Nürburgring: História pôvodného okruhu
Keď sa povie Nürburgring, zrýchli sa tep nejedného motoristického nadšenca. Tento víkend nás čaká premiérová Veľká cena Eifelu, samotný okruh, ktorý sa radí medzi vôbec najikonickejšie trate sveta, však medzi nováčikov v kalendári rozhodne nepatrí. Jeho história a tradícia sa prelína s tradíciou samotného motoristického športu. Nemecko totiž spolu s Francúzskom, Talianskom a Veľkou Britániou patrí medzi krajiny, ktoré od začiatku minulého storočia spoluvytváralo podobu motoristických pretekov. Vznik samotného okruhu sa datuje do polovice 20. rokov minulého storočia. Vtedy sa v Európe kvôli bezpečnosti pri čoraz väčšom počte áut na cestách, začal presadzovať trend organizovať preteky na okruhoch a nie medzi mestami, ako bývalo zvykom na začiatku storočia.
Viac ako storočná história
Avšak myšlienka na jeho výstavbu je ešte oveľa staršia a siaha až do roku 1907, keď preteky o Cisársku cenu neďaleko Frankfurtu nad Mohanom vyhral Talian Felice Nazzaro na Fiate. Nemecká hrdosť tým bola poškvrnená a keď cisár Wilhelm II. požadoval vysvetlenie neočakávaného výsledku, bolo mu povedané, že za porážkou je absentujúca domáca dráha na vývoj a preteky vozidiel. Na nej by nemeckí výrobcovia mohli testovať svoje produkty. Onedlho bol vydaný cisársky súhlas na výstavbu a pomaly začali vznikať plány okruhu v regióne obklopujúcom mesto Adenau neďaleko pohoria Eifel. Keď prípravy vrcholili, zasiahla do všetkého prvá svetová vojna a preteky sa, pochopiteľne, dostali do úzadia.
Po prehratej vojne bolo Nemecko zlomeným národom s bezcennou menou, masovou nezamestnanosťou a ťažkosťami takmer na každom kroku. Napriek tomu v tomto prostredí došlo k oživeniu plánov na výstavbu okruhu. Hlavnou prekážkou bol, samozrejme, nedostatok finančných prostriedkov, avšak tvorcovia sa nevzdávali svojej myšlienky. Boli totiž presvedčení, že získajú podporu od ožívajúceho nemeckého automobilového priemyslu. Na ich čele stál muž, ktorému Nürburgring vďačí za svoj vznik: Dr. Otto Creutz bol predsedom pôvodne motocyklovej asociácie ADAC (Allgemeiner Deutscher Automobil-Club) a vášnivo veril v tento projekt. Presvedčil vtedajšieho primátora Kolína nad Rýnom a prvého povojnového nemeckého kancelára Konrada Adenauera, že výstavba okruhu pomôže znížiť chronickú nezamestnanosť.
Inovatívny okruh
Vďaka jeho podpore mohol byť 27. septembra 1925 položený základný kameň nového okruhu a ďalšie dva roky pracovalo na jeho stavbe približne 2 500 robotníkov. Autorom prvotného návrhu bol Hans Weidenbrück, ktorý využil zvlnené stráne a plošiny pod hradom Nürburg. Od ostatných prírodných okruhov svojej doby okruh odlišovalo to, že bol navrhnutý tak, aby nevyužíval verejnú cestnú sieť. Čiastočne kopíroval lesné cesty a chodníčky, najmä v časti Južnej slučky a v oblasti od Hatzenbachu po Adenauerov les, avšak obsahoval aj úplne nové úseky a určité časti, ktoré svojou konštrukciou zodpovedali vtedajším cestám, čo malo podporiť dôležitosť okruhu pre testovanie automobilov. Výstavba bola rozdelená na štyri úseky, pričom každá mala svojho vlastného zhotoviteľa.
Ako prvý bol už v nasledujúcom roku paradoxne dokončený najdlhší úsek Severnej slučky. Na svoju dobu to bol inovatívny projekt – už pri svojom vzniku mal okruh vlastný veľký garážovaný padok, ktorý bol s boxami spojený tunelom. Hlavná tribúna mala sedadlá pre 10-tisíc divákov, nechýbal hotel, reštaurácia a riadiaca veža riaditeľstva pretekov. Vybudované bolo aj telefónne spojenie, ktoré umožňovalo komunikáciu okolo obrovskej severnej slučky v desiatich (neskôr 16) maršalských stanovištiach.
O rok neskôr už bol dokončený okruh s celkovou dĺžkou 28,265 kilometrov obsahujúci 173 zákrut (89 ľavých a 84 pravých) so šírkou trate osem až deväť metrov, s maximálnym stúpaním 17%, klesaním 11% , prevýšením 307,7 metrov a pracovným názvom Gesamtstrecke. Celkové náklady na výstavbu sa vyšplhali na 15 miliónov ríšskych mariek, z ktorých 6 miliónov poskytla nemecká vláda a financiami prispelo aj mesto Kolín nad Rýnom.
Po otvorení sa uskutočnila súťaž hľadajúca pomenovanie nového okruhu. Autorom víťazného návrhu bol istý vládny úradník vo výslužbe z Bad Godesbergu. Oficiálne bol okruh otvorený 18. júna 1927, keď sa tu uskutočnili motocyklové preteky. Hneď nasledujúci deň kroniky zaznamenali aj prvého automobilového víťaza pretekov s názvom Eifelrennen, ktorým bol legendárny Rudi Caracciola na Mercedese S, ktorý navrhol Ferdinand Porsche.
Štyri v jednom
Mimochodom, keď už sme spomenuli Južnú slučku, azda každý priemerný fanúšik motoristického športu vie, že pôvodný okruh pozostával z častí nazvaných Severná (Nordschleife, dlhá 22,810 km) a Južná slučka (Südschleife dlhá 7,747 km). Menej známe je to, že v mieste ich križovania existoval aj krátky spojovací okruh Start-und-Ziel-Schleife, ktorý však podľa materiálu použitého na jeho konštrukciu zľudovel pod názvom Betónová slučka (Betonschleife s dĺžkou 2,292 km). Ten sa využíval najmä na zahrievacie kolá pred štartom pretekov a jej dlhé rovinky slúžili na prepojenie Severnej a Južnej slučky. Okrem toho bola postavená aj strmá testovacia dráha Steilstrecke využívajúca stúpanie medzi Klostertal a Hohe Acht, ktoré dosahovalo hodnotu až 27%.
Preteky na pôvodnom okruhu obsahujúcom obidve slučky sa jazdili do roku 1931. Odvtedy sa bezpečnejšia Južná slučka využívala len zriedka na organizáciu menších pretekov a hlavným dejiskom sa stala čoraz populárnejšia Severná slučka. Autori pri jej návrhu možno ani netušili, že stvorili monštrum, ktoré dokonale preverí nielen schopnosti jazdcov, ale aj automobilov. Zákruty ako takmer pravouhlá Bergwerk (Baňa), prichádzajúca po rýchlom dlhom úvodnom úseku, prekvapí nejedného jazdca a mnoho z nich práve tu prišlo o život. Problémy však nerobili len zákruty. Jednou z najnepríjemnejších častí je rýchly, kľukatý úsek z kopca známy ako Pflanzgarten (Lesná škôlka), kde sa len veľmi ťažko hľadala ideálna pretekárska stopa. Keď si už jazdec myslel, že to najhoršie má za sebou, čakal naňho posledný úsek Schwalbenschwanz (Lastovičí chvost), ktorý tvorí séria rýchlych slepých zákrut z kopca, kde sa dá rovnako veľa času získať, ako aj stratiť.
Legenda o Strieborných šípoch
Nürburgring je spojený aj s inou legendou. Od veľkej ceny, ktorá sa tu konala v roku 1934, nenazve žiadny novinár pretekárske autá Mercedesu inak ako strieborné šípy. Môže za to sudetský Nemec a rodák z Nového Jičína Alfred Neubauer, ktorý mal od roku 1926 na starosti pretekársky tím Mercedesu. Pred veľkou cenou nechal odstrániť bielu farbu z Mercedesu Manfreda von Brauchitscha. Ostali tak len hliníkové plechy v matnej striebornej farbe. Dôvod bol čisto prozaický – bolo treba splniť hmotnostný limit. V tých časoch bola predpísaná maximálna (nie minimálna) hmotnosť, pričom vtedajší jazdci, na rozdiel od tých dnešných, nemali práve športové postavy. Nuž a monopost Mercedes W125 aj s jazdcom bol ťažší o jeden kilogram, čo bola práve hmotnosť bieleho náteru… Nasledujúci deň von Brauchitsch suverénne zvíťazil a legenda bola na svete.
To sa už schyľovalo k druhej svetovej vojne, ktorá znamenala ukončenie nielen motoristických pretekov, ale všetkých športových aktivít po celej Európe. Na jej konci bol hotel na okruhu využitý na ubytovanie evakuovaných osôb z okolitých bombardovaných miest a neskôr slúžil aj ako vojenská nemocnica. Okolo okruhu sa pásli kravy a prízemné časti riadiacej veže dokonca slúžili ako stajne pre dobytok. Najväčšiu ranu okruhu však zasadili tanky postupujúcich spojencov, pričom okrem ťažko poškodeného povrchu trate bola zničená hlavná tribúna, budovy hotela a administratívy.
Po skončení vojny sa začal náročný proces obnovy. Okruh bol znovuotvorený v auguste 1947, pričom sa jazdilo len na Južnej slučke. O rok neskôr sa začali opravy na Nordschleife, kde sa začalo pretekať v máji 1949. Čoskoro sa vrátili aj najvyššie motoristické kategórie, od športových automobilov až po monoposty. Medzi nimi v roku 1951 aj autá novovzniknutej Formuly 1.
Drobné vylepšenia
V roku 1954 bola postavená svetelná tabuľa Dunlop ukazujúca priebežné poradie – ako vôbec prvá elektronická tabuľa tohto typu na svete. Trať si stále zachovávala svoj pôvodný profil, pričom sa realizovali len väčšie, či menšie úpravy povrchu trate. Najväčšími boli v roku 1957 úpravy na cieľovej rovinke a v roku 1965 v úseku od Schwedenkreutz do Pflantzgarten. Okruh stále lemoval úzky živý plot s neďalekými stromami blízkeho lesa. S rastúcim počtom obetí náročného okruhu sa preto čoraz viac dostávala do popredia otázka bezpečnosti. Na okruhu každoročne prichádzala o život desiatka jazdcov. Autá totiž dosahovali čoraz väčšie rýchlosti. Časy na jedno kolo sa až do začiatku 70. rokov len málokedy dostali pod deväť minút. Prvému, komu sa to podarilo, bol v roku 1961 Američan Phil Hill na monoposte Ferrari 156 v jubilejnej veľkej cene Formuly 1 s poradovým číslom 100.
Usporiadatelia sa snažili umlčať kritikov vybudovaním šikany Hohenrain v roku 1967 v mieste, kde sa autá dostávali rýchlou zákrutou zo Severnej slučky na cieľovú rovinku. Celková dĺžka Nordschleife tak narástla až na 22,834 km. O dva roky neskôr bol zmodernizovaný areál boxov, ktoré boli v súlade s vtedajšími trendami oddelené od trate boxovým múrikom. Práve v tom roku okruh po svojom pamätnom víťazstve v daždi a hmle nazval Jackie Stewart zeleným peklom a táto prezývka mu ostala dodnes. Jazdcom sa však zmeny málili, čo vyústilo až do bojkotu pretekov, pričom usporiadateľom predložili svoje požiadavky na zvýšenie bezpečnosti. Tie však vzhľadom na dĺžku okruhu nebolo také jednoduché splniť, a tak sa v roku 1970 Veľká cena Nemecka prvýkrát sťahovala do Hockenheimu.
Na Nürburgringu sa medzitým zahryzli do trate buldozéry a vo februári 1971 sa začalo s modernizáciou. V priebehu nasledujúcich troch rokov sa do okruhu a jeho infraštruktúry investovalo 21,5 milióna mariek. Okolo okruhu pribudli zvodidlá, ploty a obrubníky. Na mnohých častiach boli vybudované menšie trávnaté výjazdové plochy. Za obeť padlo množstvo stromov, čo na druhej strane zlepšilo výhľad na trať. Odstránené boli aj skoky v Kesselchene a Brünnchene. Pre tradicionalistov okruh týmito zásahmi stratil svoje čaro, stále však ostával najnebezpečnejším v kalendári F1.
Koniec starých časov
Ďalšie zmeny nastali v zime na prelome rokov 1972 – 73, ale tie boli skôr zamerané na zlepšenie komfortu divákov. Nový širší vstup na trať oproti boxom však umožnil vybudovanie výjazdovej trávnatej plochy v Südkehre. O tom, ako sa naďalej zrýchľovali vtedajšie monoposty svedčí aj čas Nikiho Laudu v sezóne 1974, ktorý ako prvý a jediný jazdec F1 na pôvodnej verzii okruhu dokázal zajazdiť jedno kolo pod sedem minút (presne 6 minút a 58,2 sekundy). Aj preto sa prijaté bezpečnostné opatrenia ukazovali byť nedostatočnými a jazdci naďalej žiadali nové úpravy. Problematickým bolo hlavne zabezpečenie efektívneho záchranného a lekárskeho systému pozdĺž celého takmer 23 kilometrov dlhého okruhu umiestneného v hustých lesoch.
Navyše počas dažďa boli podobne ako v Spa niektoré časti okruhu mokré a iné zase suché. V plnej miere sa tieto nedostatky ukázali pri pamätnej nehode Nikiho Laudu v roku 1976, po ktorej sa Formula 1 na Nordschleife už nikdy nevrátila. Svoju úlohu však pri odchode nehrala len bezpečnosť, ale aj komerčné hľadisko a požiadavky televíznych spoločností pri zabezpečovaní prenosov z veľkých cien. Každému už v tej dobe bolo jasné, že časy pretekania kilometrami hustých lesov sú preč. Po inšpekcii pod vedením jazdcov Nikiho Laudu a Johna Watsona v roku 1977 športová komisia FIA odňala okruhu najvyššiu licenciu. Ešte v októbri toho istého roku predstavenstvo okruhu schválilo prípravu modernizácie okruhu, ktorý mal vyhovovať najnovším trendom.
Nový začiatok
Na Severnej slučke sa síce naďalej organizovali preteky iných kategórií motoristického športu, avšak jej prestavba kvôli histórii a vysokým nákladom nepripadala do úvahy. A tak sa majitelia zamerali na Südschleife, ktorá ostala od povojnových úprav takmer v nezmenenom stave. V roku 1982 uzrel svetlo sveta návrh, ktorý počítal len s využitím pôvodnej cieľovej rovinky. Projekt uvažoval na svoju dobu s ultramoderným vybavením so širokými výjazdovými plochami a veľkým padokom bezprostredne za garážami boxov. Nový okruh sa mal nachádzať vo vnútri malej časti Južnej slučky, ktorej zvyšná časť bola odovzdaná miestnej samospráve a dnes slúži verejnosti či už vo forme diaľnic, alebo lesných chodníkov. Nový okruh s dĺžkou 4,551 kilometra ostal v oblasti poslednej zákruty spojený s Nordschleife, aby sa aj na spojenej verzii mohlo naďalej súťažiť.
Posledné preteky na pôvodnej verzii okruhu sa uskutočnili v októbri 1982. Hneď nasledujúci mesiac sa začalo s výstavbou nového okruhu, ale aj s úpravou Severnej slučky. Pôvodné boxy boli zbúrané a vytvorili sa nový spojovací úsek z Hohenrain, ktorý umožnil samostatné fungovanie Nordschliefe počas sezóny 1983. Ani tá sa nevyhla úpravám a najvýznamnejšími zmenami boli väčšie výbehové zóny v zákrutách Aremberg a Brünnchen. Zároveň sa zmiernili prejazdy cez ďalšie časti okruhu, kde autá „skákali“. Odstránené boli aj najväčšie nerovnosti vtedy takmer šesťdesiat rokov starého okruhu. Posledné zvyšky živého plotu definitívne nahradili zvodidlá a trávnaté plochy. Tieto zmeny mali za následok skrátenie celkovej dĺžky Severnej slučky na 20,830 kilometra. Dodnes sa tu konajú preteky cestovných automobilov, a to na oboch verziách – či už samostatnej Nordschleife, alebo spoločnej, zahŕňajúcu okruh Grand Prix s celkovou dĺžkou 25,359 km.
Nordschliefe napriek úpravám naďalej ostáva jedným s najpopulárnejších okruhov sveta, ktorý predstavuje skutočnú skúšku statočnosti a zručnosti. Svoje jazdecké majstrovstvo tu pri svojich veľkých víťazstvách potvrdili legendy ako Alberto Ascari, Juan Manuel Fangio, Stirling Moss, John Surtees, Jim Clark, Jackie Stewart, či Jacky Ickx. Motoristi tu každoročne prichádzajú vo veľkom počte, aby na vlastné oči videli (a za patričný poplatok si aj vyskúšali) dlhé a rýchle rovinky, ostré zákruty, zvlnené časti, vlásenky, či stúpania a klesania, aké nemožno vidieť na žiadnom inom okruhu. Po príchode internetu popularita trate dokonca zaznamenala stúpajúcu tendenciu. Prestížni výrobcovia, ktorí tu testujú svoje prémiové a prototypové modely, často zverejňujú videá a časy, ktoré na Severnej slučke dosiahli. Propagujú tým nielen svoje vozidlo, ale prispievajú tým k nesmrteľnosti legendy menom Nürburgring.
