F1 a Las Vegas: Ako skončil prvý pokus fiaskom

Formula 1 sa v posledných rokoch čo najviac snaží využiť záujem amerických fanúšikov, ktorý stúpol hlavne po odvysielaní série Drive to Survive. Zatiaľ posledným krokom smerom k americkému divákovi je usporiadanie pretekov v Las Vegas. Organizátori sľubujú neuveriteľnú trať, ktorá prevedie monoposty okolo niektorých ikonických stavieb. Hoci sa jedná o novú trať, samotné mesto hriechu nováčikom v kalendári nie je. Začiatkom 80. rokov sa veľká cena uskutočnila na jednom z najpodivnejších okruhov v celej svojej histórii.

Písal sa rok 1981. Ronald Reagan sa stal novým americkým prezidentom, svet bol svedkom prvého letu raketoplánu a Spojené štáty americké zápasili s prudko stúpajúcou mierou inflácie. Uprostred toho všetkého sa mesto Las Vegas pripravovalo na usporiadanie bezprecedentného podujatia vo svojej pestrej histórii – veľkej ceny Formuly 1, ktorá mala súperiť o priazeň divákov s na americké pomery neďalekým dejiskom v kalifornskom Long Beach. Všetko sa ale napokon skončilo veľkým fiaskom.

Myšlienka zorganizovať motoristické preteky v okolí Las Vegas ale siaha až do 60. rokov minulého storočia. Okruh Stardust Raceway, postavený v roku 1965, sa na šesť krátkych rokov stal dejiskom pretekov sérií Can-Am, Trans-Am a Champ Cars. Jazdu po ňom si vyskúšali také hviezdy ako Dan Gurney, Mario Andretti, Jackie Stewart, John Surtees, Bruce McLaren, či Denny Hulme.

Jeho stavbu financoval Moe Dalitz, legendárny pašerák, vydierač a majiteľ kasína Stardust, po ktorom trať dostala svoje meno. Nebolo to však kvôli jeho láske k motoristickému športu, ale okruh sa stal podobne ako niektoré kasína v meste pračkou špinavých peňazí pochádzajúcich od mafiánov zo Stredozápadu. Tí podľa zákonov nemohli vlastniť verejne obchodovateľné akcie, ani nemohli získať licenciu na hazardné hry. Prostredníctvom podielu vo vlastníctve nehnuteľností sa však dokázali dostať k ich fiktívnym ziskom.

Nečudo, že otvorenie okruhu prebehlo vo veľkom štýle a po slávnostnom prestrihnutí pásky previezol Moea Dalitza po trati Ken Miles vo Forde GT40. Medzi pozvanými hosťami nechýbal ani Parnelli Jones a Jim Clark. Rovnako ako mnoho iných vecí vo Vegas však okruh na konci 70. rokov skončil pod pásmi buldozérov, keď sa stal obeťou expanzie púštneho mesta. Na jeho mieste dnes stojí štvrť Spring Valley.

Práve v tom čase, presnejšie v roku 1978, sa Bernie Ecclestone stal šéfom Asociácie konštruktérov Formuly 1 (FOCA), ktorej cieľom bolo pre tímy získať viac peňazí od organizátorov pretekov. Najväčšie štartovné pritom už roky dostávali na pretekoch v USA a víťazstvo tu okrem prestíže znamenalo aj celkom slušné finančné prilepšenie.

Bernie sa preto logicky začal obzerať po ďalších miestach v krajine vyrábajúcej najviac automobilov, ktoré by boli ochotné usporiadať veľkú cenu. Túto myšlienku podporilo aj to, že podobne ako dnes, aj vtedy popularita Formuly 1 v USA stúpala. Tradičný Watkins Glen, kde sa konala Veľká cena USA, bol brutálne rýchly okruh starej školy na východnom pobreží, zatiaľ čo relatívnym nováčikom bol mestský okruh Long Beach v slnečnej Kalifornii na brehu Tichého oceánu na juhu Los Angeles.

Obe trate boli rešpektované jazdcami a obe majú dodnes veľký počet fanúšikov. Bernie však hľadal niečo výnimočné a jeho voľba padla na Las Vegas, z ktorého plánoval spraviť americké Monako. Pretekanie v tak príťažlivom meste ako Las Vegas dávalo zmysel už vtedy.

Začiatkom 80. rokov sa mu napokon podarilo upútať pozornosť šéfov kasína Caesar’s Palace. Obchodný model bol pomerne jednoduchý a vyzeral logicky. Svetoznámy hotel s kasínom už predtým hostil niektoré z najväčších boxerských zápasov tej doby. Organizoval ich vo svojom pavilóne hneď za hotelom. Nebolo tam veľa miest pre divákov, a vstupenky boli preto veľmi drahé. Napriek tomu sa vypredali doslova za pár hodín.

A tak padlo rozhodnutie, že toto miesto privíta vo svojom honosnom prostredí aj motoristický šport, ktorý sa už vtedy mohol pýšiť celosvetovým televíznym publikom. Šéfovia hotela to považovali za vynikajúcu príležitosť, ako prilákať nových hazardných hráčov, ktorí by okrem sledovania veľkej ceny minuli svoje peniaze v kasíne. A z týchto peňazí mali byť financované všetky výdavky na usporiadanie pretekov. Dohodu s Berniem Ecclestoneom uzavrel vtedajší viceprezident hotela pre marketing Bill Weinberger, ktorý podľa nej mal na starosti usporiadanie veľkej ceny.

Podľa dohody sa rátalo s podujatím v Las Vegas už na konci sezóny 1980. Trať mala prechádzať okolo štvrte, v ktorej bol postavený hotel, ale organizátori sa nedokázali včas dohodnúť s mestom a nezískali povolenie na použitie akýchkoľvek verejných ciest, na ktorých by sa mohli uskutočniť vizuálne vzrušujúce preteky.

Napriek tomu bolo Vegas oficiálne potvrdené v kalendári, keď malo uzatvárať sezónu 1981. Veľká cena sa mala uskutočniť len týždeň po pretekoch vo Watkins Glen. Keď sa však usporiadatelia v severnej časti štátu New York dostali do finančných ťažkostí a nedokázali tímom vyplatiť dlžné peniaze za štartovné z predchádzajúceho roku, bolo ich podujatie zrušené.

Veľká cena Caesar’s Palace (alebo ak chcete Cézarovho paláca), čo bol oficiálny názov pretekov v Las Vegas, tak získala ešte väčší význam. Mimochodom, bolo to prvýkrát v histórii, keď podujatie nenieslo názov miesta, ani krajiny, v ktorej sa uskutočnilo.

Preteky sa však nemali konať na stálej trati ako vo Watkins Glen, či na mestskom okruhu ako v Long Beach. Keďže miestne úrady stále odmietali uzavrieť cesty pre preteky, organizátori sa namiesto toho rozhodli vybudovať dočasnú trať na parkovisku pri hoteli a priľahlom voľnom pozemku hneď vedľa rušného bulváru Strip.

Bol to kompromis. Nedostatok vhodných možností a túžba mať okruh čo najbližšie k hlavnému kasínu, znamenal pracovať na malom priestore, ktorý sa nachádzal hneď vedľa. Celé priestranstvo, kde sa malo pretekať malo rozlohu len 22 hektárov, teda 220 000 metrov štvorcových. Pre porovnanie, nový okruh debutujúci tento víkend je postavený na ploche približne 150 hektárov, austrálsky Albert Park má rozlohu 225 hektárov. Okruh v Miami, vybudovaný v podstate tiež na parkoviskách okolo Hard Rock Stadium, má rozlohu približne 100 hektárov, teda približne päťkrát väčšiu plochu než s akou sa uvažovalo pri Cézarovom paláci.

Trať nakoniec navrhol Anthony Marnell, skúsený architekt z Las Vegas. O jej realizáciu sa postarala firma Corrao Construction. Hoci zlé jazyky dnes hovoria o jej vzniku niečo iné: podľa nich Bill Weinberger položil svoju ľavú ruku na mapu pozemku a obkreslil ju. Ale pozemok bol taký malý, že sa naň zmestili len tri prsty… Skutočnosť bola ale oveľa pragmatickejšia.

Trať bolo treba navrhnúť tak, aby bola splnená minimálna dĺžka 2 míle. Výsledkom bol okruh v tvare veľkého písmena „E“ so 14 zákrutami, šírkou trate 16,5 metra a celkovou dĺžkou 3 650 metrov. Prevýšenie bolo minimálne doslova len niekoľko desiatok centimetrov a kvôli veľkosti samotného pozemku parkoviska sa kľukatil sem a tam, aby bola čo najviac využitá jeho malá plocha. Boxová ulička bola na vonkajšej strane, začínala ešte pred poslednou zákrutou a merala viac ako pol kilometra. K tomu boli postavené nekryté tribúny pre 45-tisíc divákov. Vybudovaný bol za 45 dní a všetko to stálo 7 miliónov dolárov (pri dnešných cenách 23 miliónov dolárov).

Finále sezóny malo byť okázalým vyvrcholením sezóny pre jazdcov, ale aj pre zamestnancov tímov. Majitelia hotela najali promotéra z Long Beach Chrisa Pooka, ktorý sa mal postarať o prefektnú organizáciu podujatia. Personál bol ubytovaný v hlavnom hoteli, kde si mohol dosýta užívať všetky jeho zariadenia – či už leňošenie pri bazéne, pozeranie do zrkadlových stropov nad posteľami, alebo si komunita F1 mohla vyskúšať šťastie pri stoloch v kasíne. Mnohí tak aj urobili, hoci ako vždy, nikto sa žiadnou veľkou výhrou pochváliť nemohol.

Alan Jones napríklad v cestopisnom dokumente Clivea Jamesa priznal, že pri stole prišiel o 1 500 dolárov. Dokonca aj Bernie Ecclestone vo svojej biografii, ktorú napísala Susan Watkins uviedol, že v Las Vegas odovzdal „veľkú papierovú tašku plnú 100 dolárových bankoviek“, aby vyrovnal svoj dlh z hazardu.

O čo veľkolepejšie vyzeralo okolie miesta pretekov, o to horšie to skončilo so samotným okruhom, ktorý bol natlačený na zadné parkovisko hotela. Majestátnosť Caesar’s Palace s trblietavou fontánou a vyleštenými rímskymi kolonádami bola v ostrom kontraste s horúcim zaprášeným asfaltom hotelového parkoviska.

Spokojní mohli byť aspoň diváci, ktorí mali dobrý výhľad na väčšinu trate, ak im do tváre na nekrytých tribúnach práve nesvietilo ostré nevadské slnko. Fotografi a novinári už boli menej nadšení, pretože prístup do vnútornej časti okruhu bol kvôli jeho usporiadaniu veľmi obmedzený.

Z dnešného pohľadu sterilných okruhov možno okruh nevyzeral až tak zle. Niekoľko pomerne rýchlych úsekov malo dokonca štrkové výjazdové plochy. Avšak pomalé vracačky sa ukázali ako nekonečná nuda.

Nedostatok referenčných bodov uprostred koridoru tvoreného tri stopy vysokými betónovými bariérami na ktorých bol osadený drôtený záchytný plot, neumožňoval jazdcom nájsť správny rytmus. Do zákrut nebolo vidieť a tie sa tak stali slepými. Okolo trate neboli žiadne stromy a úmorná horúčava a na tú dobu nezvyčajné usporiadanie s jazdou proti smeru hodinových ručičiek boli pre jazdcov po dlhej sezóne trestom.

Takto si neskôr na svoje pocity zaspomínal John Watson: „Myslím, že to bol najmenej príťažlivý okruh veľkej ceny, na ktorom som kedy pretekal.“

Úradujúci majster sveta Alan Jones zašiel vo svojej úprimnosti ešte ďalej a okruh nazval „sploštenou kozou dráhou“, čo sa majiteľom kasína asi príliš nepáčilo. Najďalej zašiel jeden z adeptov na titul Jacques Lafitte, ktorý pre milánsky denník La Gazzetta dello Sport povedal, že okruh vo Vegas je „smiešna motokárová trať“ a veľká cena je jeden nepodarený vtip, za čo mu majitelia hotela pohrozili žalobou za hanlivé a nezodpovedné poznámky. Našli sa však aj optimisti. Napríklad jazdec Ferrari Gilles Villeneuve povedal, že povrch trate je mimoriadne dobrý.

Aké-také vzrušenie priniesol aspoň fakt, že v pretekoch sa rozhodovalo o titule medzi troma jazdcami. Carlos Reutemann na Williamse prichádzal ako líder priebežného poradia, za ktorým o dva body zaostával Nelson Piquet na Brabhame. Šance Jacquesa Laffitea s Ligierom sa už pohybovali skôr len v teoretickej rovine.

Ale ako sa pri spätnom pohľade ukázalo, samotné preteky boli trochu sklamaním, pretože im chýbal akýkoľvek dramatický prvok. Alan Jones veľmi skoro ostatným zmizol v diaľke, zatiaľ čo jeho tímový kolega Carlos Reutemann sa pomaly prepadal poradím s pokazenou prevodovkou. Výkon hodný majstra nepredviedol ani Nelson Piquet, ale konečné piate miesto a dva body mu stačili na zisk titulu.

Hoci tento rok panujú obavy z nízkych teplôt v polovici novembra, pred štyrmi dekádami mali účastníci opačné problémy. Pre generáciu jazdcov, ktorých predstavy o strave a kondícii boli ďaleko od dnešných štandardov, to bolo doslova peklo.

Koncom septembra a začiatkom októbra teploty popoludní dosahovali až 37 stupňov. Podmienky pripomínali skôr tohtoročnú Veľkú cenu v Katare. Okrem vtedy bežných sťažností na bolesti krku to bolo aj suché púštne teplo. Horúčava bola pre nového majstra sveta až príliš vyčerpávajúca a po pretekoch ho z kokpitu museli mechanici vyťahovať.

Kým sa postavil pred nedočkavé médiá, potreboval štvrťhodinu, aby sa aspoň trochu spamätal z fyzickej bolesti a vyčerpania. Neskôr prezradil, že počas pretekov zvracal do prilby. „Po tridsiatich zo 75 kôl som rozmýšľal, či dokážem prísť až do cieľa,“ povedal Nelson Piquet. „Keď mi signalizovali 33 kôl do konca, takmer som zomrel. Vtedy mi hlava v zákrutách vypadávala z auta. Bol som takmer hotový… chrbát a pravé rameno neznesiteľne boleli, bol som v agónii.“

Aj preteky v nasledujúcom roku uzatvárali sezónu a opäť sa stali dejiskom bitky o titul. Na konci tragickej a tak trochu zvláštnej sezóny ostali v boji o titul dvaja uchádzači: Keke Rosberg na Williamse a John Watson z McLarenu. Ako sa ukázalo, kľukatá trať zmenšila rozdiely medzi monopostami s atmosférickými pohonnými jednotkami a turbomotormi. Preteky priniesli viac súbojov ako v predchádzajúcom ročníku a nečakaným víťazom sa napokon stal  Michele Alboreto , ktorý získal svoje prvé a zároveň predposledné víťazstvo pre Kena Tyrrella. A aby sa nezabudlo, titul si z Vegas napokon odniesol Keke Rosberg, ktorý rovnako ako Nelson Piquet rok predtým, skončil na piatom mieste.

Ako sa ukázalo, Vegas v tom čase začalo strácať lesk, ktorý získalo ešte v 50. rokoch a nezabránilo tomu ani organizovanie veľkých cien. Začiatkom 80. rokov ešte chýbali mnohé z charakteristických stavieb, ktoré dnes vytvárajú osobitý vzhľad Las Vegas.

Bolo to unavené mesto s množstvom rozpadajúcich sa fasád čakajúce na 90. roky, počas ktorých sa z neho stalo to zábavné centrum, ktorým je dnes. A keďže preteky sa konali v sobotu popoludní, chýbali aj neónové svetlá. Prostredie bolo dosť fádne, pustá kulisa prachu, piesku a diaľnic nedokázala nahradiť atmosféru nočného kúzla Vegas. Chýbalo pozlátko, aby si ho mohli všetci spojiť s mestom hriechu.

Hoci sa niektorí jazdci počas víkendu zdržiavali v kasínach, ich prítomnosť zostala v podstate nepovšimnutá. Veľká cena totiž vyvolala len malý rozruch. Upozornil na to aj jeden z vtedajších jazdcov a účastník obidvoch veľkých cien Derek Daly: „Všetci sme zostali v Caesar’s Palace a na izbe sme si mohli obliecť kombinézu, čo sme aj urobili. Tak sme išli na raňajky a nikto si to ani nevšimol. Nikto nerozumel Formule 1. Nikto nepoznal jazdcov Formuly 1.“

Dalo by sa povedať, že Las Vegas z tohto obchodu dostalo viac, ako Formula 1. Veľkej cene sa podarilo získať významnú medzinárodnú pozornosť. Prenos sa vysielal do 31 krajín vrátane Spojených štátov a prilákal na tú dobu neuveriteľných 83 miliónov divákov. Podujatie nielenže dostalo Las Vegas na mapu svetového motoristického športu, ale posilnilo aj jeho reputáciu ako miesta, kde sa nemožné stáva možným a kde sú riziko a odvážne kroky normou. Naopak, mesto známe svojou náklonnosťou k všetkému výnimočnému si len odfajklo ďalšiu položku na svojom zozname.

Počet divákov na veľkej cene v rokoch 1981 a 1982 bol oveľa nižší, ako sa očakávalo a zisky šéfov Caesar’s Palace boli minimálne. Celý projekt skončil podobne ako mnohé manželstvá uzatvorené v Las Vegas: rozpadli sa.

Chris Pook odhadol, že na úvodné preteky sa prišlo pozrieť 20 až 25-tisíc ľudí. Celkovo ale za dva roky preteky neprilákali viac ako 38 000 divákov. Hazardní hráči jednoducho nemali záujem o špeciálny výlet do Vegas na preteky F1.

Potvrdil to aj manažér hotela: „Mysleli sme si, že v Európe, Ázii a na Strednom východe existuje nevyužitý trh s fanúšikmi Formuly 1,“ povedal Bill Weinberger. „Povedali sme si: Pozrite sa, čo sa deje v Monaku. Všetci títo nóbl ľudia chodia po uliciach a míňajú peniaze ako nič. Usúdili sme, že by si pravdepodobne radi prišli zahrať do Caesar’s Palace. Ale neurobili to.“

Jedným, z ďalších dôvodov bola utlmená reklama veľkej ceny v rámci mesta. Keďže preteky propagoval výhradne Caesar’s Palace, iné kasína a hotely nemali záujem podporovať preteky u svojho konkurenta.

Dnes je situácia iná a v novej Grand Prix Las Vegas má takmer každé prominentné kasíno svoj finančný podiel. Takto je motivované, aby propagovalo preteky.

Preto len málokoho prekvapilo, keď sa Formula 1 po dvoch rokoch rozlúčila s mestom hriechu. Veľká cena generovala stratu, podpora miestnych fanúšikov bola vlažná, takže napriek tomu, že zmluva medzi oboma stranami bola uzatvorená ešte na niekoľko ďalších rokov, nedávalo zmysel vracať sa do Vegas.

„Úprimne povedané, keď sa na všetko pozriete realisticky, nebolo možné, aby táto vec dlhodobo fungovala,“ povedal potom Mario Andretti. „Hlavne kvôli tomu miestu, ktoré nemalo stálu infraštruktúru.“

A tak sa napokon rozchod s Formulou 1 ukázal ako obojstranne prijateľný. Ešte na ďalšie dva roky sem zavítala séria Indycar. Z okruhu bola vypustená vnútorná kľukatá sekcia a vznikol upravený ovál. Vyznačoval sa rýchlymi zákrutami a betónovými stenami, podobne ako na iných ováloch, ale z pôvodného usporiadania si zachoval aj štrkové výjazdové zóny a dve zákruty na a z cieľovej rovinky do ktorých bolo potrebné pomerne tvrdo brzdiť.

Po ďalších dvoch rokoch však v Caesar’s Palace definitívne stratili záujem o akúkoľvek formu motoristického športu a miesto, na ktorom býval okruh, sa čoskoro zmenilo na nepoznanie. Najskôr bol na jednom konci postavený rezort kasína Mirage s polynézskou tematikou a potom na zvyšku parkoviska vznikol priestor na rozšírenie hlavného hotela a luxusného nákupného centra. Dnes tu nájdete dve výškové hotelové veže, veľkú terasu s viacerými bazénmi a športovú arénu s 12-tisíc miestami na sedenie, kde sa organizujú predovšetkým boxové zápasy.

Bol to zároveň aj prvý vrchol popularity Formuly 1 v USA. V sezóne 1982 sa konali tri mestské preteky v Long Beach, Detroite a Las Vegas, ale fanúšikovia už boli presýtení. Žiadny z týchto pretekov nedokázal vypredať tribúny, ani nezískal niekdajšiu popularitu pretekov vo Watkins Glen.

V Spojených štátoch, kde je veľa alternatívnych možností športového vyžitia, treba totiž o fanúšika neustále bojovať. Došlo to až tak ďaleko, že veľká cena na území USA sa v 90. rokoch úplne vytratila z kalendára Formuly 1.

Odvtedy sa však nezmenil len samotný šport, ale aj všetko okolo neho. Formula 1, rovnako ako Las Vegas, prešli od začiatku 80. rokov dlhú cestu. Singapur ukázal, čo sa dá dosiahnuť vytvorením okruhu, ktorý by ukázal veľkolepé mestské prostredie.

Ústredným bodom stratégie v posledných rokoch  je aktívne privádzanie ľudí k športu. Drive to Survive je kľúčovou časťou tejto novej investičnej stratégie. Veľká cena Las Vegas by mala byť vyvrcholením tohto nového prístupu. Keď Formula 1 na jar 2022 oznámila, že zorganizuje veľkú cenu v Las Vegas, len málokto proti tomu namietal. Ľudia v Liberty Media usúdili, že dozrel čas, aby sa Formula 1 opäť pozrela do mesta hriechu.

Nablýskané prostredie mesta zamerané na zábavu sa dnes k tomuto športu dokonale hodí. Sú natoľko presvedčení o potenciáli rastu Formuly 1, že sa stali promotérom celého podujatia a všetky náklady hradí FOM. Tento rok a pravdepodobne aj nasledujúci sa ráta s veľkou stratou, ale potom by zisky mali postupne rásť.

Šéfovia F1 dúfajú, že reinkarnácia veľkej ceny vo Vegas bude mať oveľa väčší úspech ako predchádzajúce pokusy. Zdá sa, že sa z minulých chýb poučili. Nová mestská trať nie je žiadne prerobené parkovisko.

Najskôr boli vybavené všetky potrebné povolenia a komisia okresu Clark udelila Formule 1 súhlas na usporiadanie veľkej ceny v uliciach Las Vegas až do roku 2032. Clark Country totiž vlastní cesty, ktoré bude okruh používať. Potom bol zakúpený 15 hektárový pozemok, ktorý stál 240 miliónov dolárov. Na ňom bola postavená štvorposchodová budova boxov, ktorá sa rozprestiera na dĺžke troch futbalových ihrísk.

Trať, ktorá sa nachádza v samom srdci Las Vegas už tradične navrhla spoločnosť Tilke GmbH. Podobne ako v Džidde projektový tím riadil Carsten Tilke. Vyberalo sa z 31 návrhov a počiatočný rozpočet na výstavbu trate bol 400 miliónov dolárov. Ale nepredvídané problémy pri výstavbe, ktorá trvala rok, zvýšili konečný účet až na 560 miliónov dolárov. V týchto nákladoch je zahrnutá aj nová budova boxov a obnova asfaltového povrchu podľa štandardov FIA.

Aj preto sa pre obyvateľov mesta sa novembrové preteky Formuly 1 stali utrpením. Celé leto bola doprava v centre obmedzená, pretože sa upravovali kilometre ciest nielen v miestach, kadiaľ mala viesť budúca trať, ale aj v jej okolí. Trpezlivosť domácim dochádzala najmä vtedy, keď kolabovala doprava na rušnom bulvári Strip.

Okruh so 17 zákrutami dlhý 6 201 metrov sa vinie okolo ikonických hotelov a kasín Caesar’s Palace, Venetian, fontány Bellagio, či najnovšej atrakcie – koncertnej haly Sphere, ktorá je najväčšou guľovou stavbou sveta a zároveň aj najväčšou LED obrazovkou na svete. Zahŕňa aj 1,9 kilometra dlhú rovinku po známom mestskom bulvári Strip, ktorá aj vďaka DRS pravdepodobne ponúkne najväčšie príležitosti na predbiehanie.

V porovnaní s Miami a Austinom je hlavným ťahákom Veľkej ceny Las Vegas skutočnosť, že sa bude pretekať pod umelým osvetlením na pozadí neónov mesta hazardu. Nielen to, očakávajú sa aj veľmi vysoké rýchlosti monopostov porovnateľné s niektorými s najrýchlejšími okruhmi šampionátu.

Vďaka párty atmosfére, ktorou je Vegas známe, budú sobotňajšie nočné preteky len začiatkom zábavy, ktorá bude potom pokračovať mimo trate. Preteky budú päťdňovou extravaganciou a špičková zábava je nevyhnutnosťou. Aj preto to je jedna z najočakávanejších udalostí v histórii Formuly 1.

Nuž a ak sa pýtate, prečo sa víkend začína vo štvrtok večer, vysvetlenie je jednoduché. Cieľom je získať čo najviac televíznych divákov a to je aj dôvod prečo boli prvýkrát od roku 1985 preteky presunuté na sobotu večer. Ak by sa konali tradične v nedeľu, v Európe by už bol pondelok ráno a v Ázii a Austrálii pondelok popoludní, keď je väčšina ľudí v práci.

Ako napokon dopadne 1 100. veľká cena Formuly 1 ukáže až čas. Muselo by sa však pokaziť veľmi veľa vecí, aby sa preteky v Las Vegas priblížili k neslávnemu odkazu, ktorý má v histórii Veľká cena Caesar’s Palace. Napriek tomu, že sa tu dva roky po sebe rozhodovalo o jazdeckom titule, na trať postavenú na parkovisku kasína pamätníci len veľmi neradi spomínajú.