Jazyková rozprava: Prečo píšeme Cunoda, Čou, ale nie Džovináci?

Ak ste si až doteraz mysleli, že Lewis Hamilton dokáže rozpútať v diskusiách najväčšiu búrku, asi ste ešte nenarazili na debatu pod príspevkom, v ktorom figurujú Júki Cunoda, Kuan-Jü Čou alebo Robert Švarcman. Najzaujímavejšie na tom je to, že ani nemusia nič kontroverzné povedať či urobiť, diskutujúci si bohato vystačia s ich menami. Poďme si teda vo veci spraviť poriadok, nahliadnime do Pravidiel slovenského pravopisu a povedzme si, prečo sa ich mená píšu tak, ako sa píšu.

Na svete sa dnes aktívne využíva celý rad rôznych písiem, nám je, prirodzene, najznámejšie to latinské. Mená či názvy písané latinkou vieme ľahko prečítať a sú nám známe. Čo však s menami a názvami, ktoré sú písané v azbuke, nebodaj v arabskom, čínskom alebo japonskom písme?

Narábať s nimi v ich originálnom tvare je pre bežného smrteľníka nemysliteľné. Aby sme si to uľahčili, tieto mená prepisujeme do latinky, no nie len tak ledabolo. Tieto prepisy, tzv. transkripcie, majú presné pravidlá, ktoré sú súčasťou špecifikácie každého jazyka.

V angličtine sa hojne využíva tzv. Hepburnov prepis, ktorý z japonského mena 角田 裕毅 vyrobí Yuki Tsunoda. Existujú aj prepisy z ďalších jazykov, ktoré z čínskeho 周冠宇 spravia Guanyu Zhou a napríklad z ruského Ро́берт Шва́рцман zas Robert Shwartzman. Práve tento prepis častokrát fanúšikovia považujú za ten najsprávnejší, avšak chybne. Slovenský prepis sa totižto riadi vlastnými pravidlami.

Anglické prepisy majú jeden vážny nedostatok. Angličtine chýba znaková bohatosť, vďaka ktorej by anglický prepis vedel hodnoverne zachytiť pôvodnú zvukovú podobu mena či názvu pochádzajúceho z iného písma. Ak sa k takémuto prepisu dostane našinec, častokrát sa stane, že dané meno prečíta skomolene.

Slovenský jazyk má na rozdiel od angličtiny jednu veľkú výhodu, a tou je bohatá abeceda. Túto bohatosť — prítomnosť diakritiky — sa správne snaží využiť a mená prepisuje tak, aby sa čo najvernejšie zachytila ich pôvodná zvuková podoba. A tak sa zrazu z 角田 裕毅 stáva Júki Cunoda, z 周冠宇 Kuan-Jü Čou a z Ро́берт Шва́рцман zas známy Robert Švarcman.

Pravdou teda je, že priezviská “nekomolíme” my prepisom do slovenčiny. Oveľa viac ich komolí anglický prepis.

Použitie anglickej verzie v slovenskom texte nie je správne. Aj toto pravidlo má však svoje výnimky. Použitie neslovenského prepisu je podľa Pravidiel slovenského pravopisu vhodné v prípade slov, “ktoré si zachovávajú cudzí a citátový charakter, resp. predstavujú obchodnú značku používanú na celom svete”. Takým príkladom sú značky Toyota, Yamaha či Mitsubishi.

Tak píšte aj Džovináci, Šumacher a Rikiardo…

Ako sme už načrtli, do latinky potrebujeme prepísať len tie názvy a mená, ktoré majú pôvod v inom písme. Keďže mená Giovinazzi, Schumacher a Ricciardo sú v latinke už pôvodne napísané, nemusíme ich prepisovať, stačí sa len naučiť ich správnu výslovnosť.

V tejto súvislosti zvykne budiť vášne meno Roberta Švarcmana, ktoré je istým spôsobom špecifické. Znie totižto nemecky. Jeho skutočné meno však nie je Schwartzman ani Shwartzman, v “rodnom liste” má napísané Шва́рцман.

Neobstojí ani argumentácia, že Švarcman sám najlepšie vie, ako si má svoje meno písať, a keď si ho na svoje auto, kombinézu či sociálne siete napíše ako Shwartzman, tak to má byť Shwartzman. Potrebujeme si totižto uvedomiť, že Švarcman v medzinárodnom styku píše svoje meno pre anglicky hovoriace publikum, nie slovensky hovoriace.

Nevyznáme sa

Treba uznať, že nedostatkom slovenského prepisu vychádzajúceho z originálu je fakt, že si človek nemusí vedieť spojiť anglickú podobu so slovenskou. Podľa niektorých by preto bolo vhodnejšie použiť práve medzinárodný tvar. To však nie je dôvod na písanie cudzích mien v anglickej podobe; pravopis nie je otázkou vkusu či názoru.

Avšak, ak je vám z pravidiel slovenského pravopisu stále tak nevoľno a máte k tomu pádne argumenty, tie treba nasmerovať na Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra. Napokon, aj slovenčina sa vyvíja…