Pred 65 rokmi zomrel posledný taliansky šampión F1

Albertovi Ascarimi, prvému Ferrariho šampiónovi Formuly 1 sa po odchode zo Scuderie akoby na päty lepila smola. V sezóne 1954 zakúsil, ako chutí víťazstvo len na legendárnych pretekoch športových áut Mille Miglia. V F1 sa kvôli technickým problémom monopostu Lancia D50 objavil len na štyroch veľkých cenách, ale ani v jednej z nich nevidel šachovnicovú vlajku. Nasledujúci rok mal znamenať návrat prvého viacnásobného majstra sveta F1 na najvyššie priečky. Sezóna sa však začala v podobnom duchu, ako končila tá predchádzajúca: v úvodných pretekoch v Argentíne bol Ascari opäť vo vedení, keď v 21. kole dostal šmyk na olejovej škvrne a skončil. Čas do Veľkej ceny Monaka, ktorá sa konala o štyri mesiace neskôr, využila Lancia na vylepšenie svojho monopostu. Novinky boli odskúšané na nemajstrovských pretekoch v Turíne, Pau a Neapole. Úpravy sa ukázali krokom správnym smerom. Ascari dvakrát vyhral a iba v Pau ho o víťazstvo pripravilo zlomené brzdové potrubie.

Pohroma favoritov v Monaku

Okruh v Monte Carle sa do kalendára Formuly 1 vrátil prvýkrát od úvodného ročníka a zdalo sa, že Formula 1 sa dostáva do zlatého veku. Udalosti v priebehu nasledujúcich pár dní však dokonale zničili túto ilúziu. Preteky ovládli strieborné monoposty, ale tie sa nakoniec pre nich skončili pohromou. V 49. kole najskôr ostal stáť dovtedy vedúci Juan Manuel Fangio s poruchou prevodovky, aby ho v 80. kole z rovnakej pozície nasledoval aj Stirling Moss, ktorého motor pri výjazde z tunelu okrem dymu vypustil na trať aj olej. Alberto Ascari, ktorý vtedy jazdil so stratou 38 sekúnd za Mossom samozrejme ešte o ničom nevedel a stále sa snažil dohnať strieborný monopost.

Prešiel tunelom rýchlejšie, ako kedykoľvek predtým, ale v šikane ho zaskočil olej z Angličanovho auta. Ten v kombinácii s brzdami, ktoré boli najväčšou slabinou D50 spôsobil, že Ascariho monopost sa najskôr bokom odrazil od balíkov slamy, čo ho stočilo do telegrafného stĺpa, ktorý ho poslal do prístavu len tesne vedľa kotviacej jachty. Červená Lancia za pár sekúnd zmizla v oblaku prachu a vodnej triešte v monackom prístave a s ňou aj Ascari. Na veľkú úľavu divákov sa onedlho objavila na hladine šampiónova bledomodrá prilba a pri talianskom jazdcovi boli takmer okamžite potápači, ktorí ho vytiahli na palubu lode. Vtedy sa mu ešte podarilo oklamať Zubatú. Do nemocnice bol Alberto Ascari prijatý v šoku a z nehody si odniesol „len“ zlomený nos. O pár dní neskôr však motoristický šport upadol do chaosu a prežil jednu zo svojich najtemnejších chvíľ…

Šampión s jedinou slabinou

Juan Manuel Fangio označil za svojich najväčších rivalov v kariére Stirlinga Mossa a Alberta Ascariho: „Bol rýchly, strašne rýchly. Mal neuveriteľné jazdecké schopnosti a jeho jedinou slabinou bolo, že bol poverčivý…“

Skutočne tomu bolo tak. Príbehy o jeho strachu z čiernych mačiek, keď mu jedna skrížila cestu v deň jeho prvej vážnej nehody, sú rovnako známe, ako historky z pretekov. Tak isto ho desilo aj číslo 13 a jeho násobky, keďže jeho otec zahynul 26. júla 1925. Posadnutosťou trpel aj čo sa týka áut, s ktorými jazdil. Jeho dlhoročný tímový kolega Luigi Villoresi spomínal, že neznášal, keď sa jeho monopostu dotýkal ktokoľvek iný. Nehovoriac o jeho svetlomodrej prilbe. Považoval ju za svojho svätého Kryštofa, ktorý ho mal ochraňovať.

Neplánované testy

Vo štvrtok 26. mája 1955, keď sa dopoludnia vydal do Monzy akoby všetky svoje zásady hodil za hlavu. Jeho chránenec Eugenio Castellotti tu od rána testoval nové, ešte nenalakované Ferrari 750S, neskôr známe pod označením Monza 750. V nedeľu sa mali spolu s Ascarim striedať za jeho volantom v pretekoch Supercortemaggiore. Na okruh sa prišiel len pozrieť a mal na sebe oblek a kravatu. Rev motora v ňom ale pravdepodobne prebudil jeho jazdecké inštinkty a Alberto sa zrazu rozhodol, že by nebolo zlé posadiť sa do pretekárskej sedačky. A tak si obliekol bundu, kravatu zastrčil do košele a na hlavu si nasadil bielu Castellottiho prilbu. Nastúpil do auta a už nikdy sa nevrátil.

Vo svojom treťom kole v ľavotočivej zákrute Curva del Vialone, kde sú dnes esíčka Variante Ascari, ktorá nemala byť pre jazdca jeho kvalít žiadnym problémom, stratil kontrolu nad svojím autom. Keď Eugenio Castellotti a Luigi Villoresi prestali počuť zvuk motora, namiesto ktorého sa rozliehalo len rinčanie kovu, rozbehli sa do Vialone. Na okruhu v tom čase totiž nebolo žiadne iné auto. Alberto Ascari bol ešte nažive, ale zranenia naznačovali, že sa ho už nepodarí zachrániť.

Tragédia otriasla celým Talianskom. Noviny mali vtedy na zadnej strane vyhradený malý priestor, ktorý umožňoval tesne pred tlačou zaradiť najnovšie správy. Jedna taká prišla aj večer vo štvrtok 26. mája 1955. Bola stručná, ale o to výstižnejšia: „Miláno. Ascari, pretekársky jazdec sa zabil pri nehode.“ Len tri dni predtým pritom obleteli svet fotografie jeho Lancie, ktorú vyťahovali z monackého prístavu. Pohreb sa uskutočnil o dva dni neskôr v milánskom kostole San Carlo al Corso. Šampiónovu poslednú cestu lemovali na uliciach tisícky ľudí, ktorí sa prišli rozlúčiť so svojim idolom.

Nikdy neobjasnená nehoda

Ako to už býva pri incidentoch z tých čias, ani Ascariho nehoda nebola nikdy jednoznačne objasnená. Haváriu totiž nikto nevidel. O tom, čo sa v zákrute Vialone mohlo stať, vypovedali len stopy pneumatík na vozovke v strede zákruty.

Ferrari podľa nich vyšlo na vonkajšiu stranu, aby sa náhle stočilo doľava, po čom nasledovala séria sált, počas ktorých utrpel dvojnásobný šampión zranenia a napokon vypadol z rotujúceho monopostu. Hneď sa objavilo niekoľko teórií, z ktorých niektoré sa skôr zdali byť pritiahnuté za vlasy. Ako napríklad tá, že mu zakryla výhľad kravata, ktorú mu z košele vytiahol vietor, či ďalšia, podľa ktorej sa vyhýbal niekomu, kto sa v tej chvíli náhle objavil na trati. Našli sa aj ľudia, ktorí tvrdili, že sa z monackej udalosti nestihol dostatočne zotaviť a preto si nemal sadať v Monze za volant Ferrari. Či už je to pravdou, alebo nie, to sa nikdy nedozvieme.

Najväčší zmysel o tom, čo sa prihodilo, však dávala teória Mikea Hawthorna. Podľa neho bolo auto navrhnuté pre pneumatiky s rozmerom 6,50×16. Tie ale počas testu neboli k dispozícii, a tak boli namontované na kolesá gumy s rozmermi 7,00×16. Zákruta Vialone bola dosť zvlnená a keď sem auto prišlo, dostalo sa do šmyku. Neskorší majster sveta dospel k záveru, že disky boli pre pneumatiky príliš úzke a z kolies sa jednoducho zvliekli. To Ferrari náhle spomalilo a nasledovali nevyhnutné saltá. Potvrdzovať to mali stopy pneumatík, za ktorými nasledovali ryhy, ktoré na vozovke pravdepodobne zanechali disky kolies.

Pretekársky svet v ten osudný štvrtok stratil jedného zo svojich najkvalitnejších jazdcov, ktorý sa smelo mohol rovnať Juanovi Manuelovi Fangiovi. Bol od neho o desať rokov mladší a vzhľadom na priemerný vek jazdcov Formuly 1 v 50. rokoch by sa dalo povedať, že kariéru mal ešte pred sebou. Bol to ale len začiatok čiernej série.

Štyri dni po Ascarim prišiel o život Bill Vukovich vo vedení pretekov 500 míľ v Indianapolis. Potom Gianni Lancia oznámil, že ukončuje svoje aktivity vo veľkých cenách napriek tomu, že Mike Hawthorn, ktorý sa mal stať Ascariho nástupcom, už mal s tímom podpísanú zmluvu. O dvanásť dní neskôr všetko zavŕšila nehoda Pierra Levegha na 24-hodinovke v Le Mans, kde okrem neho zahynulo 83 divákov a z motoristického športu sa na dlhé roky vytratila aj značka Mercedes.