Ako Esteban Ocon pomáha ďalším vysokým jazdcom?

Vo Formule 1 a v motoršporte všeobecne dlhé roky platilo, že nižší a ľahší jazdci to majú omnoho jednoduchšie. Rozdiely prinášali miestami výhodu niekoľko desatín, čo je v tomto nesmierne súťaživom prostredí obrovské číslo. FIA a Formula 1 však v posledných rokoch podnikajú kroky v snahe túto nespravodlivosť strieť. Vyšší a ťažší jazdci by mali poslať ďakovné bonboniéry Estebanovi Oconovi, ktorý sa po celú svoju kariéru stretával s týmto hendikepom.

Francúzsky pretekár meria 186 centimetrov, čo je pre pilota F1 naozaj veľa. Je preto nevyhnutné dbať na váhu a Ocon musí byť nesmierne štíhly, inak by sa do kokpitu skrátka nevošiel.

On, Alex Albon či George Russell majú problémy, ktorými taký 159-centimetrový Júki Cunoda rozhodne netrpí. Po dlhé roky mali jazdci ako japonský mladík väčšiu výhodu. Známe sú príhody, ako Adrian Newey, vtedy dizajnér Marchu, spôsobil jazdcovi Ivanovi Capellimu nemalé ťažkosti, keď Talian vystupoval z kokpitu celý doudieraný a s krvavými zraneniami na lakťoch a kolenách.

Jediné, čo si vraj vtedy pilot od dizajnéra monopostu vypočul, bolo: „Ale môžeš s tým jazdiť, nie?“ Nezabúdajme, že vtedy sa okrem pilota a volantu musela vojsť do kokpitu aj riadiaca páka, keďže sa používali manuálne prevodovky. Capelli zažíval muky, ale s Neweyho autami vystúpil niekoľkokrát na pódium.

Presne tu je kameň úrazu. Malý a ľahký pilot neznamená len úsporu váhy, ale tiež možnosť zmenšiť kokpit na minimum, čo je z aerodynamického hľadiska nesmierne výhodné.

FIA a Formula 1 sa preto v posledných rokoch usilujú zariadiť, aby o výsledkoch v prvom rade rozhodovala rýchlosť auta a talent pilota, nie jeho rozmery. Nezanedbateľné je totiž aj zdravotné a bezpečnostné hľadisko súvisiace s extrémnymi diétami a prehnaným tréningom v snahe schudnúť.

Od roku 2019 platí minimálny hmotnostný limit aj pre jazdcov, vďaka čomu mohli aj inžinieri vysokých jazdcov použiť balast a lepšie pracovať na vyvážení monopostu. Rozdiely sa podarilo zmenšiť, ale nikdy sa úplne nevytratia.

„Moja príprava a fyzický tréning sa veľmi líšia od ostatných jazdcov. Je to niečo špecifické pre mňa,“ povedal Esteban Ocon, ktorého cituje RaceFans.

„Som od prírody veľmi štíhly. Mám len štyri percentá telesného tuku, čo znamená, že musím neustále jesť alebo piť. Spotrebujem oveľa viac kalórií ako ostatní ľudia, ktorých poznám a ktorí majú rovnakú hmotnosť ako ja. Moja spotreba kalórií je na úrovni 85-kilového človeka, aj keď ja vážim iba okolo 70. Taký som sa skrátka narodil,“ povedal Ocon.

Jeho situácia sa pritom líši aj od pretekov k pretekom. Taká Veľká cena Singapuru je po fyzickej stránke najnáročnejším podujatím v roku a pre Estebana je takisto špeciálna. „Nestratím viac váhy než ostatní, pretože ide väčšinou len o tekutiny. Možno dokonca stratím menej tuku než ďalší jazdci, pretože žiadny nemám.“

„Pre mňa je dôležitá dobrá rutina. Musím udržiavať svoj telesný tuk a hmotnosť tak vysoko, ako je podľa pravidiel možné, aby som počas roka nestratil silu. Môžete ju veľmi ľahko stratiť, pretože veľa cestujeme a máme veľa povinností. Ak by som prišiel aj o to málo tuku, čo už mám, celkom ľahko by som ochorel,“ vysvetlil Ocon.

Esteban prišiel do Formuly 1 v roku 2016, takže si veľmi dobre pamätá časy „váhovej diskriminácie“, ktorá nútila niektorých jazdcov hladovať a cvičiť omnoho viac. Dnes však s úľavou hovorí, že „po fyzickej stránke na tom nebol nikdy lepšie“, takže ani fyzicky náročné podujatia, ako napríklad šprintový víkend v Katare tento víkend, mu nerobia zvlášť veľké vrásky.

„Behám, dvíham činky a so svojím zdravím som veľmi spokojný,“ pochvaľuje si Ocon. „Samozrejme, stále som vysoký, čo nezmením. Nikdy som však nemal problém s váhou, v skutočnosti to bola moja prednosť a netrpel som v kokpite viac než ostatní. Teraz môžem bez problémov absolvovať aj dve veľké ceny,“ povedal Ocon.

S tukom a váhou možno problém nemal vďaka svojím genetickým predispozíciám, ale výška mu vždy spôsobovala ťažkosti. „Zvlášť v juniorských kategóriách to bolo náročné,“ priznáva. „V roku 2014 som absolvoval prvý tréning v Abú Zabí (v kokpite určenom pre Romaina Grosjeana a Pastora Maldonada, pozn. red.) a bol som naň skrátka privysoký. Pri zatáčaní necítia vaše kolená žiadny komfort.“

Podobne tak v roku 2016 nahradil uprostred sezóny Ria Haryanta v kokpite Manoru. „V Manore to bolo rovnaké. Zatočil som, udrel sa do kolena a potom si to namieril k ďalšej zákrute. V rýchlych zákrutách to ešte išlo, ale v pomalých, keď som musel zatočiť o viac ako deväťdesiat stupňov, som na konci pretekov vystúpil z kokpitu s čiernou a zošúchanou kombinézou, pretože som sa o ňu otieral v jednom kuse. Nebolo to ani trochu komfortné a spôsobovalo mi to problémy. Odvtedy som však už mal autá, ktoré boli dostatočne veľké,“ povedal Ocon.

Ako sa však hovorí, všetko zlé je na niečo dobré a Estebanove skúsenosti veľmi dobre poslúžili tvorcom pravidiel, ktorý sa vďaka „extrémnemu prípadu“ ako Ocon mohli pozrieť, ako môžu byť pravidlá zhovievavejšie k pilotom s výškovými či váhovými problémami.

„FIA tvrdo pracovala na tom, aby využila moje miery a skúmala, ako sa dokážem zmestiť do kokpitu, čo využila pri implementovaní povinných minimálnych rozmerov pre všetky autá,“ pousmial sa Esteban.