Leclerc spomína na Bianchiho: Odovzdal mi svoju súťaživosť

17. júla sme si pripomenuli desať rokov od smrti Julesa Bianchiho. Pamiatka posledného jazdca, ktorý zomrel na následky zranení pri nehode vo Formule 1 stále silno rezonuje a ešte bude rezonovať. Jeho číslo 17 nesmie mať na monoposte žiadny jazdec. Platí to aj pre Charlesa Leclerca, ktorý bol Julesovi najbližšie nielen zo súčasných jazdcov F1, ale najbližšie vo všeobecnosti.

Otec Hervé a Jules Bianchi boli dvaja najdôležitejší mentori v živote monackého pretekára. Keď ten prvý raz zavítal na motokárový okruh, stretol tam Julesa Bianchiho, najlepšieho kamaráta svojho brata Lorenza. Ich otcovia Hervé a Philippe boli tiež najlepší priatelia.

Bolo to osudové stretnutie a Jules sa čoskoro stal veľkým učiteľom o osem rokov mladšieho Charlesa. „Moje prvé spomienky nie sú na Julesa ako jazdca, ale Julesa ako človeka. Zažil som ho oveľa viac ako človeka než ako pretekára,“ napísal Charles Leclerc pre F1.com v dojemnej spomienke na svojho zosnulého kamaráta a krstného otca.

„Keď sme vyrastali, trávili sme spolu veľa času. Naše rodiny si boli a stále sú veľmi blízke. Môj starší brat a on boli najlepší priatelia, takže bol vždy nablízku. Jules bol o osem rokov starší než ja,“ pokračoval Leclerc.

„Mám s ním množstvo spomienok, napríklad prvý horor som pozeral s Julesom. On to nevedel, ale ja som sa len tváril, že spím. Chcel si byť istý, že spím, pretože chcel pozerať ten film s mojím bratom,“ napísal Charles.

Ten vďačí Bianchimu za všetky základy pretekania. Jules sa mu staral o motokáru a naučil ho všetko o technike. Keďže otec francúzskeho pretekára prevádzkoval motokárový okruh neďaleko Nice, Bianchi v podstate vyrástol na trati. Tieto znalosti neskôr odovzdal svojmu malému žiakovi, ale nielen tie.

„Vždy bol ochotný pomôcť a zároveň sa veľmi rád zabával,“ pokračoval Leclerc. „Keď som mal šesť alebo sedem rokov, prvýkrát som jazdil na prenajatej motokáre spolu s ním a mojím bratom. Bežne sú takéto motokáry určené pre dospelých, ale jeho otec prevádzkoval okruh, takže sme robili veci, ktoré neboli celkom dovolené.“

„Vzhliadal som k nemu. Pripadalo mi neuveriteľné, že som mohol pretekať s ním, mojím starším bratom, jeho mladším bratom a mnohými ďalšími profesionálnymi jazdcami na motokárach tej doby. Bola to neskutočná zábava. Trávili sme spolu veľa času, potom sme počkali, kým sa okruh zavrie pre verejnosť, aby sme na ňom mohli vyvádzať celé hodiny. To sú asi moje najvzácnejšie spomienky,“ dodal Leclerc.

Ak by však mal vybrať jednu vlastnosť, ktorú mu Jules vštepil, podľa jeho slov by to bola súťaživosť. „Jules bol najsúťaživejší človek, akého som poznal. Mám pocit, že sám som súťaživý práve vďaka nemu,“ napísal Monačan.

„Súťaživosť v motokárach bola prirodzená, ale v jeho prípade sa prejavovala aj v oveľa banálnejších veciach. Nahnevala ho prehra vo všetkom! Nikdy, naozaj nikdy sa nevzdával a pracoval veľmi tvrdo, aby sa v niečom zlepšil. Nech robil čokoľvek, dával do toho absolútne všetko,“ napísal Leclerc.

Zdá sa neuveriteľné, že už je to desať rokov. Pri pohľade na štatistiky to tak možno nevyzerá, ale 17. júla 2015 sme stratili skutočne výnimočne talentovaného pretekára. S monopostom Marussie nemohol Bianchi naplno ukázať svoj talent, a tak je jeho pretekárska kariéra jedným smutným „keby bolo keby…“ Nespomíname naňho pre trofeje a šampanské na pódiu, ale pre oveľa ľudskejšie obrázky. Najlepšie to zhrnul sám Leclerc.

„Dúfam, že ľudia si budú pamätať Julesa ako veľmi talentovaného pretekára, ktorý, žiaľ, nikdy nedostal šancu v top tíme s autom, ktoré by mu pomohlo ukázať veľkosť jeho talentu. Sú však ľudia, z ktorých očí a úsmevu srší dobrota. Myslím si, že Jules bol jedným z nich,“ napísal Charles.

„To je asi to najdôležitejšie, čo si budem pamätať. Budem si pamätať, aký bol dobrosrdečný človek a aký bol odhodlaný pri dosahovaní svojich cieľov,“ dodal Leclerc.