Keď sa Wolff pokúsil prekonať rekord Nordschleife: Nebol to môj najlepší nápad

Toto Wolff sa po siedmich rokoch vracia na Nürburgring ako šéf tímu Formuly 1. Viedenčana však v Eifeli poznajú aj ako pretekára, ktorého pretekárska kariéra sa prakticky skončila pred jedenástimi rokmi, keď sa na Nordschleife pokúsil prekonať rekord Nikiho Laudu.

Na tieto preteky sa teší azda celý padok, no o to viac jej nemecky-hovoriaci zástupcovia. “Veľmi sa teším, že sa vraciame na Nürburgring,” hovorí Toto Wolff pred súťažným víkendom VC Eifelu. “Toto je ikonická trať a v pretekárskej histórii Mercedesu hrá dôležitú úlohu. Tu v roku 1934 vznikla legenda strieborných šípov. Sme veľmi hrdí na to, že sme k tomuto dedičstvu pridali pár ďalších kapitol.”

Toto Wolff má s nemeckým okruhom zvláštne puto. “Nürburgring mi prináša aj niekoľko osobných spomienok; svoje úplne prvé preteky som sledoval na tejto trati, tu som sa zamiloval do pretekania. Súťažil som tu vo viacerých pretekoch a dokonca som sa v roku 2009 pokúsil o prekonanie rekordu na Nordschleife. Nebol to môj najlepší nápad.”

Keď sa rodák z Viedne v roku 2009 chystal do Eifelu, chcel prekonať rekord série GT. Ten držala Sabine Schmitzová, ktorej sa okruh podarilo obísť v čase 7:07. Okrem tohto už Wolff mohol prekonať len dva rekordy — celkový rekord v čase 6:11, ktorý stanovil Stefan Bellof v Porsche 956 počas kvalifikácie na 1000-kilometrov Nürburgringu 1983, a rekord Formuly 1 Nikiho Laudu na úrovni 6:58 ešte z roku 1975, hoci konfigurácia bola mierne upravená.

Wolffovi bolo jasné, že sa Bellofovi v Porsche 911 GT3 RSR, v ktorom mal jazdiť, nepriblíži, no prekonanie Laudovho času nevyzeralo tak nerealisticky. No nie podľa všetkých. “Niki povedal, že je to samovražedná misia a najhlúpejší nápad, o akom kedy počul,” rozpamätal sa Wolff v rozhovore pre ESPN.

“Prečo by si to robil? Nikoho nezaujíma traťový rekord na Nordschleife,” hovoril vtedy Lauda, na čo sa mu Wolff snažil vysvetliť, že medzi ním a okruhom je zvláštne puto. “Rob ako chceš, ale ja si myslím, že je to somarina.”

Wolff ale rady svojho kamaráta ignoroval. “Myslel som si, že je nudný. Pomyslel som si, že už s ním nie je žiadna zábava!”

Napriek všetkému sa Wolff skutočne stal držiteľom rekordu. Prvým pokusom sa dostal na úroveň 7:03, čím o štyri sekundy prekonal vtedajší rekord. Pred sebou mal však ešte čas Nikiho Laudu.

“Mali sme fantastické auto — jedno z tých Porsche GT3 na steroidoch,” usmieva sa šéf Mercedesu, ktorý však vtedy cítil, že niečo nie je v zadnej časti auta v poriadku. “Keď sme začali jazdiť tie ostrejšie kolá, pocítil som nestabilitu vzadu. Mal som pocit, akoby auto nevedelo isť rovno. Všetko sme skontrolovali, no nič sme nenašli. Potom sme spravili jedno testovacie kolo — ešte skôr, ako sme auto úplne rozbehli. To kolo bolo na úrovni 7:03.”

Laudov rekord bol veľmi blízko a hoci Wolff stále cítil, že auto má problémy, povedal si, že už mu zostáva len jedno kolo. “Zvykol som si na to jazdenie, tak sme povedali, že pôjdeme do toho!”

“Ak sa pozriete na palubné zábery v jednej z prvých zákrut, uvidíte, že vzadu mi to riadne ustrelilo. Pomyslel som si, že to bolo zvláštne, ale pokračoval som. Asi po minúte som videl, že už som o päť sekúnd rýchlejší ako v mojom predchádzajúcom kole, takže čas, na ktorý som to mal rozbehnuté, bol 6:40 — poriadne rýchly!”

“A tak som jazdil cez úsek, ktorý bol vtedy jeden za najnáročnejších — bola tam jedna z najstrašidelnejších zákrut Fuchsröhre. V dnešných autách so všetkými obmedzeniami, prítlakom a gripom, ktorý majú, je to na plný plyn pri rýchlosti 260 km/h, to bezpochyby. Ale vtedy sa tam nešlo naplno, pretože moje auto tadiaľ letelo rýchlosťou 290 km/h!”

Pneumatika to nezvládla a Wolff vrazil do bariéry v rýchlosti takmer 270 km/h. “Trvalo to celé veky, kým som zastavil. Nevedel som, či som hore hlavou alebo na kolesách, no vydýchol som si, keď som konečne zastal. Na videu vidieť, že som sa rozopol, ale ja si nič z toho nepamätám, ani že by som preskočil cez bariéru.”

Wolff sa ocitol v nemocnici v Adenau, kde v roku 1976 ležal aj Niki Lauda. Utrpel vážny otras mozgu a kvôli poškodeniu nervov šesť mesiacov nemal žiaden čuch ani chuť. Nemohol ani ležať: “Mal som pocit, akoby som bol opitý, svet sa začal krútiť.” A tak vyše mesiaca spal posediačky. “Rozhodol som sa, že sa už na Nordschleife nevrátim. Milujem túto trať a nič neľutujem, ale keď som sa zas stretol s Nikim, povedal mi: ‘Ja som ti to hovoril.'”

Ešte v nemocnici sa však začala romanca so Susie Stoddartovou, o dva roky neskôr Wolffovou. Odvtedy bolo jasné, že sa na Nordschleife už Wolff neukáže.

“Susie má na toto veto a hovorí, že to nedovolí,” usmieval sa Wolff. “Ona na okruhu nejazdila, lebo vie, kde sú medze… ale možno sa tam raz tajne vrátim.”

“Nejako sa mi podarilo nájsť zmier s Nordschleife. O tomto príbehu rád hovorím, ale moja žena mi nedovolí povedať, že milujem Nordschleife. Keď to poviem, tak ma opraví: ‘Nie, ty miluješ mňa a máš rád Nordschleife.’ Ak mám byť ale úprimný, stále milujem Nordschleife,” dodal.