taliansky tím patril v tom čase k technicky a finančne najslabším účastníkom šampionátu, takže boj o body prakticky neprichádzal do úvahy. Alonso však dokázal zaujať v kvalifikáciách aj pretekoch a pravidelne dostával z dostupnej techniky viac, než naznačoval jej potenciál.
Už pri debute na Veľkej cene Austrálie porazil v kvalifikácii tímového kolegu a v pretekoch sa posunul zo štartového poľa na dvanáste miesto. Výsledky neprinášali veľké čísla do štatistík, no jeho výkony presvedčili vedenie Renaultu, ktoré s ním počítalo do budúcnosti.
Sezónu 2002 strávil ako testovací jazdec Renaultu. Z pohľadu kariéry išlo o dôležitý rok. Alonso absolvoval množstvo kilometrov, pracoval s inžiniermi a pripravoval sa na návrat do súťažného kokpitu v tíme, ktorý mal podstatne vyššie ambície než Minardi.
V roku 2003 dostal svoju šancu.
A využil ju okamžite.
Na Veľkej cene Malajzie sa stal vtedy najmladším držiteľom pole position v histórii Formuly 1. V Maďarsku potom získal svoje prvé víťazstvo a zároveň prekonal ďalší vekový rekord. Renault definitívne získal jazdca, okolo ktorého mohol stavať svoje majstrovské ambície.
Dva tituly a koniec Schumacherovej éry
Po sezóne 2004, počas ktorej Renault nedokázal zopakovať predchádzajúce víťazstvá, prišiel zásadný krok dopredu. Monopost R25 patril v roku 2005 medzi najlepšie autá štartového poľa a Alonso bol pripravený jeho potenciál využiť.
Jeho najväčším súperom sa stal Kimi Räikkönen na McLarene. Alonso stavil na kombináciu rýchlosti, konzistentnosti a spoľahlivosti Renaultu. Počas sezóny vyhral sedem veľkých cien a na Veľkej cene Brazílie si zabezpečil svoj prvý titul majstra sveta.
Mal 24 rokov a v tom čase sa stal najmladším svetovým šampiónom v histórii Formuly 1.
Jeho triumf mal aj symbolický význam. Päť predchádzajúcich titulov získal Michael Schumacher s Ferrari a Alonso bol prvým jazdcom novej generácie, ktorý túto dominantnú sériu prerušil.
O rok neskôr nasledovala obhajoba. Sezóna 2006 priniesla priamy súboj Alonsa so Schumacherom a Ferrari. Boj pokračoval prakticky až do konca ročníka, no Španiel napokon získal druhý titul za sebou. Renault zároveň obhájil Pohár konštruktérov.
Vo veku 25 rokov bol Alonso dvojnásobným majstrom sveta a jednou z hlavných postáv Formuly 1.
Výbušný rok v McLarene
Pred sezónou 2007 odišiel do McLarenu. Mal byť ústrednou postavou tímu, ktorý sa chcel vrátiť na vrchol, no jeho novým tímovým kolegom sa stal nováčik Lewis Hamilton.
Zdanlivo jasná hierarchia sa veľmi rýchlo rozpadla. Hamilton bol konkurencieschopný prakticky od prvých pretekov a medzi oboma jazdcami vzniklo intenzívne športové súperenie. Napätie postupne prerástlo aj do komplikovaného vzťahu medzi Alonsom a vedením McLarenu.
Šampionát mal dramatický záver. Hamilton a Alonso nazbierali rovnaký počet bodov, no podľa pomocných kritérií skončil Hamilton druhý a Alonso tretí. Obaja zaostali jediný bod za majstrom sveta Kimim Räikkönenom.
Alonsovo pôsobenie v McLarene sa skončilo už po jednej sezóne.
Na roky 2008 a 2009 sa preto vrátil do Renaultu. Tím už nebol na úrovni majstrovských sezón, Alonso však v roku 2008 opäť dokázal vyhrať dve veľké ceny. Druhé obdobie s Renaultom bolo zároveň prechodom k ďalšej veľkej kapitole kariéry.
Ferrari a dva tituly stratené v posledných pretekoch
V roku 2010 sa Alonso stal jazdcom Ferrari.
Spojenie dvojnásobného majstra sveta s najslávnejším tímom Formuly 1 prinieslo okamžité výsledky. Hneď pri svojom prvom štarte za Ferrari vyhral Veľkú cenu Bahrajnu. Počas sezóny pridal ďalšie štyri víťazstvá a do záverečného podujatia v Abú Zabí pricestoval ako líder šampionátu.
Titul však nezískal. Strategický priebeh pretekov ho udržal za Renaultom Vitalija Petrova a Alonso skončil siedmy. Sebastian Vettel zvíťazil a stal sa majstrom sveta so štvorbodovým náskokom.
Ďalší veľký pokus prišiel v roku 2012.
Ferrari na začiatku ročníka nepatrilo k technicky najpresvedčivejším autám štartového poľa, Alonso však využíval prakticky každú príležitosť. Vyhral v Malajzii, vo Valencii a v Nemecku a vďaka pravidelným pódiám sa udržal v boji o titul až do posledných pretekov.
Rozhodovalo sa opäť v Brazílii. Alonso skončil druhý, Vettel šiesty a Nemec získal titul s rozdielom iba troch bodov.
V nasledujúcej sezóne Alonso opäť skončil v šampionáte druhý. Na Veľkej cene Španielska 2013 zároveň dosiahol svoje 32. víťazstvo vo Formule 1. Toto číslo zostalo významným míľnikom jeho kariéry aj v ďalších rokoch.
Postupne však bolo zrejmé, že Ferrari nedokáže pravidelne konkurovať dominantnému Red Bullu a neskôr Mercedesu. Po sezóne 2014 sa Alonso rozhodol tím opustiť.
Návrat do McLarenu a náročné roky s Hondou
Od roku 2015 opäť jazdil za McLaren, ktorý práve obnovil spoluprácu s Hondou. Projekt mal ambíciu nadviazať na úspešné obdobie tejto kombinácie z minulosti, začiatok však sprevádzali vážne problémy s výkonom aj spoľahlivosťou pohonnej jednotky.
Alonso sa z bojov o tituly ocitol v druhej polovici štartového poľa. Frustráciu z nedostatku výkonu symbolizovala aj jeho známa rádiová poznámka „GP2 engine“ počas Veľkej ceny Japonska 2015.
McLaren sa postupne zlepšoval, ale na návrat medzi absolútnu špičku to nestačilo. Práve toto obdobie však prinieslo zásadnú zmenu v Alonsovom smerovaní. Začal sa čoraz intenzívnejšie zaujímať o preteky mimo Formuly 1.
Indianapolis a sen o Triple Crown
V roku 2017 vynechal Veľkú cenu Monaka, aby mohol štartovať na Indianapolis 500.
Na oválových tratiach dovtedy prakticky nemal skúsenosti, napriek tomu sa pri debute kvalifikoval do druhého radu. Počas pretekov sa držal medzi vedúcimi jazdcami a v niektorých fázach bojoval o čelné pozície. Jeho jazdu napokon ukončila porucha motora.
Účasť v Indianapolise bola súčasťou väčšieho cieľa: pokusu získať neoficiálnu Triple Crown motoršportu. Za jej tri súčasti sa tradične považujú Veľká cena Monaka, Indianapolis 500 a 24 hodín Le Mans.
Alonso už Monako vyhral v rokoch 2006 a 2007. Chýbali mu teda Indianapolis a Le Mans.
K jednému z nich sa dostal veľmi rýchlo.
Le Mans, Daytona a titul vo vytrvalostnom šampionáte
V sezóne 2018/2019 spojil pôsobenie vo Formule 1 s programom Toyoty vo FIA World Endurance Championship. S prototypom Toyota TS050 Hybrid vytvoril posádku so Sébastienom Buemim a Kazukim Nakajimom.
Hneď pri prvom štarte s Toyotou vyhrali šesťhodinovku v Spa-Francorchamps.
Nasledovala 24-hodinovka Le Mans 2018. Toyota mala po mnohých predchádzajúcich neúspešných pokusoch jasný cieľ – prvý celkový triumf v histórii značky. Posádka číslo 8 ho dokázala splniť a Alonso vyhral Le Mans pri svojom prvom štarte.
O rok neskôr triumf zopakoval.
Výsledky celej „supersezóny“ WEC zároveň priniesli Alonsovi, Buemimu a Nakajimovi titul majstrov sveta vo vytrvalostných pretekoch. Alonso sa tak stal svetovým šampiónom FIA v ďalšej disciplíne mimo Formuly 1.
Medzitým pridal ešte jeden významný americký úspech. V januári 2019 nastúpil s Wayne Taylor Racing na 24 hodín Daytona. V pretekoch výrazne ovplyvnených dažďom sa jeho posádke podarilo zvíťaziť.
Alonso tak v priebehu krátkeho obdobia vyhral tri z najslávnejších vytrvalostných podujatí – dvakrát Le Mans a raz Daytonu.
Odchod z F1 neznamenal koniec pretekania
Po sezóne 2018 Alonso opustil pravidelné štartové pole Formuly 1. Nešlo však o klasický odchod do športového dôchodku.
Pokračoval vo vytrvalostných pretekoch, pripravoval ďalšie pokusy na Indianapolis 500 a začal objavovať úplne odlišnú disciplínu – diaľkové rely.
S Toyotou absolvoval rozsiahly testovací a prípravný program, ktorý vyvrcholil štartom na Rely Dakar 2020. Navigátorom mu bol päťnásobný dakarský víťaz medzi motocyklami Marc Coma.
Pre jazdca odchovaného na motokárach a okruhových monopostoch išlo o radikálnu zmenu. Musel sa naučiť jazdiť v dunách, na kamenistých tratiach a podľa navigácie spolujazdca.
Dakar dokončil na 13. mieste celkového poradia. V niektorých etapách sa dostal medzi najrýchlejších jazdcov a v ôsmej etape dosiahol druhý najlepší čas.
Táto skúsenosť len zvýraznila nezvyčajnú šírku jeho motoristického životopisu.
Návrat do Formuly 1
Po dvojročnej prestávke sa Alonso v roku 2021 vrátil do Formuly 1. Nastúpil za Alpine, pokračovateľa továrenského tímu Renault, s ktorým kedysi získal oba majstrovské tituly.
Už počas prvej sezóny návratu sa opäť postavil na pódium, keď skončil tretí na Veľkej cene Kataru. Ukázal tak, že ani po rokoch mimo pravidelného pretekania vo F1 nestratil schopnosť súťažiť na vysokej úrovni.
Za Alpine absolvoval dve sezóny. Pred ročníkom 2023 potom urobil ďalší výrazný prestup a zamieril do Aston Martinu.
Začiatok spolupráce bol úspešný. Alonso sa už pri prvých pretekoch sezóny v Bahrajne postavil na pódium a počas roka nazbieral celkovo osem pódiových umiestnení. Aston Martin mu síce neposkytol auto schopné pravidelne bojovať o víťazstvá, no jeho výkony opäť potvrdili mimoriadnu dĺžku športovej kariéry.
Postupne vytvoril aj nové rekordy Formuly 1 súvisiace s počtom štartov a absolvovaných veľkých cien. Stal sa prvým jazdcom, ktorý dosiahol hranicu 400 účastí na podujatiach Grand Prix, a naďalej predlžuje kariéru, ktorá sa začala ešte v ére Michaela Schumachera.
Jazdec, ktorý nechcel zostať iba jazdcom F1
Jednou z najvýraznejších čŕt Alonsovej kariéry je jeho ochota opustiť prostredie, ktoré dokonale poznal.
Po dvoch tituloch majstra sveta Formuly 1 nemusel dokazovať, že patrí medzi úspešných monopostových jazdcov. Napriek tomu začal od začiatku študovať jazdu na ováloch pre Indianapolis, vytrvalostné prototypy pre Le Mans a napokon aj duny a navigáciu diaľkových rely pred Dakarom.
Práve tým sa jeho motoristický životopis odlišuje od kariér väčšiny moderných šampiónov F1.
Okrem dvoch titulov majstra sveta Formuly 1 má na konte 32 víťazstiev v Grand Prix, dve celkové víťazstvá na 24 hodín Le Mans, titul majstra sveta FIA WEC a triumf na 24 hodín Daytona. K tomu pridal štarty na Indianapolis 500 a dokončený Dakar.
Úplná Triple Crown mu zatiaľ uniká, pretože napriek viacerým pokusom nezvíťazil na Indianapolis 500.
Život mimo veľkých cien
Motoršport zostal významnou súčasťou Alonsovho života aj mimo profesionálnych pretekov.
V rodnom Astúrskom kniežatstve vzniklo Museo y Circuito Fernando Alonso, komplex zahŕňajúci múzeum jeho kariéry a motokárovú trať. Súčasťou aktivít nadácie spojenej s projektom sú aj programy dopravnej výchovy a podpora mladých motokárových jazdcov.
Alonso sa osobne podieľal aj na vzniku kartingového programu pre deti. Návrat k motokáram má v jeho prípade prirodzenú symboliku – práve na nich sa začala jeho vlastná cesta.
Zo športov mimo motoristických disciplín má dlhodobo blízko najmä k cyklistike. Verejne hovoril aj o záujme o futbal, basketbal a tenis. Fyzická príprava a vytrvalostné športy pritom zostali prirodzenou súčasťou jeho tréningu aj počas neskorších rokov profesionálnej kariéry.
Kariéra bez jednej jednoduchej definície
Fernando Alonso zažil vo Formule 1 obdobia, počas ktorých takmer všetko zapadlo na správne miesto, aj roky, keď jeho schopnosti výrazne prevyšovali možnosti techniky, ktorú mal k dispozícii.
S Renaultom získal dva tituly a ukončil Schumacherovu majstrovskú sériu. S McLarenom v roku 2007 bojoval o titul do posledného podujatia. S Ferrari prišiel o ďalšie dve šance na prvenstvo až v záverečných pretekoch sezón 2010 a 2012. Neskôr prežil náročné obdobie projektu McLaren-Honda, od Formuly 1 na čas odišiel a následne sa do nej vrátil.
Medzitým však jeho kariéra prerástla hranice jedného šampionátu.
Vyhral Le Mans, Daytonu a svetový titul vo vytrvalostných pretekoch. Skúsil Indianapolis. Dokončil Dakar. A po tom všetkom sa opäť posadil do monopostu Formuly 1 a vrátil sa na pódium.
Práve táto kombinácia dlhovekosti, úspechov v rôznych disciplínach a ochoty neustále začínať v novom prostredí je základom Alonsovho motoristického príbehu. Bez ohľadu na to, kedy príde jeho posledná sezóna, dve desaťročia na najvyššej úrovni už predstavujú iba jednu časť kariéry, ktorá sa začala na malom motokárovom stroji v Astúrii a rozšírila sa na najznámejšie okruhy, ovály, vytrvalostné trate aj púšte sveta.
Tímy v kariére
Tímy a pretekové sezóny zaznamenané v našom výsledkovom archíve (2001–2026).









