Alonsova cesta do F1: Keď je talent dôležitejší ako peniaze

Čo sa vám vybaví, ak niekto spomenie meno Fernando Alonso? Neľútostný súper, gladiátor, samuraj, špekulant? Keď je pilot vo Formule 1 tak dlho, s jeho menom sa začnú spájať najrôznejšie prezývky a nálepky. Na jednom sa však istotne zhodnú všetci fanúšikovia efjednotky; Alonsovej súťaživej povahe sa nik nevyrovná. Táto vlastnosť je v ňom hlboko zakorenená a začala sa ukazovať už v jeho ranom detstve. Viete však, ako vlastne vyzerali začiatky rodáka z Ovieda? Dnes sa spoločne s eshopom s modelmi monopostov F1, prilieb a oblečenia Tibormodel.com pozrieme práve na ne.

Formula 1 od svojho počiatku v roku 1950 až po tohtoročné preteky v Španielsku pamätá na presne 1086 veľkých cien. Verili by ste tomu, že Fernando Alonso odjazdil až jednu tretinu z nich? Za ten čas sedel v mnohých monopostoch od Minardi PS01 až po tohtoročný Aston Martin AMR23. Aby sa však k nim dostal, musel prekonať množstvo prekážok.

V nasledujúcom článku sa dozviete aj to,

• prečo Fernando nedal ani svojej babičke vydýchnuť
• čo ho prinútilo jazdiť v daždi na slikoch
• čím na testoch s Minardi vyľakal mechanikov Ferrari

Zloženie jazdcov modernej Formuly 1 sa prakticky nedá porovnať so štartovým poľom pred takými 40 rokmi. Dnes je efjednotka športom pre milionárov, miliardárov a ich synov. Ak by sme chceli vymenovať pilotov, ktorí pochádzajú zo skromných pomerov a v modernej ére odjazdili aspoň pár pretekov, veľmi by sme sa neunavili. A hoci sa to možno nezdá, Alonso je jedným z nich. Poďme však pekne po poriadku.

Víťazstvo alebo nič

Fernando Alonso Díaz sa prvýkrát dostal k motokáre ako trojročný. Jeho otec José Luis, zamestnanec v továrni na výrobu výbušnín a amatérsky jazdec, sa chcel podeliť o vášeň k pretekaniu so svojimi deťmi. Osemročnej Lorene, pre ktorú bola motokára vo farbách bielo-červeného McLarenu postavená, sa veľmi rýchlo zunovala, no zamiloval si ju o päť rokov mladší Fernando. Preto sa dlho neuspokojil s jazdením na provizórnej trati. S pár úpravami, aby vôbec dočiahol na pedále, sa pustil do sveta rýchlych kolies.

Na svoje prvé dobrodružstvá si už nespomína, ale doma má fotky a trofej z roku 1984. “Narodil som sa v roku 1981, takže je to pravda,” uviedol Fernando Alonso na margo svojich začiatkov v roku 2005 pre USA Today.

Táto trofej v jeho vitríne rozhodne nebola sama. José Luis si veľmi skoro uvedomil, aký talent drieme v jeho synovi, a celá rodina ho naplno podporovala. Potenciálna futbalová kariéra bola minulosťou — Fernando dostal ponuku hrať na brankárskom poste v Celte Vigo, takže určite nebol na zahodenie — a namiesto nej sa prioritou stal motoršport. “Najskôr to bola taká hra, ale keď mal päť alebo šesť rokov, ukázalo sa, že je prefíkanejší než jeho rovesníci.”

V roku 1988 Alonso získal svoje prvé víťazstvo na pretekoch Pola de Laviana. Už vtedy bola jasne vidieť jeho dravá a veľmi súťaživá povaha. Vôbec ho netrápilo, že do pretekov nastupuje s deťmi, ktoré sú od neho o niekoľko rokov staršie. Alonso skrátka musel vyhrať.

“Keď som nevyhral, rozplakal som sa,” priznal spomínajúc na svoje začiatky. “Až do mojich ôsmich rokov som mal vopred pripravenú odpoveď na otázku, ako sa mi darilo: Vyhral som, zareagoval som zakaždým s hrdosťou v hlase. Nebola to vždy pravda, ale to bolo fuk.”

Súper na trati, protihráč či babička — poraziť treba všetkých!

V roku 1988 nemal dôvod na smútok. Po prvom víťazstve totiž za sebou zanechal obrovskú spúšť. V detskom šampionáte juniorov Astúrie a Galície, ktorý bol vôbec prvým v Alonsovej kariére, ovládol všetkých osem podujatí. Šampionát s prehľadom vyhral aj o rok neskôr a postúpil do triedy kadetov.

Keď sedel v motokáre, odrazu bol vo svojom živle, a keď zrovna nebol na pretekoch, tak na ne neprestajne myslel. Dokonca i cestu do školy si rozdelil ako vo Formule 1 na tri sektory; prvý sa končil pri moste, druhý pri značke a tretí pred školskými bránami. Každý deň si meral časy v jednotlivých sektoroch s jedným cieľom: Zakaždým sa zlepšovať a takisto poraziť svoju babičku, ktorá ho vtedy brala na hodiny nudného sedenia v školskej lavici.

“Každý deň som ju musel poraziť!” vyhlásil pobavený Alonso. “To neznie veľmi dobre, všakže?”

Babka, mama, súper na trati — so všetkými si chcel zmerať sily. “Musíte byť chladnokrvní. Jazdci okolo vás nie sú vaši nepriatelia, no vy sa musíte koncentrovať na víťazstvo. Ak môžete niekoho zraniť tým, že ho predbehnete, tak je to ešte lepšie.”

V daždi na slikoch

Samozrejme, aby sa vôbec na nejaké preteky dostal, rodina sa musela obracať. Peňazí rozhodne nebolo nazvyš, a tak na rozdiel od iných nebol hýčkaný najlepšou technikou. “Po stránke peňazí to nie je ľahký šport. Keď som mal dvanásť alebo trinásť rokov, tak dva či trikrát sa stalo, že sme čakali na sponzora a keby sa neobjavil, bol by koniec. Musel by som sa vrátiť do normálneho života bez motokár. Nemali sme žiadne peniaze, ale mali sme šťastie, že sme vždy zohnali sponzora.”

Alonso dovtedy nemal najlepšiu techniku, ba niekedy nemal ani tú základnú. Súperiť so staršími deťmi a bez poriadneho vybavenia bolo náročné, ale presne to Španiela nasmerovalo na trajektóriu, ktorá viedla až k zisku titulu majstra sveta.

“Moja mama pracovala v obchodnom dome, otec zas v továrni na výrobu výbušnín. Nemali sme peniaze na to, aby sme zaplatili za mokré pneumatiky na motokáru. Takže zakaždým, keď pršalo, som jazdil na gumách do sucha, zatiaľ čo ostatní mali pneumatiky na mokrú trať.”

Nečakajte však, že by Alonso na slikoch dokázal zázraky. “Samozrejme, že ma azda aj osemkrát predbehli o kolo. Nebolo to tak, že by som na suchých pneumatikách vyhrával, nie som superman. Prehrával som s veľkou stratou.”

“Ale musel som na tých gumách jazdiť, pretože iné sme nemali. Aj keď ste poslední, naštartujete motor a pretekáte. Pravdepodobne to prispelo k tomu, aby som rozvíjal svoj jazdecký štýl a adaptoval sa,” uznáva s odstupom času.

Už v tomto čase si začal cibriť svoju schopnosť vyžmýkať z každého monopostu maximum bez ohľadu na okolnosti. Musel totiž jazdiť s tým, čo mal k dispozícii. Dnes je vďaka tomu považovaný za jedného z najlepších jazdcov v histórii Formuly 1.

“V motokárach som pretekal v rôznych podmienkach a v rôznych sériách. Vždy som bol o štyri alebo päť rokov mladší ako moji súperi, takže som si musel nájsť vlastnú cestu a prispôsobiť sa. Nedočiahol som na pedále, na volant, nebol som dostatočne silný, aby som ním otáčal,” vysvetľuje. “Takéto veci vás dostanú do situácií, ktoré nasmerujú vašu budúcu kariéru.”

Ak sa dnes Fernanda Alonsa spýtate, čo si na sebe najviac cení, v čase sa vráti práve do tohto obdobia. “Pravdepodobne schopnosť byť rýchly pri väčšine podmienok a s akýmkoľvek autom. Svoj jazdecký štýl prispôsobujem takmer všetkému; od motokár po motorky, sucho, mokro, viac prítlaku, menej prítlaku, Pirelli, Bridgestone, Michelin, osemvalce, šesťvalce…”

“Vyzerá to tak, že sa mi darí adaptovať sa skôr, ako to dokážu prinajmenšom moji kolegovia, keďže jedine s nimi sa môžem skutočne porovnávať,” poznamenal dvojnásobný šampión z rokov 2005 a 2006.

Dokonalú ukážku sme mohli vidieť pred dvoma rokmi v Zandvoorte, kde sa jazdilo prvýkrát po veľmi dlhom čase. Celá dnešná generácia pilotov sa v súčasnom monoposte F1 ocitla uprostred pieskových dún vôbec prvýkrát, navyše na okruhu, ktorý je v mnohých zákrutách klopený.

Kto sa vedel najrýchlejšie prispôsobiť v klopenej tretej zákrute, s ktorou viacerí jazdci spočiatku bojovali? Asi vás neprekvapí, že Fernando Alonso našiel ideálny prejazd ako prvý, zatiaľ čo mnohí jeho súperi sa s traťou ešte len spoznávali.

Keď sa jeho vtedajší tímový kolega Esteban Ocon medzi piatkovými tréningmi pozrel na dáta druhej strany garáže a Nandove prejazdy okopíroval, razom vyskočil na tretie miesto. Až v sobotu po analýzach nemali s “trojkou” problémy ani ostatní; pomohli im práve GPS dáta z monopostu Fernanda Alonsa.

Tomu všetkému však predchádzal dlhý boj, najmä so spomínanými financiami. Nebolo žiadnou výnimkou, že Fernandov otec v piatok večer po práci naložil motokáru na vlečku a syna vozil na preteky po celom Španielsku, odkiaľ sa zas po víkende autom vrátili domov. Spočiatku to šlo, ale rozhodne to nebol udržateľný model.

Po dvoch tituloch v šampionátoch Pola de Laviana totiž Alonso v roku 1990 ovládol aj kategóriu kadetov v Astúrii a Baskicku. Aby sa na tejto úrovni mohol vôbec udržať, tobôž posunúť sa do vyššej kategórie, nutne potreboval získať financie.

“Nemali sme už dosť finančných prostriedkov na to, aby Fernando mohol pretekať vo vyššej kategórii,” ozrejmil pomery rodiny José Luis, Alonsov otec. “Fernando vždy vnímal naše snaženie, snaženie celej rodiny. Ja som s ním chodieval na všetky preteky ako jeho mechanik, jeho mama sa zas musela zmieriť s tým, že syna cez víkendy neuvidí. Fernando však vedel, že ak chce ísť ďalej, je to len na ňom.”

Zlomové preteky

Dobré výsledky boli pre jeho budúcnosť životne dôležité. Jeho jedinou nádejou bolo, že bude vyhrávať a niekto si ho všimne, a on si to dobre uvedomoval. Našťastie jeho jazdu zaregistroval majiteľ miestnej motokárovej trate José Luis Echevarria, ktorý o talentovanom Španielovi povedal majiteľovi Genikartu Genísovi Marcóovi, dodávateľovi motorov Parilla a šasi, a zároveň jednému z najznámejších mien sveta motokár v Španielsku.

Alonso sa Marcóovi zapáčil, ale ešte skôr, ako ho vzal pod svoje krídla, musel ukázať, čo je v ňom. Jedenásťročný chlapec mal predviesť svoje schopnosti na Katalánskom motokárovom šampionáte v Móra d’Ebre. Bol to preňho veľký test, veď Fernando už v tej chvíli jazdil v šampionáte Katalánska na výnimku; na motokáry s kubatúrou 100 cm³ podľa pravidiel nebol dostatočne starý. “Fernando vedel, že ho čaká najdôležitejší moment. V stávke bola budúcnosť jeho rozvíjajúcej sa kariéry,” spomína Fernandov otec José Luis.

Alonso tlak ustál a preteky vyhral bez toho, aby dal konkurencii čo i len pomyslieť na víťazstvo. Marcó nepotreboval žiaden ďalší dôkaz o nespornom talente. José Luis už prestal robiť synovi mechanika, keďže Fernando v novom tíme dostal všetko potrebné vrátane zázemia v podobe motokár a technickej podpory. Marcó získal pre svojho zverenca financie a rodine dokonca i osobne vypomáhal.

“Vďaka nemu som si uvedomil, že pilot má 110-percentný podiel na úspechu. Predtým som si myslel, že s lepším motorom bude aj pilot rýchlejší,” prezradil Genís Marcó. “V skutočnosti však bude rýchlejší len v prípade, ak extra výkon motora dokáže zužitkovať. Nikdy som nepoznal nikoho, kto by vedel využiť rýchlosť tak dobre ako Fernando.”

Fernando pokračoval v tom, čo mu šlo najlepšie a časom so svojou motokárou lietal na okruhy po celej Európe. Uvedomoval si však, komu za to vďačí.

“Aby som nebol nikomu na obtiaž”, ako na to sám spomína, rozhodol sa popri pretekaní privyrábať si a vrátiť niečo do rodinného rozpočtu. Ako trinásťročný tak robil mechanika sedem či osemročným pretekárom, čo mu mesačne vynášalo približne stotisíc španielskych pesiet, v prepočte po prechode Španielska na euro okolo 600 eur. Vraj ho to bavilo a ak by sa z neho nestal jazdec, možno by v tom pokračoval.

Tituly, tituly, tituly

Alonsove kontakty na katalánskeho promotéra vyústili v ďalšiu športovú profesionalizáciu. Marcó ho učil, aké je dôležité jazdiť počas tréningov konzervatívnejšie a mať motokáru na štarte pretekov v dokonalom stave. Naučil ho tiež, ako si vybrať najlepšie šasi spomedzi tých, ktoré mu ponúkla továreň, ako si doladiť motor, a rozumel karburátorom. Aj keď bol stále len dieťa, pri Marcóvi spoznal mentalitu vyzretých pretekárov a nikdy sa nezriekal zodpovednosti, ktorá sa s tým spájala.

Marcó zároveň o novej posile povedal šesťnásobnému svetovému motokárovému šampiónovi Mikeovi Wilsonovi, ktorý sa o tvrdeniach svojho známeho presvedčil na okruhu v Parme. “Genísa Marcóa a Fernanda sme pozvali na testy v Parme,” spomína Wilson. “Okamžite ukázal, že má v sebe niečo špeciálne.”

Úspechy sa začali množiť a Alonso rovnako ako doposiaľ podával vyzreté výkony, ktorými ďaleko predčil nielen svojich rovesníkov. V Španielskom národnom šampionáte kadetov 1991 skončil druhý, keďže sa nemohol zúčastniť na všetkých pretekoch. Následne však už vo vlastnej krajine nenašiel premožiteľa, čoho dôkazom je šesť národných koruniek. Keď v roku 1995 tretíkrát ovládol Španielsky motokárový šampionát v kategórii juniorov, jeho vstupenka na Motokárové majstrovstvá sveta bola spečatená.

Už jeho premiéra na pôde majstrovstiev sveta 1995 v Brage dopadla na výbornú. V pretekoch skončil na pódiu, pričom hneď za ním sa umiestnil ďalší nováčik a budúci majster sveta Kimi Räikkönen. O rok neskôr na belgickom okruhu Genk — neďaleko ktorého sa o rok nato narodil Max Verstappen — sa stal motokárovým majstrom sveta a v sezóne 1997 pokračoval v lámaní rekordov na šampionátoch v Španielsku a v Taliansku, kde sa zároveň priučil taliančine. V A-kategórii sa stal španielskym, talianskym a európskym majstrom.

Alonsova dominancia pokračovala aj na Európskom šampionáte ICA, kde premohol konkurenciu vo všetkých ôsmich kvalifikačných jazdách cez vyraďovacie fázy až do semifinále, nuž a vo finále predviedol neuveriteľný štart. Vtom to však prišlo. Fernando vo svojom štvrtom kole vyšiel príliš ďaleko na obrubník, z ktorého ho vyhodilo až mimo trať. Pre španielskeho jazdca to bolo obrovské sklamanie, no zároveň dôležitý test psychickej odolnosti, ktorý spravil motokárového šampióna ešte silnejším.

Keď sa sem v roku 1998 vrátil, domov si odniesol trofej za druhé miesto. V tom čase však už mohol začať pomýšľať na oveľa vyššie méty.

Euro Open

Na konci roka 1998 Alonso zavítal na celebritné preteky na motokárach, kde si ho vyhliadol bývalý pilot Minardi Adrián Campos a exmechanik Nikiho Laudu Ermanno Cuoghi. Obaja v tom čase hľadali náhradu za čerstvého šampióna Formuly Nissan Marca Geného, a tak na testy v Albacete pozvali aj rodáka z Ovieda.

Skok z motokár priamo do monopostu s výkonom 240 koní bol naozaj veľký. Fernando navyše ešte nikdy nejazdil v aute s tromi pedálmi, nuž sa opäť musel adaptovať. Množstvo skúseností s podobnými situáciami mu pomohlo a on si napokon poradil aj s touto výzvou.

Jeho testovacie jazdy sa však predsa len skončili predčasne; na výjazde zo zákruty sa príliš uponáhľal a šliapol na plyn priskoro. Svojím monopostom sa obtrel o bariéru, ale v tej chvíli už na tom nezáležalo.

Alonso mal už totiž na svojom konte čas, ktorým vyrovnal najlepšie kolo okruhu v podaní Marca Geného. Campos nemal nad čím špekulovať a Alonsovi pristál na stole trojročný kontrakt. Ako sa ukázalo, bol zbytočne dlhý. Namiesto toho, aby v šampionáte Euro Open od Nissanu jazdil tri sezóny, dokázal získať titul hneď v tej prvej; deväť pole positions, šesť víťazstiev a osem pódií hovorilo samo za seba.

Štart do sezóny mu však nevyšiel ideálne. Adrián Campos si spomína na prvú pretekovú dvojičku v Albacete, kde Fernando viedol hneď vo svojich debutových pretekoch, no spravil chybu. “Spomínam si, že som od nervozity ani nedýchal. Nakoniec mi to bolo veľmi ľúto, pretože takmer vyhral. On ma však jednou rukou objal a hovoril mi: Neboj nič, ďalšie preteky vyhrám!”

“V druhých pretekoch tejto dvojičky mal na čele 42-sekundový náskok. Do vysielačky som mu kázal, aby spomalil, no on odpovedal: Mám takmer zničené brzdové platničky, neviem ísť pomalšie!” rozosmial sa jeho budúci manažér, ktorý ho učil, že sa musí vedieť držať na limite počas celej dĺžky pretekov. Fernando to teda poctivo plnil.

Testy s Minardi a preľaknutí mechanici

Triumfy na pretekoch Masters Bercy v Paríži a ďalší španielsky titul už len dozdobili jeho bohatú vitrínu plnú trofejí. Vtedy zároveň prvýkrát spoznal monopost Formuly 1. Stalo sa to na testovacom dni 13. decembra s Minardi, na ktorý získal pozvánku ako odmenu za víťazstvo v šampionáte Euro Open.

Cesare Fiorio, bývalý športový riaditeľ tímov ako Lancia, Ferrari, Ligier, Prost a Minardi, si spomína na tento usmoklený deň. “V Jereze testovali šiesti alebo siedmi piloti. Medzi nimi bol aj Fernando Alonso. Ráno pršalo a pomyslel som si, že sa nebude dať poriadne testovať, ale možno by sa oplatilo ich vyskúšať, či niekto nevynikne.”

“Všetci odjazdili svoje kolá a Fernando z nich bol najrýchlejší, jazdil o sekundu a pol na kolo rýchlejšie. Videli ste na ňom, že má všetko: chladnú hlavu, koncentráciu, inteligenciu, skrátka všetky kvality, ktoré dokopy robia šampióna,” konštatuje bývalý jazdec rely.

Fiorio si spomína najmä na Alonsovu jazdu na hrane. “Bez toho, aby niekedy sedel v monoposte F1, navyše pršalo, už v prvom kole prešiel popri boxovom múriku a do prvej zákruty brzdil na presne rovnakom mieste ako Barrichello. Vystrašil som sa a povedal som mu, aby zastavil. Keď prišiel do boxov, nechápavo sa ma pýtal, čo sa vlastne stalo, či je nejaký problém.”

V tom čase to športový riaditeľ Minardi Alonsovi povedal na rovinu. “Povedal som mu, že by sa mohol dostať do problémov, ak pôjde tak rýchlo, keďže prvýkrát sedel v monoposte F1. On však odvetil, že ide pomaly, teda presne tak, ako som mu prikázal. Tak choď pomaly, prízvukoval som.”

Fernando za celý deň nespravil jedinú chybu a svoj testovací deň mohol považovať za úspešný. Pred sebou mal však ešte jednu malú skúšku: Fiorio Alonsovi nakoniec predsa len dovolil to rozbaliť. “Obyčajne sa nikto z nich nedokáže zlepšiť, pretože idú naplno už od začiatku, Fernando sa však výrazne zlepšil. Ako prvé som zavolal Gabrielemu Rumimu (majiteľovi Minardi, pozn. red.), aby mu pripravil desaťročný kontrakt ešte skôr, ako sa o ňom začne vo Formule 1 hovoriť a niekto nám ho uchmatne.”

Z tohto testovacieho dňa sa dochovala aj reakcia osemnásťročného Fernanda. “Ani na chvíľu som nemal pocit, že by som auto nemal pod kontrolou. V zákrutách sa až tak nelíši od Formuly Nissan, ale motor s brzdami sú ohromujúce. Toto sú azda najbrutálnejšie rozdiely, ktoré som spozoroval.”

Alonso napokon veľmi príjemne prekvapil. Za najlepším časom Rubensa Barrichella na Ferrari zaostal o štyri sekundy, na hlavného jazdca Minardi Marca Geného stratil sekundu a talianskeho majstra F3 Giorgia Vinellu prekonal o dve sekundy. Úctyhodný výkon vzhľadom na to, že predtým ešte nikdy nejazdil v monoposte F1, tobôž na mokrej trati.

A možno si vtedy spomenul na príhodu z detstva, keď ako jedenásťročný na miestnom okruhu jazdil s inými deťmi takisto na vode. José Luis, Fernandov otec, vtedy videl, že takmer nikto nemal správnu techniku a niektorí sa dokonca báli. Tak José Luis sadol do motokáry a improvizovane skupinku detí učil, ako sa prispôsobiť náročným podmienkam.

Vyúčba sa skončila súbojom otca a syna, no Fernando vyletel z trate a jeho otec zvíťazil. Fernando to vnímal ako podraz, veď otec ho surovo ponížil pred jeho kamarátmi. Nakoniec sa rozplakal a údajne tri dni podozrievavo hľadel na svojho otca, až kým mu nevysvetlil, prečo to urobil. Odvtedy sa chlapec snažil jazdiť tak dobre na vode ako na suchu a — keď mal k dispozícii mokré pneumatiky — v náročných podmienkach exceloval.

Účastníci tohto pamätného testovacieho dňa v Jéreze si spomínajú na ešte ďalší moment, keď sa Alonso začal baviť, no mechanikom na cieľovej rovinke nebolo všetko jedno. Vo svojom štvrtom kole posledného stintu dňa, keď mal ísť až na hranu, šliapol na plyn na začiatku cieľovej rovinky priskoro. S autom bol dosť široký a mechanici Ferrari naprázdno preglgli v domnení, že monopost sa vyrúti priamo na nich. Všetci sa okamžite hodili smerom k bariére, akoby boli pod paľbou.

Inžinieri Minardi však dáta sledovali s otvorenými ústami. Telemetria ukázala, že Fernando po celý čas a úplne bez strachu pridával plyn. Nepanikáril, aj keď mal pod zadkom 700 koní a obyčajne jazdil s monopostom, ktorý ich mal možno 250.

Na krok od efjednotky

Po tomto zážitku sa Alonso ešte vrátil do nižších kategórií a v roku 2000 získal štvrté miesto vo Formule 3000 za tím Astromega. Na takého mladého jazdca to bol ďalší obrovský skok, no Alonso sa zlepšoval s každým odjazdeným stintom. Spočiatku sa totiž trápil s nedotáčavosťou šasi Lola.

Keď sa mu podarilo doladiť nastavenia a v aute sa cítil komfortnejšie, začali pribúdať aj výsledky. Na predposledných pretekoch v Maďarsku už získal druhú priečku, aby nakoniec v Spa dominoval z pole position. Získať v šampionáte štvrté miesto, pričom vo “veľkom svete” sa pohyboval len druhý rok, bola jasná indícia toho, že sa rodí budúce eso efjednotky.

Alonso bol zároveň rezervným a testovacím jazdcom Minardi, pričom o rok neskôr sa dočkal svojej premiéry v efjednotke. Šancu dostal v Minardi, ktoré bolo známe ako liaheň nových talentov, ale v nekonkurencieschopnom monoposte bolo jeho najlepším výsledkom desiate miesto z VC Nemecka.

Ale dokázal to, dostal sa do Formuly 1. Ako už dnes veľmi dobre vieme, pripútal si ho k sebe Renault na čele s Flaviom Briatorem. Keď pretekal v Renaulte a získal prvé dva tituly, stala sa z neho obrovská hviezda. Briatore hovoril, že Alonsa jeho sláva uväznila “v zlatej klietke”. Namiesto toho, aby žil v Španielsku, kde mimo svojho domu nemal ani sekundu súkromia, sa presťahoval do Anglicka a neskôr Švajčiarska.

Svoje detstvo a tínedžerské roky však označuje ako “normálne”. Dokonca aj počas prvého roka, keď jazdil za Minardi, si doma mohol zájsť do mesta. Formula 1 v Španielsku rozhodne nebola najpopulárnejším športom. “Keď som začínal, bol to boj. U nás nebolo nič. Keď som prvý rok pretekal v Minardi, moja rodina musela sledovať veľké ceny v nemeckej televízii. V Španielsku nikto nemal práva na vysielanie Formuly 1,” spomínal. Samozrejme, to sa s Alonsovými prvými víťazstvami a následne dvoma titulmi veľmi rýchlo menilo. V krajine nastal ošiaľ a zdá sa, že čím je Alonso starší, tým je populárnejší.

Formulu 1 nič nenahradí

Dnes je Alonso suverénne najskúsenejší pilot vo Formule 1. Kým kedysi lámal rekordy ako najmladší jazdec, dnes sa schyľuje k tomu, že začne lámať rekordy na úplne opačnom konci spektra. V júli oslávi 42 rokov, no do dôchodku sa ani zďaleka nechystá. Už pred pár rokmi, keď ešte jazdil v McLarene, to dokonale vysvetlil.

V kráľovnej motoršportu vraj nepreteká preto, aby zasýtil svoju súťaživú povahu. “Nie je to o tom. Ja som súťaživý človek a súťaž je dôležitá súčasť Formuly 1, ale nepretekám v F1 len preto, aby som súťažil. To isté by som mohol zažiť aj v iných sférach, napríklad môžem bicyklovať, hrať tenis alebo sa pretekať s mojou mamou na ceste do obchodu. Vo Formule 1 pretekám, pretože v aute mám pocit, ktorý nedokážem nájsť nikde inde. Je to výnimočné.”

“Ťažko sa to opisuje, pretože nič sa nepribližuje Formule 1. Váš mozog sa reštartuje zakaždým, keď si sadnete do auta, pretože veci sa dejú tak rýchlo. Ak by ste pár týždňov nesedeli v monoposte F1, tak vás zaskočí jeho výkon.”

“Na motokáry chodievam pre súťaženie, vo Formule 1 jazdím pre tento pocit,” vyznal sa španielsky matador. “Jazdecké štýly v motokáre a v F1 sú si podobné, ale v motokáre sa vám nestane nič nečakané. Váš mozog nikdy nie je prekvapený. Vy dokážete predvídať, čo presne vaša motokára urobí. Vo Formule 1 to funguje inak, tu ste z niečoho prekvapení v jednom kuse. Keď šliapnete na brzdu, váš mozog potrebuje 0,2 sekundy, aby zareagoval.”

“Toto je veľmi pekný pocit; je to presne ten pocit, ktorý hľadám.”

Teraz už poznáme príbeh, ktorý Fernanda Alonsa priviedol až k monopostu Minardi PS01, ktorého model nájdete aj v eshope Tibormodel.com

Pretože za každým modelom je príbeh.