Keď Schumacher zaplatil milión za kópiu zmluvy tímového kolegu
Kariéra legendárneho Michaela Schumachera je opradená fantastickými príbehmi. Sedemnásobný šampión a jedna z najväčších osobností Formuly 1 dnes oslavuje 53. narodeniny. Rozhodli sme sa preto, že si kariéru legendárneho Schumiho uctíme rozpovedaním jedného z tisícov príbehov, ktoré napísala. Tento patrí k našim najobľúbenejším. V tejto súvislosti odporúčame podcast Bring Back V10s z dielne The Race, ktorý v štvrtej sérii krásne rozpráva tento príbeh a z ktorého sme pri písaní tohto článku vychádzali.
Hovorí o podpise prvej Schumacherovej zmluvy s Ferrari, ktorý sa uskutočnil v roku 1995. V Maranelle sa vtedy poriadne „plesli po vrecku“ a za služby nemeckého pretekára vysolili horentnú sumu. Zdroje sa dodnes líšia, no Ferrari vtedy Schumacherovi platilo niečo v rozmedzí 20 až 30 miliónov dolárov ročne, a to v čase, keď taký Damon Hill nezarábal vo Williamse ani tretinu tejto sumy.
Podľa dostupných zdrojov zarobili v roku 1996 vo svete športu viac peňazí len dvaja muži, boxer Mike Tyson a basketbalista Michael Jordan. Bola to však suma blízka tej, ktorú v roku 1994 dokázal vyrokovať Ayrtona Senna. Nie sú to teda také peniaze, ktoré by efjednotka predtým nepoznala.
Ako sa však tento legendárny prestup zrodil? Prečo sa Schumacher rozhodol opustiť dobre fungujúci Benetton s Brawnom, Byrneom, Symondsom či Tombazisom na palube a radšej sa vydal do neznáma?
Na odchode z Benettonu
Michael získal v roku 1994 svoj prvý titul majstra sveta. Po kontroverznom finále v Adelaide sa postavil na štartový rošt sezóny 1995 ako jediný aktívny majster sveta F1. Ayrton Senna tragicky zahynul v Imole 1994 a Nigel Mansell si nevybojoval miesto vo Williamse pre sezónu 1995. Síce sa médiá pohrávali s myšlienkou opätovného návratu Alaina Prosta, no ten sa napokon neuskutočnil. Schumacher tak bol v tom čase jediným majstrom sveta na rošte, navyše bez zmluvy na rok 1996. Nemecký pretekár tak mal dokonalú vyjednávaciu pozíciu a spolu so svojim manažérom Willim Weberom spustili veľkú zákulisnú kampaň.
Prvé špekulácie o Schumacherovom odchode z Benettonu sa objavili už v januári 1995. Nespájali sa však s Ferrari, ale McLarenom, ktorému dodával motory Michaelov „materský“ Mercedes. Ako sa neskôr ukázalo, Ron Dennis mal o Schumiho služby veľký záujem. Nemecký pretekár však tieto špekulácie poprel.
„Nedáva zmysel podpísať zmluvu už teraz, radšej by som si počkal až na koniec roka, aby som videl výkonnosť ostatných,“ povedal vtedy médiám Schumacher. Ten si musel veľmi dobre uvedomovať, že bude na trhu najžiadanejším mužom.
Prečo by však opúšťal Benetton? Vieme, že v histórii Formuly 1 je veľmi vzácne vidieť majstra sveta, ako dobrovoľne opúšťa svoj tím po majstrovskej sezóne. Pretekár chce vyhrávať a ak to dokáže vo svojom súčasnom tíme, prečo by mal odísť? Nuž, napriek hladkej sezóne 1995 neboli Schumacherove vzťahy s jeho šéfom Flaviom Briatorem úplne bezproblémové.
Oficiálnym dôvodom jeho odchodu sa stali udalosti súvisiace so zmluvou Riccarda Patreseho. Ten bol jazdcom Benettonu v roku 1993 a Briatore si od neho nepochybne sľuboval cenné know-how, ktoré mal tímu priniesť po svojom pôsobení vo Williamse v roku 1992. Malo to však háčik.
Keď totiž Schumacher ako neskúsený mladík prišiel v roku 1992 do Benettonu, vyjednal si v zmluve zaujímavú klauzulu. Tento príbeh vo svojich knihách celkom zhodne opisujú ako Ross Brawn, tak Eddie Jordan, môžeme to teda považovať za veľmi dôveryhodné. V Michaelovom kontrakte s Benettonom stálo, že musí byť lepšie platený než jeho tímový kolega. Jedinou výnimkou by bol prípad, že sa jeho tímovým kolegom stane jeden z trojice Ayrton Senna – Alain Prost – Nigel Mansell. A Briatore v roku 1993 túto klauzulu naivne porušil podpísaním Patreseho. To sa neskôr ukázalo ako jedna z najväčších chýb Flaviovej kariéry.
V roku 1993 si Schumacher vyslúžil od Benettonu zvýšenie platu na dva milióny dolárov ročne. Vtedy ešte netušil, že Briatore podpísal z Williamsu Riccarda Patreseho za tri milióny dolárov. Riccardo v tíme nahradil Martina Brundla a Schumacher ho v sezóne 1993 s prehľadom rozdrvil. Patrese sa následne s Briatorem dohodol, že napriek dvojročnému kontraktu nebude v tíme pokračovať. Týmto kariéra rodáka z Padovy vo Formule 1 skončila napriek tomu, že ešte vyjednával o novom kontrakte s McLarenom. Ronovi Dennisovi vtedy počas rokovaní povedal, že od Benettonu dostal tri milióny.
Dennisovi týmto padol do náručia priam jackpot. Vedel totiž o klauzule v Schumacherovej zmluve. V snahe narušiť vzťahy medzi Schumacherom a Benettonom informoval o Patreseho plate Williho Webera. Snažil sa tak dostať do pozície, z ktorej by dokázal Schumachera presvedčiť, aby prestúpil do McLarenu.
Weber a Schumacher však mali lepší plán. Patreseho kontaktovali a ponúkli mu presne jeden milión dolárov za to, že si budú môcť jeho zmluvu s Benettonom okopírovať. Riccardo samozrejme súhlasil a Weber s kópiou hneď išiel za Briatorem. Nebolo to vraj ani vyjednávanie, šéf Benettonu skrátka okamžite odklepol Schumacherovi zvýšenie platu. Jeden z najlepších obchodov, aké kedy Michael a Riccardo uskutočnili. Talian dostal milión za kus papiera, Nemec zas bez akýchkoľvek komplikácií vyjednal výrazne vyšší plat, vďaka čomu sa mu jeho miliónová investícia vyplatila. Navyše to nič nezmenilo na fakte, že v rokoch 1994 a 1995 dostal od Benettonu skvelé auto i pozíciu neohrozenej tímovej jednotky.
Nič to však nezmenilo na fakte, že Michaela počínanie Briatoreho sklamalo a túto epizódku neskôr použil ako dôvod (v skutočnosti to bolo skôr ospravedlnenie) svojho odchodu do Ferrari. Sám Ross Brawn vo svojej knihe uviedol, že si tak úplne nemyslí, že táto kontroverzia bola hlavným dôvodom Michaelovho odchodu.
„Vyzerá to ako veľmi jednoduché ospravedlnenie toho prestupu,“ napísal Brawn, podľa ktorého chcel Schumacher jednoducho odísť a skúsiť niečo nové.
V tomto prípade sa ešte sluší spomenúť, že Briatore počas Schumacherovho pôsobenia nedokázal nájsť dostatočne dobrú jazdeckú dvojku. Najbližšie bol k Schumimu v roku 1992 Martin Brundle, no roky 1993, 1994 a 1995 sú známe aj tým, že v Benettone nedokázali nájsť pilota, ktorý by Schumacherovi dokázal efektívne pomôcť (hoci ako neskôr ukážeme, Michaelove dvojky to mali nesmierne náročné), Patrese, Verstappen, Lehto aj Herbert sa mu nedokázali ani priblížiť. Navyše, chyba s Patreseho kontraktom Schumacherovi napokon prinajmenšom pomohla dospieť k rozhodnutiu, že v Benettone pokračovať nechce.
Budete si musieť zaplatiť
Poďme však k prestupovému obdobiu roka 1995, kedy bol padok plný špekulácií o tom, kam Schumacher (v tom čase bezpečne kráčal za svojim druhým titulom) napokon zamieri. Vtedy sa nahlas hovorilo o tom, že Michael žiada od potenciálnych záujemcov viac ako 20 miliónov dolárov ročne, čo bola priam horibilná suma. Aj dnes zarobia vo Formule 1 viac iba Lewis Hamilton a Max Verstappen.
Ferrari, McLaren i Williams nepochybne mali o Schumacherove služby záujem, no táto suma všetkých zaskočila. Dokonca aj z Maranella zazneli hlasy, že takéto veľké peniaze skrátka nezaplatia. Vtedajší prezident Ferrari Luca di Montezemolo nazval takéto čísla ako „absolútne šialené“ a dodal: „Ferrari nemôže zaplatiť takéto veľké peniaze, a to ani za Schumachera,“ povedal Montezemolo. Šéf tímu Jean Todt sa taktiež pridal slovami: „Zmluvy oboch našich jazdcov po sezóne končia. Je logické, že prídu zmeny, ale nie za každú cenu.“
Zaplatiť takúto sumu sa v tom čase každému javilo ako absolútne nereálne. Pridal sa k nim aj Bernie Ecclestone, ktorý však taktiež povedal niečo, s čím Schumacherova strana počas rokovaní celkom iste narábala.
„Schumacher nestojí za to, aby mu niekto zaplatil peniaze, ktoré predtým zarábal Ayrton Senna, pretože ten bol superhviezdou v kokpite i mimo neho. Schumacher sám však dokáže v pretekoch získať 30 sekúnd. Tímy by si teda mali premyslieť, koľko peňazí ich bude stáť takýto čas získať vývojom,“ prehlásil Ecclestone.
Senna, Prost či Mansell na rošte neboli. Häkkinen a Coulthard boli stále pomerne neznámi a nepreverení mladíci, ani Damon Hill ešte nezavŕšil svoj jazdecký rozvoj, čelil pritom kritike, že z auta Williamsu nedokáže vyžmýkať viac. Schumacher teda na jazdeckom trhu získal monopol a pozíciu, z ktorej si mohol zažiadať aj o takúto horibilnú sumu. Ferrari pritom jazdca jeho kvalít potrebovalo viac než ktokoľvek iný. Michael bol v tom čase skrátka jediný, kto mal schopnosti na to, aby Scuderiu dokázal dotiahnuť späť do titulového boja.
„Nemôžem zaňho podpísať kontrakt, no podľa mňa by vyzeral celkom dobre v červenom,“ prehlásil v priebehu „silly season“ roku 1995 Willi Weber, ktorý zohral v tomto multimiliónovom prestupe najvýznamnejšiu úlohu. Na jazdeckom trhu prebehla v čase tohto víru špekulácií vlna žiadostí o zvýšenie platu, keďže ani jeden z pilotov si nepripadal niekoľkonásobne pomalší ako Schumacher, prečo by teda mali zarábať niekoľkonásobne menej? Nikomu z nich sa to však nepodarilo. Aj sám Hill si od Franka Williamsa vybojoval „iba“ sumu rovnajúcu sa asi tretine toho, čo od Ferrari získal Schumacher.
Situácia vo Ferrari
Poďme sa na chvíľu povenovať aj tomu, čo sa v tom čase dialo v tábore hlavného záujemcu o Schumiho služby. Po smrti Enza Ferrariho akoby v Maranelle hľadali novú identitu. V novembri 1991 vymenoval Gianni Agnelli za nového prezidenta Ferrari Lucu di Montezemola. Potomok talianskych aristokratov, admirálov a generálov postupne nasmeroval legendárnu značku na správnu cestu. V roku 1993 angažoval na post šéfa pretekárskeho tímu Jeana Todta a začala sa rodiť najúspešnejšia dynastia v dejinách talianskej značky.
V roku 1995 reprezentovalo Ferrari jazdecké duo Jean Alesi – Gerhard Berger. Scuderia tiež čelila nelichotivej bilancii, keď medzi rokmi 1991 a 1995 vyhrala len dva preteky. Zaujímavosťou je, že v roku 1995 to bol na rošte „posledný dinosaurus“ s motorom V12.
Voči možnému príchodu Schumachera sa ostro vyhranil Jean Alesi. Ten dokonca prehlásil, že sa za žiadnych okolností nestane tímovým kolegom Michaela.
„Alesi nám dal jasne najavo, že Schumacherova prítomnosť nie je zlúčiteľná s tou jeho. Povedal som mu, nech zo seba dostane všetko, čo ho trápi. Netreba sa správať ako malé decko a vyplakávať o zrade,“ povedal talianskym médiám di Montezemolo asi v polovici roka 1995. Nadviazal naňho aj Todt, ktorý najprv potvrdil, že Montezemolove slová sa zhodujú s realitou a potom dodal: „Vzťah s Alesim je raz hore, raz dole. Jeden deň je náš vzťah fantastický, druhý deň zložitý. Ferrari diskutuje s ostatnými jazdcami o možnom podpise, Alesi diskutuje s inými tímami. Pre mňa je to normálne.“
Paradoxne, napriek Alesiho kritike monopostu 412T2, s ktorým získal svoje jediné víťazstvo v kariére, nebolo toto auto vôbec beznádejné. Kým Jean ho označil ako „neriaditeľné“, jeho nástupcovia Schumacher a Irvine si ho nevedeli vynachváliť. Obaja si ho koncom roka 1995 totiž vyskúšali.
Dizajn skvelých konštruktérov Johna Barnarda a Gustava Brunnera mal rozhodne na viac, aj keď si Schumi s prvým menovaným vôbec nerozumel a po roku si k sebe z Benettonu siahol Brawna a spol., malo toto auto skvelý potenciál. Alesi a Berger z neho však nedokázali dostať viac ako len jedno víťazstvo na Veľkej cene Kanady. Treba však povedať, že Scuderia vtedy mala problémy so spoľahlivosťou.
Keď si Irvine koncom roka 1995 vyskúšal toto auto vo Fiorane, absolútne nechápal Alesiho kritiku. Monopost označil ako „fantastický“. Pridal sa aj Schumacher na testoch v portugalskom Estorile. Dokonca mal povedať: „S týmto autom by som v tomto roku (1995, pozn. red.) mohol získať titul ešte jednoduchšie než v Benettone. Nechápem, ako mohlo Ferrari s týmto autom nezískať titul.“
Vzťah Alesiho a Ferrari tak napokon po piatich rokoch dospel k nevyhnutnému koncu. Krátko potom sa porúčal aj Berger.
Podpis
Začiatkom augusta 1995 bola ruka v rukáve. Sezóna síce bola ešte len vo svojej polovici, no Michael Schumacher a Ferrari oficiálne oznámili podpis novej trojročnej zmluvy. Podľa vtedajších informácií mal od Scuderie dostať na výplatu 25 miliónov dolárov ročne. Takisto mal voľnú ruku pri svojich reklamných a PR aktivitách, čo taktiež zohralo kľúčovú rolu.
„Peniaze sú dôležité, chcem dostať toľko peňazí, koľko zodpovedá mojej hodnote. Ak medzi tímami nie sú veľké výkonnostné rozdiely, peniaze vám pomôžu sa rozhodnúť,“ povedal Schumacher v auguste 1995. „V prvom rade sa však pozerám na výkonnosť, k Ferrari by som sa nepripojil, ak by som si nemyslel, že s nimi môžem vyhrávať preteky a tituly.“
Michael si zároveň stanovil jasný cieľ, v roku 1996 sa chce adaptovať na nový tím, v roku 1997 bude jeho cieľom boj o titul.
Schumi týmto svojim rozhodnutím očividne dosť nahneval Rona Dennisa, ktorý mal na jeho služby taktiež zálusk. „Nemusíte byť Einstein a pri pohľade na výkonnosť tímov vám dôjde, že nedáva zmysel, aby Schumacher jazdil za Ferrari, ak sú jeho cieľom víťazstvá,“ povedal šéf McLarenu.
Už však akosi opomenul, že Ferrari v rokoch 1994 a 1995 získalo dvakrát vyšší počet bodov než McLaren. Forma tohto tímu bola v tomto období strašná. Je však vysoko pravdepodobné, že McLaren ponúkol za Schumacherove služby prinajmenšom obdobnú sumu ako Ferrari, avšak Dennis nebol ochotný povoliť rozličné reklamné a sponzorské aktivity, ktoré svojim pilotom takmer výhradne zakazoval.
O Michaelove služby mal celkom prirodzene záujem aj Williams, ktorému napokon patrili roky 1996 a 1997. Dizajny Adriana Neweyho dostali tento tím do pomerne komfortnej pozície a ak by Schumacher chcel, mohol jazdiť aj tam. Sumu 25 miliónov dolárov však Frank Williams nebol ochotný v žiadnom prípade ponúknuť.
„Naozaj sme po ňom túžili, ale my našim jazdcom takéto nimi požadované sumy platiť nebudeme,“ povedal svojho času Frank Williams.
Sám Schumacher na margo prestupu do Williamsu povedal: „Diskutovali sme s Williamsom, ale Frank preferuje investovať skôr do technických aspektov než jazdeckých. Ak by som jazdil za Williams, ľudia by odo mňa očakávali, že vyhrám v každých pretekoch. Existuje veľa jazdcov, ktorí v tom aute dokážu vyhrať, ale máloktorí z nich to dokážu vo Ferrari. Cítil som, že nechcem byť v tom najlepšom monoposte, ale chcem sa rozvíjať spolu s tímom.“
Schumi však bol dostatočne motivovaný, aby vybudoval tím od úplných základov miesto toho, aby skočil do toho najrýchlejšieho auta, čo v histórii Formuly 1 urobil naozaj málokto. Až by sa mohlo zdať, akoby bol Schumacher o svojom novom zamestnávateľovi skalopevne presvedčený. Pravý opak je však pravdou. Sám Willi Weber v knihe Cesta na vrchol Jamesa Allena spomína, že Michael sa ho niekoľkokrát pýtal, či Ferrari je naozaj tá správna voľba.
„Mal som problém ho presvedčiť, že Ferrari pre nás bude dobrým partnerom. Videl veci trochu inak a povedal mi: ‚Predbehnúť ich na trati je jednoduchšie než kohokoľvek iného. Si si istý, že toto je pre nás správny krok?‘,“ spomína Weber.
Kto sa stane jeho tímovým kolegom?
Krátko po Schumacherovom podpise s Ferrari došlo k oficiálnemu potvrdeniu Alesiho v tíme Benetton. Francúz sa tiež posťažoval, že ho Scuderia nijak neinformovala o rokovaniach, a tak sa jeho „spojkou“ stal sám Flavio Briatore.
Ferrari malo záujem predĺžiť zmluvu s Gerhardom Bergerom. Rakúšan mal na stole ponuku už v apríli, ale zaváhal. Nebol si istý, či bude chcieť pokračovať s Ferrari, ktoré celkom očividne stavalo svoju budúcnosť na Michaelovi. V Maranelle sa postupne dostali do situácie, keď v ich aute nechcel sedieť nikto, čo znie až bizarne. Status tímovej jednotky mal nemecký pretekár garantovanú aj vo svojej zmluve, čo situáciu nesmierne sťažilo.
„Aby ste vyhrávali preteky a šampionáty, musíte sa koncentrovať na jedného pilota. Benetton to pochopil a vyplatilo sa to. V tíme nemôžu byť dve jednotky, pretože len jeden sa môže stať majstrom sveta,“ prehlásil úplne otvorene Schumacher.
Jeho slová však boli v priamom rozpore s tým, čo v rovnakom čase povedal Berger: „Každý deň som bol v kontakte s Jeanom Todtom a ten ma uistil, že dostanem rovnocenný status a techniku. Ferrari vraj nezmení svoju politiku, a mám to aj v zmluve.“
Rakúšan sa napokon taktiež pobral do Benettonu, kde nahradil Johnnyho Herberta. Ten opúšťal tím z Enstone doslova ako zbitý pes. Mal záujem v tíme zostať, no po mediálnej prestrelke s Tomom Walkinshawom a ďalšími činovníkmi sa napokon porúčal. Po Bergerovom podpise sa vraj nikto z vedenia Benettonu ani neobťažoval Johnnymu zavolať a oznámiť mu, že v tíme končí. To bola posledná bodka za dosť krutým Herbertovým účinkovaním. V roku 1995 mal Schumacher v tíme dokonca také silné postavenie, že mal prístup k Johnnyho dátam, kým on do tých Michaelových nahliadnuť nemohol.
Ferrari sa po Bergerovom odchode muselo ohliadnuť inde. Postupne bolo s miestom v Scuderii spájané množstvo mien, okrem Bergera ešte napríklad Coulthard, Barrichello, Irvine, Larini, Morbidelli, Fisichella a ďalší.
Bolo jasné, kto bude vo Ferrari hrať prím a do takejto situácie sa takmer nikto nechcel dostať. Scuderia napokon mala problém vôbec „zohnať“ niekoho solídneho. Výzvu stať sa Schumacherovým kolegom napokon akceptoval Eddie Irvine, ktorého Ferrari predal Eddie Jordan.
Zmluvu mu napokon v Maranelle vyrokoval Jordan sám. Ten síce pôvodne priletel do Talianska aj s Irvineom, ten sa však deň predtým strašne opil, tak veľmi, že let prespal na podlahe lietadla. Jordan sa po pristátí napokon rozhodol ísť do kancelárie Lucu di Montezemola sám, keďže Irvinea v takom stave „generálovi Montezemolovi“ predstaviť nemohol.
Prečo však v roku 1995 nikto nechcel podpísať s Ferrari? Veď sám Irvine si údajne prišiel na celkom slušných päť miliónov dolárov ročne – plat porovnateľný s Hillom a Villeneuveom vo Williamse.
„Kontrakt, ktorý mi ponúkli, by zo mňa urobil dvojku Michaela aj na papieri. Nepochyboval som, že Michael je lepší jazdec, ale v tejto fáze kariéry som nemohol akceptovať rolu dvojky. Preto som sa rozhodol pre McLaren a myslím, že to bolo správne rozhodnutie,“ povedal po viac ako dvadsiatich rokoch o vyjednávaniach s Ferrari Coulthard.
„Keď ktokoľvek porazí Schumachera, stane sa z neho hrdina. Keď sa pozriete na peniaze, ktoré mu platia, je jasné, že dostane všetku pozornosť,“ povedal v roku 1995 o prestupe do Ferrari sám Barrichello, ktorý v roku 1996 pokračoval v Jordane.
„Keď mi o myšlienke podpísať Irvinea povedal tím, bol som prekvapený. Ako nad tým však rozmýšľam, nie je to také hlúpe. Podľa mňa je veľmi dobrou voľbou. S ním viete, na čom ste a viete, čo si myslí. Mal som tímových kolegov, ktorí sa na vás usmievali a keď ste odišli z miestnosti, tak sa odrazu zmenili. Nemyslím si, že Eddie je taký,“ povedal na margo svojho nového kolegu Schumacher.
Sám Irvine však akoby ani sám nevedel, do čoho ide. Možno bolo predsa len chybou sa deň pred rokovaním s Montezemolom opiť „pod obraz boží“.
„Trochu som svoju úlohu dvojky podcenil. Prvý rok bol pre mňa nočnou morou. Celkom som si neuvedomil, ako veľmi bolo všetko prispôsobené Schumacherovi. Štruktúra bola v každej oblasti namierená v jeho prospech, nielen z pretekárskeho pohľadu, ale dokonca aj čo sa týka áut a hotelov. Ak mám byť úprimný, na konci roku 1995 som nechcel ísť do Ferrari za každú cenu. Chcel som jazdiť za Williams, ale Ferrari bola moja cesta preč z Jordanu,“ napísal vo svojej knihe Irvine.
Ak chcete príklad toho, aké priam až absurdné bolo postavenie Schumachera, tak vedzte, že Irvine si musel sám platiť talianske cestné poplatky, aby sa v služobnom aute vôbec mohol presúvať po autostrádach. Michael to mal vo svojom aute predplatené samotným tímom.
Schumacher v roku 1996 ešte nemohol počítať vo Ferrari s ľuďmi, s ktorými pracoval v Benettone, ako Brawn, Byrne či Tombazis. Tí ho nasledovali až v roku 1997. Michael tak spolupracoval s vtedajším technickým riaditeľom Scuderie Johnom Barnardom. Ten vo svojej knihe neskôr opisoval „neskutočne náročný“ pracovný život so Schumacherom, ktorý vraj „spochybňoval každé jedno jeho rozhodnutie“.
Barnard napokon túto bitku charakterov prehral a britský dizajnér tím nespokojne opustil. Na konci dňa však napriek všetkým negatívam, ktoré Schumacherov prestup sprevádzali, jeho cesta bola zakončená viac ako úspešne ziskom piatich titulov. Tento recept bol veľmi úspešný a Michaelovi sa napokon podarilo niečo, čo v histórii naozaj málokomu. Opustil víťazný tím a prestúpil do Ferrari, kde mu umožnili všetko vybudovať od nuly. A ako sa hovorí, zvyšok je už história.