Graham Hill: Stále jediný držiteľ Trojkoruny zahynul pred 45 rokmi

Graham Hill patril do slávnej veľkej trojky britských jazdcov Formuly 1, ktorá za dvanásť sezón v období 1962-1973 získala sedem titulov majstra sveta. Okrem neho boli jej členmi Jim Clark a Jackie Stewart.

Graham bol z tejto trojice najstarším a azda najmenej oslavovaným. Je to možno aj preto, že neoplýval prílišným talentom a ani šťastena nebola k nemu vždy priaznivo naklonená. Všetko si musel tvrdo odpracovať a nie raz si musel on a jeho rodina odopierať luxus, ktorý si mohli dovoliť niektorí jeho kolegovia. Nie náhodou ho preto dobová tlač označovala prezývkou robotník volantu. Jeho usilovnosť a cieľavedomosť mu napokon priniesla víťazstvá v troch z najprestížnejších okruhových motoristických pretekoch planéty: Veľká cena Monaka F1, 500 míľ Indianapolis a 24 hodín Le Mans. Všetko to korunoval dvoma titulmi majstra sveta Formuly 1 a v tomto ohľade bol až do príchodu Lewisa Hamiltona vôbec najúspešnejším Angličanom v F1.

Norman Graham Hill žil pretekmi a bez nich si ani nedokázal predstaviť svoj život. Bola to láska na prvý pohľad, aj keď sprvu to vôbec nevyzeralo, že sa stane automobilovým pretekárom. Narodil sa rodičom strednej triedy v Londýne, kde aj vyštudoval. Ešte počas štúdií sa stal šampiónom Londýnskeho veslárskeho klubu (London Rowing Club), ktorého farby neskôr zdobili jeho prilbu. Písal sa rok 1953 a po úspešnej sezóne sa Graham poobhliadal po niečom, čo by počas zimy spestrilo jeho voľný čas. Napokon sa rozhodol, že si vo veku 24 rokov spraví vodičský preukaz a kúpil si svoje prvé auto, Morris Oxford z roku 1934. Neskôr uviedol, že hlavným dôvodom bolo to, že auto sa mu zdalo lepšie ako motorka, alebo chodenie za dievčatami.

V tom istom čase ho v novinách zaujal inzerát, ktorý za cenu 2,80 dolára ponúkal vodičom jazdu v monoposte Cooper na štyri kolá na slávnom anglickom okruhu Brands Hatch južne od Londýna. Hill tu objavil nový svet a zakrátko už pracoval na okruhu ako mechanik pre miestnu pretekársku školu. Odmenu však nedostával v peniazoch, ale mohol si zdarma na okruhu cibriť svoje jazdecké umenie. Na veslovanie nedal ale nikdy dopustiť. Ako spomínal neskôr vo svojej autobiografii, naučilo ho veľa vecí o sebe samom a zocelilo jeho charakter: „Tvrdá disciplína vyžadovaná pri veslovaní a prístup ‘nikdy nie je koniec’ mi evidentne pomohli prekonať ťažké roky, ktoré som mal pred sebou.“

Angličanova cesta do Formuly 1 totiž vôbec nebola jednoduchá a priamočiara. Rok 1954 strávil v podstate ako nezamestnaný a v tom nasledujúcom sa zamestnal ako mechanik v malom novovzniknutom tíme Lotus. Tu bol zodpovedný za motory, prevodovky a riadenie. Colin Chapman mu raz ako odmenu dal vôbec prvý monopost so značkou Lotus – futuristicky vyzerajúci typ 11 a k nemu aj motor Ford. Podmienkou bolo, že si ho Graham musí sám poskladať… S týmto autom získal svoje prvé skutočné pretekárske skúsenosti a Chapman ho postupne z testovacieho povýšil až na továrenského jazdca.

Cesta do najvyššej kategórie napokon netrvala ani tak dlho a 18. mája 1958 sa Graham Hill postavil na štart svojej prvej veľkej ceny. Bolo to v Monaku, na mieste, ktoré mu malo priniesť najväčšiu slávu. Prvé víťazstvo tu síce získal až v sezóne 1963, keď obhajoval svoj prvý titul majstra sveta Formuly 1, dokázal ho však zopakovať aj v nesledujúcich dvoch rokoch. Keď pridal aj prvenstvá v sezónach 1968 a 1969, neoslovil ho nikto z novinárov inak ako Mr. Monaco.

V rovnakom roku ako v F1 debutoval aj v Le Mans, kde sa pravidelne zúčastňoval pretekov až do roku 1966. Na západe Francúzska sa mu však až tak nedarilo a z prvých deviatich účastí až v šiestich prípadoch nevidel cieľ.  Najväčším úspechom bolo druhé miesto na súkromnom Ferrari 330 P, ktoré dosiahol s Jo Bonnierom v roku 1964.

V sezóne 1966 si odskočil do amerického Indianapolisu, kde v jubilejnom 50. ročníku americkej klasiky v tíme texaského milionára Johna Mecoma nahradil Walta Hansgena, ktorý zahynul počas testov v Le Mans. Tu bola k nemu pani Šťastena oveľa prívetivejšia. Jedenásť z 33 štartujúcich bolo vyradených pri hromadnej nehode hneď v prvom kole. Cieľ napokon videlo len sedem monopostov a preteky sa stali exhibíciou britských jazdcov. Najviac kôl na čele odjazdil obhajca prvenstva Jim Clark, ktorý však spravil dvoje hodiny a do čela sa dostal Hillov tímový kolega Jackie Stewart. Tomu však desať kôl pred koncom zanesený filter čerpadla spôsobil pokles tlaku oleja a Škót skončil v boxoch. Do vedenia sa tak dostal Graham Hill, ktorý v pretekoch zvíťazil pred Jimom Clarkom ako prvý nováčik od roku 1927. V Starej tehelni sa zúčastnil pretekov aj v nasledujúcich dvoch sezónach, ale ani v jednom prípade nevidel šachovnicovú vlajku.

Aj tento úspech zavážil pri tom, že si ho pred sezónou 1967 vybral Ford (ďalším z dôvodov boli tri víťazstvá na Veľkej cene USA) ako druhého jazdca vedľa Jima Clarka. Do Lotusu sa vrátil po siedmich rokoch. Po smrti tímového kolegu na začiatku apríla 1968 to bol on, kto túto správu z Hockenheimu telefonicky oznámil Colinovi Chapmanovi. Toho smrť Jima Clarka zasiahla do tej miery, že uvažoval o ukončení športovej činnosti. Tím Formuly 1 na nasledujúcich pretekoch prakticky viedol sám Graham Hill a víťazstvá v Španielsku a Monaku napokon Chapmana presvedčili, aby zmenil názor. Na konci smutnej sezóny si napokon mohol Angličan pripísať na svoje konto druhý titul v F1.

Keď v nasledujúcom roku už ako štyridsaťročný oslavoval v Monaku piate víťazstvo (jeho rekord v počte monackých víťazstiev prekonal až v roku 1993 Ayrton Senna), azda ani sám netušil, že je zároveň jeho posledným v F1.

Osudným sa pre jeho formulovú kariéru stalo 91. kolo Veľkej ceny USA. Ešte predtým, v 88. kole dostal Hill šmyk na olejovej škvrne, pričom mu zhasol motor. Odopol si bezpečnostné pásy, vystúpil z auta, aby ho roztlačil, ale sám sa už nedokázal pripútať. Pri výlete mimo trať dostal pomalý defekt zadnej pneumatiky a signalizoval do boxov, aby sa pripravili na jej výmenu. Na konci rovinky však v rýchlosti 160 km/h pneumatika explodovala a poslala jeho Lotus na priľahlý násyp. Hill bol katapultovaný z auta, pričom utrpel škaredé zlomeniny oboch nôh.

Po tejto nehode Angličana už mnohí odpisovali a očakávalo sa, že ukončí svoju úspešnú kariéru. Počas uzdravovania stihol dokonca spísať svoje pamäte, ktoré nakoniec vyšli rok po jeho smrti pod názvom Life at the Limit.

Graham Hill sa však len tak ľahko nedokázal vzdať svojej vášne, hoci tá mu v kráľovskej disciplíne už nikdy nemala priniesť toľko radosti ako predtým.

Na začiatku marca sa objavil v Kyalami pri úvodných pretekoch sezóny 1970 a nasúkať sa do kokpitu súkromného Lotusu Roba Walkera mu museli pomáhať mechanici. Keď sa o dva mesiace neskôr stále ešte krívajúci Hill objavil počas Veľkej ceny Monaka v bare Hotelu de Paris, takmer všetci sa postavili na počesť odvahy päťnásobného víťaza tunajších pretekov. Mnohí uvoľnili svoje stoličky, aby zmrzačenému Angličanovi ponúkli miesto. Hill však zdvorilo odmietol. Pol hodiny popíjal pri bare a kolísal sa na zlomených nohách zo strany na stranu. Aj táto zdanlivo bezvýznamná príhoda vypovedá mnohé o jeho nezlomnom charaktere.

O dva roky neskôr čakal Grahama Hilla posledný významný úspech, ktorý z neho spravil nesmrteľného pilota. Spoločnosť Matra sa po neúspešných sezónach v F1 rozhodla sústrediť svoju pozornosť na domáce vytrvalostné preteky v Le Mans. Pre sezónu 1972 pripravila štyri autá Matra MS670. Henri Pescarolo a Graham Hill nakoniec zvíťazili s pohodlným náskokom jedenástich kôl pred tímovými kolegami Françoisom Cevertom a Howdenom Ganleyom. Angličan tak ako prvý (a doposiaľ jediný) skompletizoval Trojkorunu (Triple Crown of Motorsport) – neoficiálny titul pre víťaza troch najprestížnejších motoristických pretekov sveta. Radosť mu však skalila smrť blízkeho priateľa, krstného otca jeho syna Damona a spolujazdca z Le Mans v roku 1964 Jo Bonniera, o ktorej sa Hill dozvedel až po pretekoch. Ani tento úspech ho však neprinútil vzdať sa pretekania.

V nasledujúcej sezóne sa vydal na ďalšiu etapu svojho dobrodružstva, tentoraz ako majiteľ tímu Formuly 1. Pre svoj plán získal štedrú podporu od výrobcu cigariet Imperial Tobacco a olejárskej spoločnosti Esso. V F1 už po svojej nehode vo Watkins Glen nedostal k dispozícii konkurencieschopný monopost a nie inak to malo byť aj s bielymi monopostami, ktoré niesli jeho meno.

Hill sa stal ozdobou chvosta štartového poľa a po dvoch sezónach s neúspešnými konštrukciami Shadow a Lola sa rozhodol, že si bude stavať autá vo vlastnej réžii. Z Loly sa mu na začiatku sezóny 1975 podarilo získať nádejného mladého konštruktéra Andyho Smallmana, ktorý začal pracovať na jeho prvom monoposte F1. Medzitým stajňa používala model GH1, ktorý bol len mierne upravenou Lolou T371. Je to zároveň posledné auto s ktorým sa Graham Hill objavil na tratiach Formuly 1. Bola to však potupná rozlúčka. Na mieste debutu v F1 a svojich najväčších víťazstiev v Monaku sa v roku 1975 nedokázal ani kvalifikovať do pretekov.

Keď konečne v júli v Silverstone vo veku 46 rokov oznámil svoj odchod do jazdeckého dôchodku, bola to pre mnohých ľudí veľká úľava. Po osemnástich sezónach v F1 a 179 veľkých cenách (odštartoval do 176 z nich, čo bol až do roku 1989 rekord) mal na svojom konte 14 víťazstiev, na pódiu skončil 36-krát a okrem dvoch titulov majstra sveta F1 si pripísal aj tri tituly vicemajstra. Bola to kariéra, ktorá sa vyznačovala odhodlaním a najmä po jeho nehode v USA v roku 1969 odvahou. Jeho chránencom sa stal 23-ročný talent Tony Brise a ako svojho nástupcu si vyhliadol podobného pracanta, ako bol on sám – Austrálčana Alana Jonesa. Graham miloval Tonyho, ktorý bol pre neho ako ďalší syn.

Napriek neúspechom na trati bol Hill stále žiadaný ako osobnosť. Vystúpenia v televízii, vrátane jeho nezabudnuteľných slovných súbojov s Jackiem Stewartom, dokázali k obrazovkám prilákať množstvo divákov. Ľudia si uvedomili, že jeho úspechy boli skôr výsledkom odhodlania a tvrdej práce, ako prirodzených schopností a dokázali sa s ním identifikovať ľahšie ako so snobsky pôsobiacou osobnosťou Jackieho Stewarta, či plachým géniom Jima Clarka. Oproti nim pôsobil uvoľnene a jeho rovné fúziky pod veľkým nosom sa stali nezameniteľnými rovnako, ako jeho pretekárska prilba. Pre svoju žoviálnosť, dôvtip a typický anglický humor sa stal populárnym nielen medzi jazdcami, ale aj fanúšikmi. Doslova si vychutnával „hlúpe“ otázky moderátorov, na ktoré dokázal s kamennou tvárou často absurdne odpovedať. Nečudo, že po jeho smrti mu v jednom zo svojich skečov vzdali hold aj členovia britskej komediálnej skupiny Monty Python. Nebol však takým vždy a Jackie Stewart, pre ktorého bol Graham Hill prvým tímovým kolegom v F1 a zároveň učiteľom, spomína na jeho skôr odmeraný a niekedy až neprístupný charakter v polovici 60. rokov.

Veľká Británia s nádejou vzhliadala k tímu Grahama Hilla, ktorý sa dokázal obklopiť talentovanými mladými ľuďmi. Andy Smallman sa pri stavbe auta GH2 inšpiroval modelmi Brabham BT44 a McLaren M23. Tony Brise ho začal testovať koncom leta 1975 v Silverstone a časy naznačovali, že tím môže konečne začať dúfať v lepšie umiestnenia. Po sezóne perfekcionista Graham Hill naplánoval v novembri 1975 testy nového auta na juhofrancúzskom okruhu Paul Ricard. Jazdy dopadli vynikajúco a Tony Brise si pochvaľoval ovládateľnosť monopostu určeného pre nasledujúcu sezónu. GH2 bol oveľa rýchlejší ako GH1 a dobre reagoval aj na zmeny v nastavení. Po úspešných testoch sa tím v sobotu 29. novembra 1975 zbalil a odletel späť do Anglicka. Do  sídla tímu ešte stihli odoslať telex s nasledovným znením: „Auto je teraz vynikajúce, test skončil. Vidíme sa v pondelok ráno.“

Členovia tímu nasadli o pol štvrtej na letisku Marseille-Marignane do lietadla Grahama Hilla Piper PA-23-250 Turbo Aztec D. Bola to prvá vec, ktorú si dvojnásobný šampión kúpil zo svojho podielu za výhru v Indianapolis. Odštartovali o 17:47, do cieľa na malom letisku Elstree na severe Londýna však nikdy nedorazili.

K nehode lietadla došlo, keď sa pilot o pol desiatej večer pokúšal o vizuálne kontaktné priblíženie s hlásenou viditeľnosťou 800 metrov. Po konzultácii s riadiacou vežou bolo lietadlo nasmerované 7,5 km východne od pristávacej dráhy a dostalo povolenie na pristátie. Vo vzdialenosti 5,6 km od dráhy číslo 27 sa však súkromné lietadlo zrútilo neďaleko druhého odpaliska golfového ihriska Arkley. Najskôr zachytilo vrchol jedného zo stromov, čo ho stočilo doprava, následne špičkou krídla narazilo do zeme a nakoniec narazilo do skupiny stromov. Po tomto náraze vypukol požiar, ktorý zničil väčšinu lietadla. Všetci šiesti pasažieri boli na mieste mŕtvi. Boli nimi Graham Hill, manažér tímu Ray Brimble, ktorý sa na začiatku sezóny vrátil do Európy zo série Can-Am, mechanici Tony Alcock a Terry Richards, jazdec Tony Brise a konštruktér Andy Smallman.

Vyšetrovatelia v záverečnej správe dospeli k záveru, že nebolo možné určiť presnú príčinu nehody. Zistilo sa, že keď lietadlo zavadilo o vrcholky stromov zahalené novembrovou hmlou, letelo len 18,3 metra nad zemou, čo si pilot zrejme neuvedomil kvôli zlej viditeľnosti. Svedkovia vypovedali, že v tom čase bola v blízkosti miesta nešťastia hustá hmla s viditeľnosťou len 50 až 100 metrov. Avšak vyšetrovatelia nevylúčili, že pilot sa v hustej hmle domnieval, že je oveľa bližšie k letisku, než v skutočnosti bol a začal predčasne klesať. Tým pilotom bol Graham Hill. Jeho telo bolo identifikované podľa zubných záznamov. Polícia uviedla, že identifikácia ďalších obetí bola zložitejšia. Pri vyšetrovaní Spencer Flack, predseda aeroklubu v Elstree, novinárom povedal, že Hill bol skúseným letcom. Ale dodal, že „za takýchto podmienok je to len otázka stôp a sekúnd medzi životom a smrťou.“ Na svojom lietadle mal v čase nehody nalietaných 1 131 hodín.

Tím Embassy Hill sídliaci v malej továrni v Hanworthe prestal po nehode prakticky existovať. Ostali len traja z tých, ktorí sa zúčastňovali veľkých cien: Mike Young bol asistentom manažéra tímu, Nick Jordan bol Briseho mechanikom a Ian Flux, ktorý mal vtedy iba 19 rokov, bol mechanikom, ktorého odporučil Grahamovi Hillovi partner Rona Dennisa v tíme F2 Rondel Neil Trundle, tesne po tom, ako sa nedokázal kvalifikovať v Monaku. V priebehu týždňa ich čakalo šesť pohrebov. Bolo to naposledy, keď sa videli všetci spolu. Bez Grahama Hilla, ktorý dokázal zohnať peniaze od sponzorov, nemohlo byť o pokračovaní tímu ani reči. Projekt GH2 bol ukončený a auto sa nikdy nedostalo na pretekárske trate. V súčasnosti sa nachádza v zbierkach Britského automobilového múzea. Väčšinu majetku tímu Embassy Hill kúpil kanadský milionár Walter Wolf a stal sa tak základom jeho spoločného projektu s Frankom Williamsom.

Pohrebu Grahama Hilla v meste St. Alban’s v grófstve Hertford sa 5. decembra zúčastnili tri tisícky ľudí. Po Hillovi zostala vdova Bette a tri deti Brigitte (16), Samantha (10) a neskorší majster sveta F1 Damon (14). Omnoho nepríjemnejšie ako pohreb však boli následné súdne ťahanice. Majster sveta si totiž kvôli daniam nechal v apríli 1972 lietadlo prepísať na Bahamy, papierovo však tento proces nikdy nedotiahol do konca. Jeho lietadlo lietalo prakticky bez štátnej príslušnosti a po výmaze z britského registra FAA v auguste 1974 stratilo účinnosť aj osvedčenie o jeho letovej spôsobilosti. To bolo hlavným dôvodom, prečo poisťovňa odmietla vyplatiť jeho poistku. Bette zažalovali správcovia Smallmanovho majetku za spôsobené škody. Súdny príkaz bol vydaný v júni 1977 a vdova po Hillovi  bola nútená rozpredať väčšinu rodinného majetku.

Smrť Grahama Hilla pred 45 rokmi pripravila rodinu o zábavného a milujúceho otca i manžela a britský motoristický šport o jednu zo svojich najjagavejších ikon. Svet nevyhnutne zaujala smrť charizmatického dvojnásobného majstra sveta, ale havária bola tvrdou ranou aj z pohľadu budúcnosti. V osobe Tonyho Brisea stratili Briti azda najväčší talent dekády a spolu s Rogerom Williamsonom, ktorý zahynul v Zandvoorte v roku 1973 a Tomom Pryceom, ktorý prišiel o život v marci 1977, je táto trojica na ostrovoch označovaná aj ako stratená generácia veľkých cien.