Či sa vám to páči, alebo nie, Hamilton sa stane legendou F1

Veľká cena Brazílie priniesla dominantné predstavenie Lewisa Hamiltona, ktoré mnohým pamätníkom pripomenulo ikonické jazdy Juana Manuela Fangia na Nordschleife v roku 1957, Jima Clarka na Monze v sezóne 1967, či Jackieho Stewarta na Nürburgringu o rok neskôr. Rodák z anglického Stevenage je kontroverznou osobnosťou, ktorý svojimi názormi, životným štýlom, alebo aj jazdeckým štýlom rozdeľuje komunitu Formuly 1. Nie, nemusíte sa obávať, nejdeme tu teraz obhajovať sedemnásobného šampióna. Aj keď by sa mohlo zdať, že je možno najviac nedoceneným pretekárskym géniom svojej doby.

Pre starších fanúšikov je možno zábavné sledovať, ako čas môže zmeniť vnímanie rôznych osobností. Neplatí to len pre svet Formuly 1 alebo športu, ale všeobecne. Stačí pár rokov a metaforické okuliare majú tendenciu zafarbiť sa doružova. Dnešný darebák sa skôr či neskôr stane zajtrajším rytierom v lesklej zbroji. Stačí sa len pozrieť do politiky.

Problém dominancie v športe je, že nevyhnutne vytvára dva rozdielne tábory. V súčasnosti možno neexistuje nikto, kto by rozdeľoval ľudí viac ako Lewis Hamilton. Angličan je nepochybne najväčším talentom Formuly 1 svojej generácie a štatistiky len potvrdzujú toto tvrdenie. Podľa niektorých za to vďačí len a práve monopostu, za volantom ktorého sedí. Podľa iných je možno najlepším jazdcom, aký kedy sedel za volantom Formuly 1.

Je to samozrejme subjektívne tvrdenie, pretože porovnávanie jazdcov rôznych generácií je prakticky nemožné. Je ale neodškriepiteľné, že Hamilton dosiahol počas svojej kariéry zatiaľ viac ako ktokoľvek iný. Koniec-koncov prekonal rekordy, ktoré sa ešte pred pár rokmi považovali za neprekonateľné.

Prečo je však stále taký nepopulárny? Stačí si pozrieť len príspevky na sociálnych sieťach pod správami o tom, že Hamilton vyhral veľkú cenu a drvivá časť komentárov bude negatívnych. Avšak, ak sa pozrieme späť, nie je prvý, ani posledný. Nemusíme chodiť ani tak ďaleko do minulosti.

Michael Schumacher s 91 víťazstvami a siedmimi titulmi majstra sveta, z ktorých päť bolo v rade za sebou, bol fenoménom, aký sa nikdy predtým v F1 neobjavil. Napriek tomu bol obviňovaný zo zabíjania športu a z poklesu záujmu o Formulu 1, pretože jeho dominancia nútila divákov vypínať prenosy z veľkých cien. Pridajte si k tomu kontroverzný zisk prvého titulu po vrazení do Damona Hilla, Jerez 1997 a ďalšiu kolíziu s Jacquesom Villeneuvom, slávne parkovanie v La Rascasse počas kvalifikácie v Monaku v sezóne 2006, či hranie politických hier vďaka ktorým mnohí ľudia ešte aj dnes považujú Schumachera za darebáka a majstra pretvárky. Jednoducho jazdca, ktorého mnohí ľudia nenávideli.

Napriek tomu, keď na konci sezóny 2006 prvýkrát ukončil svoju kariéru, Formula 1 stratila jednu zo svojich definujúcich osobností. Nadvládu jednotlivca nemá väčšina ľudí rada. Dominancia je pre jedných únavná, zatiaľ čo iní sa tešia zo zdanlivo nekonečných úspechov. Ale hneď ako sa víťazná séria skončí, vnímanie sa začne meniť.

Keď sa Michael Schumacher vrátil s Mercedesom, všetci mu tlieskali za štvrté miesta a jeho jediné pódiové umiestnenie vo Valencii v roku 2012 bolo oslavované ako víťazstvo. Zvláštne pri niekom, kto bol vypískaný pri niektorých skutočných víťazstvách. Mnohí môžu Schumachera považovať za najlepšieho jazdca všetkých čias, pričom prehliadajú čierne škvrny v jeho kariére a sériu víťazstiev v takmer nedotknuteľnom tíme Ferrari, ktorá ho spravila nesmrteľným.

To isté platí aj pre Sebastiana Vettela a jeho pódiové umiestnenie s Aston Martinom v tejto sezóne. Nie je to náhodou ten istý chlapík, ktorý bol v sezóne 2013 označovaný za „nudného“ a „arogantného“, keď vyhral deväť pretekov v rade, štvrtý majstrovský titul, prakticky na každej veľkej cene ho diváci vypískali a keby mali paradajky, azda aj z tých by sa mu ušlo na pretekárskej kombinéze?

Na rozdiel od Michaela Schumachera, Lewis Hamilton sa len málokedy mieša do zákulisných intríg a rozhodne sa neuchyľuje k špinavým praktikám na trati. To čo ľudí viac vyrušuje, sú Angličanove aktivity mimo trate. Jeho výzvy v rozhovoroch po pretekoch a na sociálnych sieťach s poukazovaním na environmentálne problémy a hľadanie rasovej rovnosti nie sú každému po vôli.

Aj tu sa nám núka iný príklad, pre ktorý musíme zájsť ďalej do minulosti. Jackie Stewart je mnohými považovaný za apoštola bezpečnosti. Vo svojej dobe to však nemal vôbec ľahké, a to napriek tomu, že vtedy o sociálnych sieťach nikto ani nechyroval.

Dokonca slávny motoristický novinár Denis Jenkinson, ktorý bol spolujazdcom Stirlinga Mossa pri jednom z jeho najväčších víťazstiev na pretekoch Mille Miglia, sa začiatkom 70. rokov dostal do slovnej vojny s trojnásobným majstrom sveta kvôli jeho neutíchajúcej kampani za zvýšenie bezpečnosti. V jednom zo svojich komentárov po tom, ako Stewart úspešne presvedčil jazdcov športových automobilov na bojkot pretekov 1000 kilometrov v Spa napísal, že tento malý Škót svojím kňučaním vymýva mozgy a podkopáva prirodzené inštinkty mladých a neskúsených jazdcov veľkých cien. Neskôr ho obvinil za to, že sa zaslúžil o odchod Formuly 1 zo Spa-Francorchamps. Sám si dokonca kládol otázku, ako môže úprimne obdivovať alebo tolerovať takéhoto úradujúceho majstra sveta.

A čo sa stalo potom? Jackie Stewart dosiahol svoje, bezpečnosť sa zlepšila, a preteky sa po nejakej dobe vrátili späť do Spa. Po zisku tretej majstrovskej koruny a odchode do dôchodku sa bývalý nepriateľ športu Stewart zmenil na vizionárskeho priekopníka, ktorý pomohol priviesť Formulu 1 do novej, bezpečnejšej éry.

Alebo taký Niki Lauda. V súčasnosti oprávnene považovaný za jedného z najväčších jazdcov všetkých čias. Nebojácny, s neohrozeným nasadením a s technickými znalosťami, ktoré mohli konkurovať mnohým vtedajším inžinierom Formuly 1. Ale vo svojej dobe… no, povedzme si úprimne, neuvažovalo sa o ňom úplne rovnako ako dnes.

„Moja bývalá manželka hovorievala, že keď som šiel na preteky, bol som najväčším hlupákom na svete. A mala pravdu,“ povedal Niki Lauda v jednom z rozhovorov v roku 2017. „Nikdy som nemal žiadnych priateľov. V každom prípade málo tých skutočných. V dobách, keď to bolo veľmi nebezpečné, som sa musel na 100 percent sústrediť na svoju prácu, pretože ak by som urobil chybu, zabil by som sa. Je to úplne jednoduché. Znamenalo to odblokovať všetko, čo sa netýkalo jazdenia a robiť si len svoju prácu. Ale skončilo to tak, že moja vlastná manželka ma nenávidela ako pretekárskeho jazdca, pretože si myslela, že som blázon.“

Rodák z Viedne na mnohých často pôsobil arogantne, neprístupne a tvrdohlavo. Jeho rovesníci v padoku ho nemali príliš v láske, pretože organizoval a viedol štrajky jazdcov a snažil sa bojkotovať preteky. Navyše jeho z dnešného pohľadu hrdinský návrat po ohnivej havárii na Nürburgringu, len zdôrazňuje jeho genialitu vo svetle vtedy vnímaného šialenstva.

Laudova otvorená povaha, ktorá z neho v dobe aktívnej kariéry spravila kontroverznú postavu, sa počas jeho pôsobenia v Mercedese stala sviežim vánkom v inak sivých korporátnych vyjadreniach ostatných „osobností“ padoku. V čase, keď sa jazdci báli povedať čokoľvek, sa novinári pri Laudovi mohli vždy spoľahnúť na šťavnatý komentár. V tomto sa ho snaží napodobniť jeho krajan Helmut Marko. Ale povedzme si úprimne, kto ho dnes ešte berie úplne vážne?

Niki Lauda aj Jackie Stewart sa vo svojej dobe zameriavali na zlepšenie bezpečnosti, ale v dnešnej modernej ére to vyzerá, že táto vojna bola vyhraná, takže Lewis Hamilton si musel nájsť nové bojisko, aby mohol šíriť svoje posolstvo. Jeho výber tém možno nie je každému po chuti, ale ani Stewart alebo Lauda na tom v ich dobe neboli inak. Podstatné však je, že ich hlasy nakoniec priniesli zmenu k lepšiemu, a hneď ako sa vytratil všetok ten humbuk okolo pretekov, bol ich talent považovaný za niečo, čo si treba vážiť, nie vysmievať sa mu.

Nikto nevie povedať, čo sa stane s kariérou jednotky Mercedesu v nasledujúcich rokoch. Už dnes je ale prakticky zaručené, že Lewis Hamilton sa stane športovou legendou bez ohľadu na to, či v tejto sezóne titul získa, alebo nie.