Jochen Rindt & Colin Chapman: Manželstvo z rozumu
Pohľad do štatistík pri mene jediného majstra sveta, ktorý svoj titul získal posmrtne, by mohol zvádzať k tomu, že to nebol príliš úspešný jazdec a za korunu šampióna môže vďačiť najmä revolučnému Lotusu 72. Nie je to však úplne tak, hoci je pravda, že svoje najväčšie úspechy dosiahol Jochen Rindt, od ktorého smrti dnes uplynulo 50 rokov, za volantom legendárnych monopostov Lotus.
Večný talent a kráľ bez titulu
Jochen Rindt sa stal majstrom sveta iba raz. Ale takmer žiadny iný pretekár nevzbudí toľko emócií ako on. Dodnes je jediným, kto získal majstrovský titul posmrtne. Jeho smrteľná nehoda v Monze pred polstoročím z neho urobila legendu. Doma tohto inteligentného jazdca označovali ako Jamesa Deana Formuly 1. Tento imidž podporovali aj fotografie, na ktorých stál Rindt s cigaretou ležérne sa opierajúci o múr v boxovej uličke. Mal charizmu a už keď bol nažive fascinoval fanúšikov. Bol zdatným obchodníkom a jedným z najlepšie zarábajúcich jazdcov svojej doby. Žil pri Ženevskom jazere so svojou manželkou Ninou hneď v susedstve vily Jackieho Stewarta. To, že zomrel v pretekárskom aute, len znásobilo jeho slávu. Napriek víťazstvu v 24-hodinovke Le Mans v roku 1965 s Ferrari 250 GT si však Rindt v priebehu svojej kariéry získal povesť večného talentu a nedbalého génia. Slávny anglický motoristický novinár Denis Jenkinson sa dokonca stavil, že Rindt nikdy nevyhrá veľkú cenu.
Do najvyšších kategórií motoristického športu vstúpil pomerne rýchlo. Prvýkrát sa posadil do monopostu Cooper Formuly Junior vo februári 1963 na testovacom okruhu v Kottingbrunne. Už v nasledujúcej sezóne takmer paralelne vyskúšal, ako chutí jazda v najrýchlejších autách – najskôr vo Formule 2 (v apríli) a potom aj Formule 1 (v auguste). A zatiaľ čo v F2 sa mu darilo nad očakávania dobre, úspechy v F1 akoby sa mu vyhýbali. Celkovo v siedmich sezónach vo Formule 2 získal 29 víťazstiev, čo bolo viac ako ktorýkoľvek jazdec jeho generácie. Motoristickí novinári ho právom označovali za kráľa Formuly 2. Zaujímavé je, že mu tieto úspechy nikdy nepriniesli titul. FIA totiž prvý šampionát vypísala až pre sezónu 1967, ale body si doňho mohli pripísať len jazdci, ktorí nesúťažili v najvyššej kategórii.
Práve v F2 sa spriatelil aj s dvoma Škótmi – Jimom Clarkom a Jackiem Stewartom. Pre oboch mladíkov bol majster sveta vzorom a víťazstvo vo Formule 2 znamenalo poraziť aj samotného Clarka, ktorý si tak, ako to bolo v tej dobe zvykom, svoju finančnú situáciu vylepšoval účasťou v pretekoch Formuly 2.
Strádanie v F1
V F1 mu však víťazné vavríny unikali a až do konca roku 1968 ostávali jeho najlepším umiestnením dve druhé miesta zo sezóny 1966, keď skončil v celkovom hodnotení na treťom mieste. Zo 42 veľkých cien, do ktorých za ten čas nastúpil, až v 26 prípadoch nevidel šachovnicovú vlajku.
Obzvlášť frustrujúca bola v tomto ohľade práve sezóna 1968, keď z dvanástich štartov prišiel do cieľa len dvakrát (v oboch prípadoch na treťom mieste). Pred nasledujúcou sezónou preto so svojím priateľom a podľa dnešných štandardov manažérom, ktorým bol istý Bernard Charles Ecclestone, riešili, či ostať v inak dobre organizovanom tíme Brabham, alebo prijať ponuku majstrovského tímu Lotus. Mimochodom, Ecclestone dodnes nemá rád označenie manažér: „Jochen bol priateľ. Ja som sa len staral o jeho záležitosti.“
To, čo vyvolávalo Rindtove pochybnosti, bola krehkosť inak revolučnej kreácie z hlavy Colina Chapmana s typovým označením 49, pri ktorej geniálny Angličan prvýkrát využil motor ako nosnú časť celého monopostu. Motor a prevodovka boli dvoma skrutkami priskrutkované k podvozku a na jeho druhom konci bolo priamo namontované zavesenie zadných kolies. Auto tak malo byť podľa výpočtov oveľa pevnejšie a stabilnejšie.
Avšak, typ 49 za dvadsať mesiacov od svojho debutu vo Veľkej cene Holandska 1967 mal na svojom konte 31 vypadnutí spôsobených zlyhaním niektorého z konštrukčných prvkov. Sám Graham Hill, ktorý s ním dokázal v sezóne 1968 získať titul, ale prežil aj deväť nehôd, to bral s povestným anglickým humorom, keď ironicky vyhlásil, že „zakaždým, keď ma predbehne moje vlastné koleso, viem, že sedím v Lotuse.“
Nástupca Jima Clarka
Partnerstvo Chapmana a Rindta sa začalo víťazstvom v pretekoch Tasmánskej série na okruhoch Wigram a Warwick Farm na začiatku roka 1969. Čoskoro sa ukázalo, že nový jazdec je rýchlejší ako tímový kolega a obhajca titulu Graham Hill, a stal sa tak prirodzeným nástupcom Jima Clarka v tíme Lotus.
Prvú veľkú cenu sezóny 1969 v juhoafrickom Kyalami napriek tomu Jochen Rindt odjazdil ešte bez podpísanej zmluvy. Nakoniec ho presvedčila rýchlosť Chapmanovho monopostu, keď svoj Lotus postavil do prvého radu na štarte, hoci už po dvoch kolách ho musel odstaviť s poruchou benzínového čerpadla. Jeho tímový kolega však na rovnakom aute prišiel do cieľa na druhom mieste. Oficiálne sa tak stal jazdcom tímu Lotus až pred druhými pretekmi v Španielsku. V nich sa však naplnili všetky obavy rakúskeho jazdca.
Do pretekov odštartoval z pole position na prvom mieste, ale prvé varovanie prišlo už v ôsmom kole, keď Hillov Lotus preletel stúpanie tesne popri boxoch a náhle ho stočilo doprava, čo bol dôsledok zlomeného závesu zadného krídla, ktoré skĺzlo na zadné kolesá. Angličan bol vo vysokej rýchlosti odhodený do zvodidiel, popri ktorých sa kĺzal celých 150 metrov a mohol hovoriť o šťastí, keď vyviazol bez zranenia.
Menej šťastia mal už Rindt o jedenásť kôl neskôr. Idúc stále vo vedení ho v rovnakom mieste ako Hilla postihla rovnaká nehoda. Rozdiel bol v tom, že Rindt popri tom narazil ešte aj do vraku Hillovho monopostu a jeho auto sa prevrátilo. Výsledkom bol zlomený nos, lícna kosť a ťažký otras mozgu, kvôli čomu mal dvojité videnie a musel vynechať preteky v Monaku. Slabou útechou mu mohlo byť prvé najrýchlejšie kolo pretekov v kariére.
Na Chapmanovu obhajobu treba uviesť, že podobné incidenty sa na monopostoch vyskytli už predtým, ale FIA vysoko postavené krídla definitívne zakázala až po pretekoch v barcelonskom parku Montjuïc. Na otázku, či vtedy stratil dôveru v autá Lotusu, Rindt sarkasticky odpovedal: „Nikdy som ju nemal.“
Nezhody so šéfom
Keď sa zotavoval z ťažkej španielskej nehody, napísal Jochen Rindt listy, ktoré zaslal majiteľovi tímu Colinovi Chapmanovi. Bolo ich celkovo päť, niektoré z nich otvorené, niektoré súkromné. V poradí druhý z nich zaslal ako otvorený aj do motoristických časopisov, ale bol adresovaný Chapmanovi do Indianapolisu. Rindt v ňom okrem iného napísal: „Úprimne povedané, vaše autá sú také rýchle, že by sme boli stále konkurencieschopní aj s pár kilami navyše, ktoré by sme mohli použiť na posilnenie najslabších častí… Prosím, zamyslite sa nad mojimi návrhmi, môžem riadiť iba auto, v ktoré mám určitú dôveru, a cítim, že bod nedôvery je dosť blízko.“
Neskôr v sezóne rakúsky jazdec odmietal nastúpiť do pretekov F1 s novým experimentálnym typom 63 s pohonom všetkých štyroch kolies, avšak do septembrovej Veľkej ceny Talianska 1969 boli všetky spory medzi ním a Chapmanom, ktorý bol presvedčený, že vie, čo je pre jeho autá najlepšie, urovnané.
Hoci ich vzťah neoplýval prílišnými sympatiami, obaja potrebovali jeden druhého. Práve vtedy akoby nastal zlom v Jochenovej kariére jazdca Formuly 1. Kombinácia Rindta a Lotusu 49B sa síce hneď od začiatku sezóny ukazovala ako najrýchlejšia z celého štartového poľa, avšak rakúsky pilot stále doplácal na technické zlyhania. Ďalšiu kvalifikáciu vyhral hneď po svojom návrate do kokpitu v Holandsku, ale po šestnástich kolách ho na prvom mieste zradil hnací hriadeľ. Na prvé miesto na štarte sa postavil aj v Silverstone, kde v nedeľu spolu s Jackiem Stewartom na Matre predvádzali úchvatný súboj a už v polovici pretekov každého okrem Bruca McLarena a Jackyho Ickxa predbehli o jedno kolo. V 61. kole sa však začali rozpadávať koncové pláty zadného krídla Lotusu. Po návšteve boxov sa síce Rindt vrátil na druhú pozíciu, ale mechanikov musel v závere navštíviť ešte raz, pretože mu dochádzalo palivo. Prepadol sa tak až na štvrté miesto. Útechou mu mohlo byť, že získal prvé body v sezóne.
Prehratá stávka
Podobné to bolo aj v Monze, kde bol Rindt v kvalifikácii opäť najrýchlejší, ale tradičnú naháňačku v štýle šesťdesiatych rokov rozhodol pre seba Jackie Stewart, hoci Jochen Rindt sa ešte v poslednom kole medzi zákrutami Curva Grande a Lesmo dostal do vedenia. Prvých štyroch jazdcov pritom v cieli delilo len 0,19 sekundy. Víťazstva sa nedočkal ani v kanadskom Mosporte, kde sa síce po dobrom štarte dostal do vedenia, ale v cieli nakoniec nestačil na nového majstra sveta Jackieho Stewarta a Jackyho Ickxa.
V prvý októbrový víkend roku 1969 sa cirkus Formuly 1 presťahoval na druhú stranu jazera Ontário na okruh Watkins Glen. Usporiadatelia si pre účastníkov pripravili 206 tisíc dolárov na odmenách, pričom pre víťaza bolo z tejto čiastky určených rovných 50 tisíc, čo bolo viac ako v ktorejkoľvek veľkej cene predtým.
Jochen Rindt tu potvrdil svoju reputáciu najrýchlejšieho muža sezóny, keď po piatykrát vyhral kvalifikáciu. Po štarte bol opäť vo vedení, ale malú chybu v 12. kole šikovne využil Jackie Stewart. O deväť kôl neskôr po zjazde do esíčok bol Rindt späť vo vedení a do cieľa už nikoho pred seba nepustil. „Typický Jochen,“ žartoval Denis Jenkinson, ktorý vtedy prehral svoju stávku. „Vybral si preteky, v ktorých dostal najviac peňazí za výhru.“ V stávke bola Jenkinsova brada a Angličan oholené fúzy poslal poštou priamo Rindtovi.
Jochen Rindt sa vtedy dostal na víťaznú vlnu, o ktorej svedčí ďalších päť víťazstiev v nasledujúcich desiatich veľkých cenách. Viac ich však už odjazdiť nestihol. Napokon sa stal aj kráľom F1, ale krutý osud mu nedoprial korunováciu ani v najvyššej kategórii motoristického športu.
