Príliš dlhá sezóna? Graham Hill získal svoj prvý titul 29. decembra

Pandémia koronavírusu postavila na hlavu kalendáre vo všetkých športových odvetviach. Formula 1 samozrejme nebola žiadnou výnimkou. V konečnom súčte sme napokon prišli len o päť veľkých cien, zvyšných sedemnásť sa však odjazdilo až v druhej polovici kalendárneho roka. Možno preto ani nie je prekvapujúce, že sme boli svedkami najneskoršieho začiatku sezóny.

Koniec roka býva už tradične obdobím bilancovania a štatistík. Tie sezónne sa objavili ešte pred Vianocami. My sme si pre vás pripravili zopár historických zaujímavostí, ktoré vám ukážu, že tá zatiaľ posledná nebola zase až taká jedinečná. Nielen preto, že nebola ani najkratšia, ale dokonca sa ani nekončila v najneskoršom termíne.

Ako sme už spomínali v úvode, práve skončená sezóna začala najneskôr v celej 71-ročnej histórii šampionátov Formuly 1. Veľká cena Rakúska sa uskutočnila 5. júla. V tomto ohľade prebrala primát od Veľkej ceny Švajčiarska, ktorá bola prvým podujatím sezóny 1951 s dátumom konania 27. mája.

Ak by sme hľadali najkratšiu sezónu, museli by sme sa v čase posunúť o rok neskôr. Tretí ročník otvárala opäť Veľká cena Švajčiarska 18. mája 1952 a posledné preteky sa uskutočnili na Monze 7. septembra, čo znamená, že sezóna trvala len 113 dní, alebo 3 mesiace a 21 dní. Za tento čas stihli jazdci odjazdiť osem veľkých cien, takže v priemere sa jazdilo každý druhý víkend. Len pre porovnanie – práve skončená sezóna trvala 162 dní, čo je päť mesiacov a 9 dní, ale jazdci absolvovali viac ako dvojnásobok pretekov.

Na opačnej strane rebríčka je sezóna 1968, ktorá odštartovala v juhoafrickom Kyalami netradične v pondelok na Nový rok. Posledné preteky v roku 1968 sa konali v Mexico City 3. novembra, takže sezóna trvala celých desať mesiacov a tri dni, alebo 44 týždňov. Jazdci však za tento čas odjazdili len o štyri preteky viac, ako v najkratšej sezóne Formuly 1. Po otváracej veľkej cene totiž nasledovala štyri a polmesačná prestávka pred druhou Veľkou cenou Španielska. Ani potom sa kolotoč F1 nekrútil závratnou rýchlosťou a napríklad v auguste a v októbri sa uskutočnili len jedny preteky.

Mimochodom podobne skoro začínala aj sezóna o rok skôr, keď sa úvodné preteky konali už 2. januára. V 60. rokoch to nebolo nič netradičné, keď sa FIA snažila využiť vrcholiace leto na južnej pologuli. Po týchto pretekoch sa totiž väčšina jazdcov a tímov presťahovala na austrálsky kontinent, kde sa konali populárne a relatívne dobre dotované preteky Tasmánskej série. V prvý deň roka sa pritom jazdilo aj v sezóne 1965, čo bol už od 30. rokov pravidelný termín konania pretekov monopostov v East Londone. Po dvoch novoročných zastaveniach bol napokon pre nový okruh Kyalami v kalendári F1 vyhradený tradičnejší marcový termín.

Do Juhoafrickej republiky musíme zájsť aj keď budeme hľadať preteky s najneskorším dátumom. Z dôvodov, ktoré sme spomenuli vyššie, sa na okruhu princa Juraja na juhovýchodnom pobreží neďaleko mesta East London jazdilo na začiatku 60. rokov minulého storočia v posledný decembrový týždeň. Ak krútite hlavou nad tým, že sa preteky konali na Nový rok, tak napríklad víťazstvo v nemajstrovských pretekoch v roku 1961 tu oslavoval Jim Clark na Štefana, teda 26. decembra.

Premiérovo sa Juhoafrická republika v kalendári Formuly 1 objavila o rok neskôr a hneď sa tu rozhodovalo aj o titule. V kalendári bola sobota 29. decembra a hlavnou otázkou dňa bolo, či svoj prvý titul získa Graham Hill, alebo Jim Clark. Angličan prichádzal na juh Afriky s deväťbodovým náskokom. Škótova výhra by však stačila na zisk titulu bez ohľadu na výkon Hilla, pretože do konečného zúčtovania sa počítalo päť najlepších výsledkov sezóny.

Zdalo sa, že sa tak aj stane a Clark po vyhratej kvalifikácii nezadržateľne mieril na prvom mieste do cieľa. Dvadsať kôl pred koncom ho však zastavil únik oleja a pre víťazstvo a prvý titul si pohodlne prišiel Graham Hill. Aj jeho zásluhou získal tím BRM svoj prvý a jediný konštruktérsky titul. Okrem Grahama Hilla sa v decembri mohol z korunovácie radovať už len Jack Brabham, ktorý sa stal prvý krát majstrom sveta 12. decembra 1959 v americkom Sebringu.

Do roka a do dňa sa v East Londone uskutočnili opäť záverečné preteky šampionátu, ale tentoraz sem Jim Clark prichádzal ako korunovaný šampión, ktorým sa stal už v septembri. Mimochodom, zdala sa vám tohtoročná sezóna nudná a príliš predpovedateľná? Tak vedzte, že Škót po vyhranej kvalifikácii viedol v každom jednom z 85 kôl a v cieli bol o necelých 67 sekúnd skôr ako druhý Dan Gurney. Bolo to jeho siedme víťazstvo z desiatich štartov v sezóne 1963. V tých ostatných troch veľkých cenách skončil na druhom, treťom a ôsmom mieste. So svojím Lotusom 25 bol vo vedení celkovo v 71,47 % všetkých kôl, ktoré sa v tom roku odjazdili. K tomu pridal ešte päť víťazstiev v desiatich nemajstrovských pretekoch, ktorých sa zúčastnil.

Poznáme už jazdca, ktorý získal titul najneskôr, a tak si ešte na záver posvieťme na jazdcov, ktorí získali titul najskôr. Nie nebol to Michael Schumacher, ale Juan Manuel Fangio, ktorý svoj tretí a pre Mercedes druhý titul vybojoval 16. júla 1955, keď sa v anglickom Aintree uskutočnila predposledná veľká cena. Bolo to teda v období, keď sa v tohtoročnej sezóne konali ešte len druhé preteky. Až na druhom mieste tejto tabuľky je spomínaný Michael Schumacher, ktorý vo svojej najdominantnejšej sezóne mohol oslavovať už 21. júla 2002 vo francúzskom Magny-Cours. Hneď za ním je Jim Clark, ktorý druhý titul oslavoval už 1. augusta na Nürburgringu.

O dominancii v sezóne však viac hovorí to, koľko veľkých cien pred koncom sa mohol jazdec radovať z titulu. Okrem Clarka (1963 a 1965) a Schumachera (2001, 2002 a 2004) už len ďalší štyria jazdci titul získali v čase, keď do konca šampionátu bolo treba odjazdiť tri a viac veľkých cien: Jackie Stewart (1969 a 1971), Nigel Mansell (1992), Sebastian Vettel (2011 a 2013) a Lewis Hamilton (2015 a 2020).

Ani podľa tohto ukazovateľa nie je úradujúci šampión až taký dominantný, ako by sa mohlo zdať. V tomto ohľade je na tom najlepšie práve nemecký šampión, ktorý v roku 2002 odjazdil šesť pretekov už ako čerstvý majster sveta. To je o jednu veľkú cenu viac ako Nigel Mansell v sezóne 1992.