Aj stroj Verstappen ukázal, že je človek: Teším sa do postele
Okrem Maxa Verstappena si nikto nemôže povedať, že by v rámci jedného víkendu vyhral veľkú cenu Formuly 1 aj 24-hodinové preteky. Náročný program si vypýtal svoju daň. Odľahčene povedané, Holanďan na tlačovke už viac ležal ako sedel. Sťažoval sa aj na bolesť chrbta.
Náruživý jazdec začal svoj pretekový program už v sobotu po zotmení. Na tri hodiny si sadol do simulátora a v BMW M3 krúžil po virtuálnom Nordschleife. Následne sa pobral do postele, no spal len sedem hodín.
Navyše keď ráno vstal, sadol si do simulátora zas a absolvoval ďalšie dve hodiny. Keďže v tíme boli celkom štyria — spolu s Chrisom Lulhamom, Diogom Pintom a Florianom Lebigrem —, Verstappen odjazdil takmer štvrtinu pretekov, ktorá by mu prislúchala po rozdelení rovným dielom.
Pred pretekmi to bral statočne. “Sedem hodín je dosť. Chcel by som spať aj viac, ale sedem stačí. Teším sa na dnešný deň a pretekanie. Mali sme však dobré stinty a hodinu a 45 minút pred koncom vedieme, takže to sledujem, ako môžem, je to zábava,” povedal krátko pred štartom veľkej ceny Max Verstappen.
Desať minút pred zhasnutím červených svetiel sa dozvedel, že 24-hodinovku vyhral. A tak sa mohol spokojne pustiť do ďalších pretekov, v ktorých takisto dvíhal nad hlavu najcennejšiu trofej.
Vyhral už niekedy v jeden deň dva preteky? “Nie za jeden deň,” zasmial sa na tlačovke. “A určite nie ešte aj virtuálne. Je to skvelé. Aj na tie preteky sme sa intenzívne pripravovali, takže s výsledkom som veľmi spokojný.”
Max Verstappen si dal záležať na tom, aby nočné stinty nazval “večernými”. “Neboli v noci, v noci som musel spať!”
Verstappen pred víkendom avizoval, že bude jazdiť aj na vytrvalostných pretekoch a obhajoval sa tým, že sám vie, čo si môže dovoliť a čo nie. Takisto by mu vraj nikto nemal prikazovať, ako má tráviť svoj voľný čas. Christian Horner nemá žiadne výhrady k hobby svojho jazdca. “On je skrátka stroj na pretekanie. Večer často testuje aj rôzne nastavenia, takže preňho to nie je nič nezvyčajné.”
Taká nádielka však na ňom musela zanechať svoje stopy. Ukázalo sa, že aj stroj je človek. “Pravdupovediac som dolámaný z tých hrboľov. Chrbát — všetko ma bolí. Fyzicky to nebolo také náročné, ale veľmi hrboľaté. Už po dvadsiatich kolách som cítil chrbticu. Teším sa, keď si ľahnem do postele. Možno si vezmem nejaké lieky na bolesť, možno si doprajem masáž.”
