Ako lokálna politika ovplyvňuje preteky v Austrálii
Veľká cena Austrálie čakala na to, kým sa stane súčasťou kalendára F1 pomerne dlho. Obzvlášť, ak si uvedomíme fakt, že v dobe jej premiéry v roku 1985 sa najmenší kontinent mohol pochváliť štyrmi titulmi majstra sveta, ktoré získali Jack Brabham a Alan Jones. Odvtedy až do roku 2019 sa uskutočnilo 35 Veľkých cien Austrálie, z toho 11 sa konalo v Adelaide a 24 v aktuálnom dejisku, Melbourne. Za posledné dva roky sme si už pomaly navykli na rôzne vládne obmedzenia, ale keď sa pozrieme do histórie pretekov oboch austrálskych okruhov, ktoré sa môžu pochváliť, že boli súčasťou šampionátu Formuly 1, zistíme, že lokálna politika tu vždy hrala veľkú úlohu.
Hoci motoristické preteky boli v Európe a Amerike populárnym športom už pred vojnou, v Austrálii existoval na konci 20. rokov minulého storočia len jeden okruh. Trať s názvom Cowes sa nachádzala na ostrove Phillip Island. Motoristickí nadšenci sem medzi rokmi 1928 – 1935 museli absolvovať dlhú trasu autom, alebo vlakom a napokon trajektom. Napriek tomu bývala návštevnosť pomerne slušná.
Neskôr sa pridali obavy, že zvyšujúca sa rýchlosť áut môže byť v Cowes nebezpečná. Preto keď sa v roku 1935 chystali oslavy storočnice založenia štátu Viktória, padlo rozhodnutie, že na 250 míľové preteky sa použijú cesty obklopujúce Albertovo jazero v parku, ktorý sa nachádza len 3 kilometre od centra Melbourne. Ak si myslíte, že tento návrh sa stretol u obyvateľov mesta s nadšením, tak sa mýlite. Opak bol pravdou a v priebehu júna 1934 sa v miestnych novinách rozpútala búrlivá diskusia, pričom medzi hlavnými námietkami bol hluk, obavy o verejnú bezpečnosť a hlavne obava, že sa z jednorazovej akcie vytvorí precedens pre konanie ďalších pretekov v budúcnosti. Niektorí dokonca namietali, že konaním automobilových pretekov budú vážne obmedzené verejné práva a preteky v Cowes popisovali dokonca ako „miniatúrne peklo na zemi“.
Promotér, ktorým bol Austrálsky klub ľahkých vozidiel (LCCA) a riadiaci výbor Albert Parku zareagovali na túto kritiku dosť svojsky. V parku usporiadali tajné testy ôsmich pretekárskych áut vybavených tlmičmi na výfukoch. Testy boli vyhodnotené ako úspešné, keďže nezaznamenali ani jednu sťažnosť. Keďže pozemok v Albert Parku patril vláde štátu Viktória, spor sa dostal až na najvyššiu úroveň. Minister pôdohospodárstva oznámil, že plán usporiadať preteky je v rozpore s účelom, na ktorý bol park pôvodne určený. Povolenie na preteky sa síce podarilo získať pod prísnou podmienkou, že pôjde o jednorazové podujatie, ale veľká cena sa v Melbourne napokon nekonala.
Automobilové preteky sa potom opäť vrátili na okruh Cowes a neúspešný bol v roku 1937 aj pokus usporiadať v Albert Parku motocyklové preteky. Po druhej svetovej vojne preto vo svetle predchádzajúcich kontroverzií bolo trochu prekvapením oznámenie, že Albert Park bude hostiť Veľkú cenu Austrálie v sezóne 1953. Ani to nezabránilo ďalšiemu odporu časti obyvateľov Melbourne. Tentoraz námietky smerovali k plánu postaviť oplotenie, pričom sa malo vyberať vstupné na pozemku, ktorý bol verejným priestranstvom. Nový okruh mal však oveľa lepšiu kulisu ako iný, ktorý medzitým vznikol v Melbourne. Trať Fisherman’s Creek sa totiž nachádzala vedľa miestnych dokov.
Veľkú cenu organizoval riadiaci výbor Albert Parku spolu s armádou, pričom zámerom bolo, aby polovica zisku išla do pomocného fondu južného velenia, takže sa jednalo o akýsi druh charitatívnej zbierky. V minulosti bol totiž pri Albertovom jazere vojenský tábor. Táto skutočnosť napokon pomohla obmäkčiť odporcov pretekov. Podľa hovorcu okruhu mali pri kontroverznom plote hliadkovať vojaci, ktorí mali prichádzajúcim návštevníkom „radiť“, kadiaľ môžu vstúpiť cez brány na okruh.
Trať s dĺžkou 5 027 metrov už vtedy viedla pozdĺž rovnakých ciest okolo plytkého Albertovho jazera, ktoré vzniklo zasypaním ústia rieky Yarra do mora v roku 1864. Jazero aj park dostali svoje meno na počesť manžela kráľovnej Viktórie. Na rozdiel od dneška sa však jazdilo proti smeru hodinových ručičiek. Dočasné boxy boli v tom období postavené v priestore dnešnej tretej zákruty. Odtiaľ jazdci zamierili smerom na juh po Aughtie Drive, čo bolo vlastne veľmi mierne ľavopravé esíčko dlhé 1,2 kilometra. Na jej konci bola pravouhlá zákruta Melford, ktorá jazdcov priviedla na 250 metrov dlhú rovinku Ross Gregory Drive. Ďalšia ľavá 80 stupňová zákruta Austin Healey (dnešná jedenásta zákruta) otočila jazdcov späť na sever.
Po krátkej rovnej pasáži nasledovalo esíčko na kruhovom objazde Powerhouse Corner. Za ňou bol rýchly úsek dlhý takmer 1,5 kilometra, ktorý začínal miernou ľavou zákrutou, cez ktorú sa jazdci dostali k jazeru na Lakeside Drive, čo je mierne upravený dnešný úsek medzi zákrutami 8 a 9. Na plný plyn v tomto úseku jazdili len tí najodvážnejší jazdci. Na jej konci bola rýchla 110 stupňová ľavá zákruta Lucas, ktorá rýchly úsek spájala s ďalšou mierne zalomenou približne 600 metrov dlhou rovinku na Albert Road Drive. Pred jazdcami bola už len posledná ostrá ľavá zákruta Jaguar, ktorá podobne ako dnes, aj vtedy dokázala potrápiť nejedného jazdca.
Preteky pred približne 70-tisíc divákmi, čo bol dovtedy najväčší počet zaznamenaný na motoristických pretekoch v Austrálii, prebehli úspešne a bez väčších protestov. O trochu horšie to už bolo s uvažovanou charitou. Oficiálne prešlo cez turnikety len 27 tisíc platiacich divákov. Zvyšok sa vyhol vstupnému tým, že prešiel cez sporné oplotenie. Organizátori tak po odpočítaní nákladov vykázali zisk len 2 011 austrálskych dolárov.
Vysoké návštevy sa stali pravidlom, keď si cestu na okruh každý rok našlo až 100 tisíc divákov. Konali sa tu preteky pre monoposty podľa predpisov Grand Prix, ale aj preteky športových áut na 100 míľ Australian Tourist Trophy. Podujatie si striedalo označenie Veľká cena Austrálie s pretekmi v Bathurste. V takom prípade sa konala Veľká cena Melbourne. Svoj stály termín si preteky našli v marci, keď sa v meste konal festival Moomba. Až na niekoľko výnimiek tu pretekali prevažne austrálski jazdci. V roku 1956, keď sa v Melbourne konali olympijské hry, však najväčšiu senzáciu spôsobila správa, že sa Veľkej ceny Austrálie zúčastnia jazdci tímu Maserati Stirling Moss a Jean Behra. Veľké mená Formuly 1 prilákali divákov aj z ďalekých kútov Austrálie, ktorí neváhali pricestovať do hlavného mesta štátu Viktória. Ustali aj protesty odporcov pretekov, k čomu prispela aj slávnostná atmosféra v celom meste, keďže preteky prebiehali súbežne s olympiádou. Veľa návštevníkov tak využilo takéto načasovanie na účasť na oboch podujatiach.
Neprekážalo dokonca ani to, že park bol kvôli pretekom uzatvorený dva po sebe idúce víkendy – najskôr pre monoposty a ďalší týždeň pre preteky športových áut. Na okruhu bola skvelá atmosféra, podľa rôznych odhadov sa počet divákov pohyboval niekde medzi 100 000 až 200 000. Deti sa zapájali do súťaží, v ktorých mohli vyhrať jazdu po okruhu so Stirlingom Mossom, zatiaľ čo dychové kapely zabávali obrovský dav návštevníkov. Všetci boli zvedaví, či jazdec Maserati bude bojovať o víťazstvo s mladým Jackom Brabhamom a ďalšími významnými osobnosťami austrálskej pretekárskej scény. Angličan so svojím Maserati 250F napokon preteky na 80 kôl vyhral pred tímovým kolegom Jeanom Behrom a Petrom Whiteheadom na Ferrari.
Po voľbách v roku 1958, v ktorých opäť zvíťazili konzervatívci sa znovu objavili protesty proti pretekom, ktoré podporila aj federálna vláda. Dokonca aj sedem z ôsmich členov riadiaceho výboru Albert Parku vyjadrilo osobný nesúhlas s motoristickými pretekmi v parku, no jedným dychom uznali, že veľká cena predstavuje nemalý príjem do ich rozpočtu.
Vláda napokon neochotne, ale predsa povolila pokračovanie pretekov v Albert Parku pod podmienkou, že všetky budúce preteky sa uskutočnia až po jej súhlase. Navrátilec Stirling Moss si tentoraz v monoposte Cooper T45 pripísal v novembri 1958 druhé víťazstvo v pretekoch, ktoré sa konali pod hlavičkou Veľkej ceny Melbourne. Dodnes je držiteľom najlepšieho času dosiahnutého na pôvodnej verzii okruhu. Málokto vtedy tušil, že kvílenie pretekárskych motorov v parku budú obyvatelia opäť počuť až v prvom tréningu Veľkej ceny Austrálie na začiatku sezóny 1996. Kým bol premiérom Viktórie Henry Bolte, riadiaci výbor Albert Parku už súhlas nedostal, čo na takmer štyri desaťročia fakticky znamenalo koniec motoristických pretekov v Albert Parku.
Politika stála aj v pozadí plánov dostať Veľkú cenu Austrálie do kalendára Formuly 1. Tieto úvahy sa prvýkrát objavili v roku 1982, keď padol návrh usporiadať veľkú cenu v rámci osláv 150. výročia založenia štátu Južná Austrália, ktoré sa mali uskutočniť v roku 1986. Pôvodnou myšlienkou bolo usporiadanie jednorazového podujatia, ale lišiak Bernie Ecclestone požadoval dlhodobú dohodu, čo by si už vyžadovalo podporu vlády. Organizátori veľkej ceny v Adelaide tak zvolili stratégiu, ktorá sa neskôr stala vzorom pre ostatných. V dokumente vydanom Austrálskym výborom pre veľké ceny Formuly 1 v roku 1984, ktorý mal vládu presvedčiť o finančnej podpore, nie je však žiadna zmienka o športovom význame veľkej ceny. Sú v ňom ale spomenuté všetky benefity, ktoré môžu preteky priniesť tým, ktorí sú pri moci, nie však naopak.
A tak sa politici dozvedeli, ako budú monoposty stimulovať hospodárstvo južnej Austrálie, vytvárať pracovné miesta, podporovať cestovný ruch a záujem zahraničných investorov o rozvoj miestneho priemyslu. Vláda túto myšlienku prijala a nakoniec bola podpísaná dohoda na usporiadanie troch veľkých cien s opciou na ďalšie štyri. Veľká cena v začínajúcom austrálskom lete koncom októbra, alebo začiatkom novembra sa medzi tímami a jazdcami stala veľmi rýchlo populárnou a pre všetkých bol týždeň s množstvom sprievodných podujatí a osláv príjemným zakončením sezóny.
Politici stáli aj za zmenou dejiska Veľkej ceny Austrálie. Keď začiatkom novembra 1993 vyšiel v týždenníku Australian motorsport stĺpček naznačujúci zámer Melbourne získať veľkú cenu z Adelaide, juhoaustrálsky minister cestovného ruchu Mike Rann sa len schuti zasmial. O necelé dva mesiace bola táto informácia oficiálne potvrdená a všetci v Južnej Austrálii to považovali za zradu. V skutočnosti bola dohoda v tajnosti podpísaná už tri mesiace predtým. Potupu Adelaide dokonali melbournské noviny The Herald Sun, ktoré nasledujúci deň vyšli s titulkom „Dohoda o veľkej cene podpísaná za 10 minút!“ Organizátori pretekov v Adelaide, ktorí mali dojem, že predĺženie ich zmluvy o usporiadaní pretekov je len formalita, celú situáciu podcenili a tak sa po desiatich sezónach Veľká cena Austrálie presunula o 600 kilometrov ďalej na východ do Melbourne.
Vtedajší premiér štátu Viktória Jeff Kennett hľadal spôsoby, ako urobiť z Melbourne dynamickejšie a zaujímavejšie mesto. Plánoval podporiť cestovný ruch a miestnu ekonomiku prostredníctvom série významných medzinárodných podujatí. Za všetkým však stál typický selfmademan Ron Walker, ktorý začínal umývaním riadu a áut. Neskôr sa stal významnou osobnosťou liberálnej strany. Medzi rokmi 1974 – 1976 bol Ron Walker dokonca primátorom Melbourne. V rokoch 1988 – 1992 viedol neúspešnú kandidatúru na konanie olympijských hier v Melbourne v roku 1996. Hry pod piatimi kruhmi ale napokon získal hlavný mestský rival Sydney.
Keď nevyšiel plán s olympiádou, bola na ďalšom mieste zoznamu Formula 1. Preto vláda štátu Viktória poverila v roku 1993 Rona Walkera úlohou získať monoposty Formuly 1 do druhého najväčšieho mesta Austrálie. Tento svojrázny chlapík si hneď padol do oka s Berniem Ecclestoneom, a dohoda o organizovaní veľkej ceny s Walkerovým priateľom Jeffom Kennettom bola uzavretá veľmi rýchlo. Presun Veľkej ceny Austrálie do Melbourne znamenal aj zmenu termínu, keď tímy Formuly 1 absolvovali každoročnú púť na druhú stranu zemegule. Adelaide zakaždým uzatváralo sezónu, zatiaľ čo Melbourne ju s výnimkou rokov 2006 a 2010 každý rok otváralo.
Hneď pri premiére veľkej ceny v Melbourne, dosiahlo podujatie veľký úspech. Počas víkendu v roku 1996 sa do Albert Parku prišlo pozrieť viac ako 401 tisíc divákov. Návštevnosť odvtedy neklesala, pričom v deň pretekov na okruh pravidelne prichádza viac ako 100 tisíc divákov, čo z austrálskych pretekov robí jedno z navštevovanejších podujatí v kalendári. Odmenou Ronovi Walkerovi bolo ocenenie za najlepšie zorganizovanú veľkú cenu v kalendári. Onedlho bol zvolený za predsedu združenia organizátorov pretekov Formuly 1. Na jeho čele stál až do roku 2015, keď odstúpil kvôli zdravotným problémom. Po smrti Rona Walkera v roku 2018 bola cieľová rovinka na jeho počesť pomenovaná na Walker Straight.
Okruh musel byť pri svojej premiére samozrejme upravený. Aby sa zabezpečila jeho konzistentnosť a plynulosť, boli do novej trate začlenené mnohé z pôvodných ciest používaných v 50. rokoch minulého storočia. Zmenil sa však smer pretekania na tradičnejší v smere hodinových ručičiek. Boli pridané aj niektoré nové úseky, postavená bola stála budova riaditeľstva pretekov s garážami, pričom cieľová rovinka s prvými dvoma a posledným zákrutami boli postavené doslova na zelenej lúke. Výsledkom bola zaujímavá kombinácia, ktorá napriek tomu, že trať viedla zväčša po verejných komunikáciách, pripomínala skôr klasický ako mestský okruh. Tento pocit ešte umocnila aj priemerná rýchlosť, ktorú tu monoposty dosahujú a trať v Albert Parku sa zaradila medzi najrýchlejšie okruhy vôbec. Až do minuloročného debutu okruhu v Džidde to bol zároveň najrýchlejší mestský okruh.
Napriek kritike kvôli nedostatku možností na predbiehanie sa počas celého obdobia, čo sa v Albert Parku koná Veľká cena Austrálie Formuly 1, trať výrazne nezmenila. Jedinými zmenami boli úpravy výšky obrubníkov a boxovej uličky. Zaujímavé je, že hoci sa usporiadanie moderného okruhu nemenilo, jeho oficiálna dĺžka sa v roku 2000 zmenila potom, keď FIA upravila svoje metódy výpočtu dĺžky okruhov. Až po štvrťstoročí od obnovenej premiéry sa domáci usporiadatelia odhodlali k výraznejším zmenám, ktoré sa zrealizovali počas uplynulého roka. Tie mali za cieľ priniesť väčšiu drámu a viac predbiehania. Jedným z jazdcov, s ktorými sa konzultovali zmeny na trati bol v súčasnosti jediný Austrálčan v štartovom poli Daniel Ricciardo. Do rekonštrukcie trate bolo investovaných približne dvadsať miliónov dolárov.
Už v Adelaide sa uskutočnilo niekoľko pamätných pretekov. Svoju kariéru tu ukončilo niekoľko šampiónov – Niki Lauda v roku 1985 v polovici pretekov po zlyhaní bŕzd narazil do múru a Keke Rosberg o rok neskôr skončil kvôli defektu ľavej zadnej pneumatiky. Nicov otec rok predtým práve tu posledný krát vo Formule 1 oslavoval na najvyššom pódiovom stupni. V Adelaide si v sezóne 1993 pripísal posledné víťazstvo aj Ayrton Senna. Veľká cena Austrálie v roku 1991 bola až do minulého roka najkratším podujatím v histórii, keď bola ukončená už po 14 kolách. A nemožno nespomenúť ani jeden z najdramatickejších finišov v histórii majstrovstiev sveta v sezóne 1986, keď o majstrovský titul bojovali Nigel Mansell, Alain Prost a Nelson Piquet. Alain Prost tu vyhral aj v záverečných pretekoch sezóny 1988, čo bolo na dlhé roky posledné víťazstvo monopostu s turbomotorom.
Ale ani Melbourne v ničom nezaostávalo. Damon Hill, posledný víťaz z Adelaide, bol zároveň prvým na novom okruhu v Melbourne, keď obe prvenstvá dosiahol v monoposte Williams-Renault. Hneď prvé kolo modernej éry v Albert Parku začalo chaoticky. Reťazovú reakciu prudkého brzdenia v tretej zákrute začal Jean Alesi. Na všetko doplatil dnešný formulový komentátor stanice Sky Sports Martin Brundle, ktorý sa nedokázal vyhnúť McLarenu Davida Coultharda a Sauberu Johnnyho Herberta, ktorí už predtým do seba vrazili. V rýchlosti 290 km/h jeho zlatý Jordan narazil do zadnej časti oboch monopostov, vzlietol, spravil niekoľko premetov a pristál hore kolesami. Jeho auto sa rozlomilo na dve časti, pričom blok motora skončil na jednej strane a monokok na druhej. Je až neuveriteľné, že Angličan vyviazol bez zranení a dokonca sa posadil do náhradného auta na reštart veľkej ceny. Mnohí si na túto hrôzostrašnú nehodu spomenuli o dvadsať rokov neskôr, keď sa v rovnakej zákrute neslávne zrazil Fernando Alonso s Haasom Estebana Gutierreza. Španiel však pri náraze s preťažením 47 g také šťastie nemal a so zlomenými rebrami musel vynechať nasledujúce preteky.
Leteckú vložku mohli diváci vidieť aj na štarte v roku 2002. Ralf Schumacher zachytil zadné koleso Ferrari Rubensa Barrichella, čo ho katapultovalo ponad červený monopost a pristál až v únikovej zóne. Vo vzniknutom chaose odstúpilo v prvej zákrute šesť jazdcov a šachovnicovú vlajku napokon videlo len osem pilotov. Medzi tých, ktorí v Austrálii dosiahli svoje posledné víťazstvo sa v sezóne 2003 zaradil aj David Coulthard.
Hlavné mesto spolkového štátu Viktória je hrdé na svoje športové dedičstvo. Jednou z najkrajších častí mesta je St. Kilda a jej pláž, ktorá sa navyše nachádza v tesnej blízkosti trate. Je to zároveň aj najbližšie miesto nočného života k pretekárskej dráhe, vychýrené svojimi hlučnými barmi, živou hudbou a cukrárňami. Vďaka svojej atmosfére a prostrediu je Melbourne veľmi obľúbený medzi tímami. Komunikácie v Albert Parku sa po zvyšok roka využívajú na bežnú cestnú premávku (okrem úseku medzi zákrutami 3 až 6) a park je obľúbeným oddychovým miestom s turistickými chodníkmi, miestami na piknik a športovými zariadeniami.
Melbourne, to nie je len Formula 1, hoci občas pôsobí ako jedno obrovské športovisko. Albert Park je okrem pretekárskej dráhy známy aj svojimi krásnymi mokraďami, ktoré sú domovom pre exotické vtáky. Je to jednoducho úžasné, zábavné miesto. Park je preplnený vášnivými divákmi, ktorí môžu sledovať akcie na trati od úsvitu do súmraku. Aj bez toho je vždy čo vidieť alebo robiť. V Melbourne to stále vyzerá ako skutočná veľká cena zo starej školy.
Keďže sa jedná o dočasný okruh, so stavbou infraštruktúry pre veľkú cenu sa začína už dva mesiace pred pretekmi a jej rozobratie trvá ďalších šesť týždňov. Počas celého tohto obdobia je na pozemok okolo okruhu, vrátane veľkého vodného centra, golfového ihriska, a niektorých reštaurácií obmedzený prístup. Aj preto sa s veľkou cenou do Melbourne vrátili protesty. Problematické z pohľadu verejnosti bolo už len to, že rokovania o premiestnení veľkej ceny do Albert Parku boli tajné, pričom neprebehla žiadna verejná diskusia. Nepomohlo ani to, že celý park ťažil z mnohomiliónovej investície do športových zariadení, ktoré sú verejnosti k dispozícii po zvyšok roka.
Protestovalo sa proti výrubu stromov počas stavebných prác, hoci po ich skončení boli v parku vysadené nové stromy a ich počet vzrástol na dvojnásobok. Opäť sa vrátili staré výčitky o vyberaní vstupného vo verejnom parku. Problém znásobila aj poloha samotného Albert Parku, ktorý sa nachádza len 3 kilometre od centra Melbourne a leží v pomerne bohatej časti mesta. V tejto oblasti žijú väčšinou lekári, právnici, akademici a iní bohatí obyvatelia, ktorých však hluk monopostov Formuly 1 skôr otravoval, ako fascinoval. Na protest proti plánom vrátiť preteky do mesta bola usporiadaná séria verejných zhromaždení, počas ktorých vznikla organizovaná skupina Save Albert Park (SAP), ktorej cieľom je dostať veľkú cenu z Albert Parku a obnoviť ho ako verejný park.
Rôzne protesty počas pretekárskeho víkendu sa stali prakticky rutinou. Napríklad v stredu pred pretekmi v roku 1999 sa hŕstke členov SAP podarilo vstúpiť na okruh a pripútať sa k stene boxov pred garážou Ferrari. Tam sa potom uskutočnila improvizovaná tlačová konferencia so zahraničnými novinármi, ktorí boli práve na obhliadke boxov. Inokedy zase skupina plánovala bezprostredne pred štartom pretekov vypustiť na trať stovky živých králikov. Členovia každoročne rozprestierajú na strechy okolitých budov, alebo v hľadisku transparenty so sloganmi proti veľkej cene.
Vlády štátu Viktória sú však neoblomné, či už sú pri moci labouristi, alebo liberáli a deklarujú, že preteky nezrušia. Je jasné, že budúcnosť bude určovať skôr politika. V súčasnosti stále prevláda myšlienka, že výhody usporiadania veľkej ceny prevažujú nad nemalými nákladmi. Kým to tak bude, preteky budú pokračovať. Zatiaľ poslednú zmluvu podpísali organizátori v roku 2019, podľa ktorej podujatie zostane v meste minimálne do roku 2025.