Piloti z krajiny javorového listu | Magazín F1 - F1online.sk

Piloti z krajiny javorového listu

Nicholas Latifi
zdroj: Twitter/Williams

Kvôli pandémii koronavírusu a posunutiu otvorenia tohtoročnej sezóny Formuly 1 sa akosi zabúda na jediného nováčika štartového poľa Kanaďana Nicholasa Latifiho. Možno je to tým, že reprezentuje farby vlani najslabšej stajne Williams. Svoju úlohu iste zohráva fakt, že ide o pilota s nelichotivou nálepkou platiaci jazdec. Pre krajinu javorového listu je síce najtypickejším športom ľadový hokej, no Grand Prix Kanady patrí každoročne medzi najsledovanejšie podujatia a duo Gilles a Jacques Villeneuveovci je rozhodne populárne i niekoľko rokov po ich nedobrovoľnom ukončení športovej činnosti.

Obaja spomenutí velikáni sú asi jediní, ktorých poznajú bežní formuloví priaznivci. Teda, ak nerátame iného súčasného Kanaďana Lanca Strolla. Málokto vie, že Nicholas Latifi je v poradí 14. reprezentant tejto rozľahlej severoamerickej krajiny. Kedy sa na okruhoch F1 objavil prvý Kanaďan, aké miesta zaujímajú v historických štatistikách a aké úspechy majú na svojom konte, to sa dozvieme v nasledujúcich riadkoch.

Popravde, do príchodu Gillesa Villeneuvea nepredviedli Kanaďania vo svete F1 nič svetoborné. Prvenstvo navždy drží Peter Ryan. Ten sa začiatkom októbra 1961 zúčastnil GP USA na okruhu Watkins Glen. Na súkromnom Lotuse vyštartoval z 13. miesta, v cieli mu so stratou štyroch kôl na víťaza Innesa Irelanda patrila konečná deviata priečka. Možno by pridal ďalšie štarty, keby v lete 1962 tragicky zahynul v pretekoch Formuly Junior.

O dva roky neskôr sa na identickom mieste v USA predstavil Peter Broeker. Aby toho nebolo málo, jazdil na aute vlastnej konštrukcie s názvom Stebro. Monopost so základom pre Formulu Junior nemohol na konkurenciu stačiť. Posledné miesto v kvalifikácii a priepastná strata 22 kôl v pretekoch zapríčinili, že auto ani jazdec sa vo svete F1 nikdy viac neobjavili.

Sezóna 1967 bola pre Kanadu prelomová. Okruh Mosport Park hostil oficiálne prvú veľkú cenu F1 a odvtedy je, až na pár výnimiek, stabilnou súčasťou kalendára. Pred domácou kulisou sa na štart postavili dvaja piloti: Al Pease a Eppie Wietzes. Mnoho slávy však nezaznamenali. Po mizernej kvalifikácii a štartu z chvosta poľa bol Eppie na aute Lotus diskvalifikovaný za prijatie cudzej pomoci, Ala (Eagle) so stratou rekordných 43 kôl evidujú historické štatistiky ako neklasifikovaného. Eppie napriek tomu vošiel do formulových dejín. V roku 1973, počas GP Kanady, bol v F1 prvýkrát nasadený Safety car. Žlté Porsche 914 riadil práve Wietzes. Eppie, ktorý zomrel tento rok 10. júna ako 82-ročný, sa so súkromným Brabhamom odprezentoval domácim fanúšikom v ročníku 1974. Posledné štartové miesto a porucha motora po 26 kolách definitívne ukončili jeho snahy o ďalšie pokračovanie v F1. Inak na tom nebol ani Al Pease. V roku 1968 sa na domácej trati nedostal kvôli pokazenému motoru ani do kvalifikácie, o rok neskôr bol diskvalifikovaný. Dôvod? Jazdil príliš pomaly.

Medzitým do štartového poľa nahliadol Bill Brack. Jeho tri pokusy v priebehu rokov 1968 – 1969 a 1972 skončili odstúpením, resp. neklasifikovaním. Nepomohli mu ani jazdy v továrenskom Lotuse a BRM. Johna Cordtsa v roku 1969 zas po desiatich kolách zastavil únik oleja na jeho súkromnom Brabhame.

Vtedy do sveta F1 prenikol George Eaton. Kanaďan, ktorý sa v počte odjazdených GP dostal na dvojciferné číslo a absolvoval preteky aj mimo USA a Kanady. George spojil celú kariéru so značkou BRM. Majitelia mu dali dôveru v závere ročníka 1969, keď absolvoval veľké ceny v USA a Mexiku. Hoci pre technické problémy nevidel cieľ ani raz, v tíme zostal aj pre rok 1970. Z 13-dielneho seriálu sa zúčastnil desiatich podujatí. V Španielsku a Monaku neprešiel kvalifikačným sitom, vo zvyšných Veľkých cenách ho prenasledovali predovšetkým technické problémy. Najlepší výsledok, 10. miesto, dosiahol pred domácimi tribúnami. V roku 1971 sa predstavil iba v Kanade, s kolotočom F1 sa rozlúčil 15. priečkou.

V rovnakom roku (1971) si odbil premiéru i derniéru John Cannon. Paradoxne, svoje BRM zapojil do diania na GP USA, kde obsadil 14. miesto.

Všetky tieto epizódne prípady zrejme museli prísť, aby sa zjavila jagavá kométa sveta rýchlych kolies. Gilles Villeneuve absolvoval debut na Britských ostrovoch za volantom McLarenu v roku 1977, aby od domácej GP nahradil v legendárnom Ferrari Nikiho Laudu. Osobitým a nezabudnuteľným jazdeckým štýlom si okamžite získal srdcia fanúšikov. Enzovi oplatil dôveru presne o rok, keď ovládol domovské preteky na ostrove rieky sv. Vavrinca. V roku 1979 získal titul vicemajstra a nebyť tragickej nehody v Belgicku roku 1982, pýšil by sa zrejme i majstrovskou korunou. Dodnes ostáva druhým najlepším Kanaďanom Formuly 1.

Pokým sa na motoristickej scéne objavil jeho syn Jacques, prešlo 15 rokov. V tomto období sa objavil ešte jeden pretekár identického mena. Jacques Villeneuve senior bol Gillesov mladší brat. Napriek známemu menu nikdy nedostal do rúk poriadny materiál, preto za volantom tímov Arrows a March uňho nájdeme iba tri pokusy kvalifikovať sa. V americkej sérii CART zažiaril v sezóne 1985. V celkovom poradí obsadil ôsme miesto a do štatistík si pripísal jeden triumf. Druhým mužom, ktorý preklenul obdobie čakania na novú hviezdu bol Allen Berg. Nech robil čo mohol, v kokpite podpriemernej Oselly veľa pozitívnych výsledkov dosiahnuť nemohol. Z deviatich pretekov videl cieľ iba trikrát. Ku cti mu slúži, že na rozdiel od mnohých kolegov pôsobiacich v tejto talianskej stajni sa do GP vždy dokázal kvalifikovať.

Na tomto mieste sa prakticky končí zoznam neznámych kanadských jazdcov. V roku 1996 s veľkou slávou i očakávaniami debutoval Jacques Villeneuve, syn legendy Ferrari. Ako nováčik okamžite konkuroval skúsenému Damonovi Hillovi, s ktorým zviedol zaujímavý súboj o majstrovský titul. Hoci ho Brit pokoril, o rok neskôr si to vynahradil a dokončil dielo, ktoré načal jeho otec. Škoda, že kariéra extravagantného Jacquesa po dvoch úspešných rokoch nadobudla klesajúcu tendenciu a sezóny strávené v tímoch BAR, Renault a Sauber boli skôr trápením, než radosťou. Všetko to okorenil vyhadzov od šéfa BMW Maria Theissena v roku 2006.

Vtedy nik netušil, kedy v F1 opätovne zaveje kanadská vlajka. Všetko sa zmenilo pred troma rokmi, keď peniaze miliardára Lawrenca Strolla zabezpečili kokpit mladému Lancovi Strollovi. S minimálnymi skúsenosťami zaujal pozíciu vo Williamse vedľa ostrieľaného F. Massu. Bodovo sa mu prekvapujúco vyrovnal a zažiaril aj tretím miestom v uliciach Baku. Upadajúca forma tradičnej stajne viedla Strollovcov ku kúpe Force Indie, kde má Lance šancu zaznamenať solídne výsledky.

Ako sa povedie Nicholasovi Latifimu? Na to nám prinesú odpoveď najbližšie mesiace. Keďže i on pochádza z bohatej rodiny, je zjavné, že v kráľovskej disciplíne pobudne nejakú tú sezónu. Snáď peniaze jeho otca v spojení so zavedením rozpočtového stropu pozdvihnú Williams na jeho dávnu úroveň. Verme, že Nicholas pridá niečo k zoznamu úspechov Gillesa či Jacquesa a nezapadne do zabudnutia, ako väčšina reprezentantov krajiny javorového listu…

Možno vás zaujme

Komentáre